AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
XXIV.
Čakala som zúboženejší stav a nečakala,
že ju muž so psom nebudú chcieť vydať. Boli sme dvaja na dvoch a hoci by ma
malo škrieť mať za súpera v pomyselnom ringu dajakú pouličnú zmes, vždy
lepšie ako Adamove doberačky s bezdomovcom, šeptom, aby nevzbudili
pozornosť pri naťahovaní sa o balík premočeného paplóna. Z kontajnera.
Neviem, čo mu nakoniec nabulíkal, ale Lili
skončila konečne rozmotaná na zadnom sedadle auta, v mojom lone. Nejavila
zjavné známky života, len celkom primeraná teplota dávali najavo, že to dievča ešte
nevzdalo. Po rukách mala zasieťkované kanyly, niekde aj s trčiacou ešte
ihlou a kožu paží posiatu drobnými modrinkami po injekciách. Tiež ich
neznášam. Tiež ich moja pokožka neznáša.
-
Mohli ste jej ublížiť. – nedalo mi, kým som sa snažila ju opäť prikryť pod moju
deku a zotierať kropaje, čo jej začali naskakovať, keď sa kúrenie v aute rozbehlo.
Adam sa
sústredil na riadenie. Zatiaľ netušil, kam to bude, v prvom leveli je
potrebné dostať sa čo najďalej z miesta činu.
- ...možno sme jej aj...- pokračovala som v hlasných
výčitkách a v míňaných svetlách ulíc hľadala odpoveď. - Máš ešte kľúče od
starého bytu vašich, však? – našla som si jeho tvár v spätnom zrkadle.
Venoval mi dlhší pohľad. Dal by sa dešifrovať
asi ako: „...odkiaľ vieš, že práve tam mám namierené? Jáj, pozabudol som. Tvoja
schopnosť vidieť budúce deje v útržkoch. Zrejme si nás tam zhliadla....“
...Bla-bla-bla.
- Ku mne ani k tebe ju vziať nemôžeme, aj
keď pod lampou býva tma. – skúsil zafilozofovať a hľadať nejaké to „proti“.
Lenže to by sme museli mať aj nejaké to „za“ na výber, a to sme nemali.
Aspoň nie v tejto chvíli. Lili treba zastabilizovať a presvedčiť sa o tom,
že to zvládne aj bez nemocnice.
Minuli sme zopár blokov a zastali kúsok
od starej bytovky, kde sme kedysi trávili detstvo. Bola tak pol na pol
zrekonštruovaná a rovnako obývaná. Neodišli len tí, čo nemali kam ísť a prišli
takí, čo tiež nemali kam inam ísť.
Adam vystúpil, zohol sa po kus tehly a po
pár pokusoch odstavil z prevádzky najbližšiu pouličnú lampu. Tak predsa len
pod lampou býva tma...
Svetla však zostalo viac, ako nám bolo
milé a v mnohých oknách sa ešte stále svietilo. Tie však boli menej
nebezpečné, ako tie zhasnuté, kde za každou záclonkou mohla číhať zvedavá
suseda. Tušila som, že ešte nemôžem vystupovať.
Odbehol a po chvíli sa vrátil s hlbokým
kočíkom. Bizarnosť dnešnej noci pokračuje.
- Je ich tam stále plná kočikáreň. Tento si
možno pamätá aj mňa. Retro je teraz v móde. - obhajoval svoj vintage výber,
ale...pod lampou bola tma.
Pootvoril dvere a odliepal zo mňa spotené
dievča. S jej krehkým mľandravým telom sa celkom dobre manipulovalo a narvať
ju do staromódneho kočíka nebol až taký problém. Našťastie, niektorí ľudia majú
dostatok rozumu, aby kúpili veľký a nemuseli po dvoch mesiacoch
prehodnocovať a oplakávať pôvodnú investíciu do modernistických vajec. Nepraktických.
Stiahla som sieťku, predsa len, kolená dosť trčali, hoci som sa ich snažila
zamaskovať dekou, aj vlastnou kapsou. Neladila s kočíkom, ale budem sa
tváriť ako matka, pre ktorú je funkčnosť na prvom mieste.
- Tlačte, mamička. – ponúkol ma Adam a strácal
sa mi v tme.
Nadávku zaraďujúcu ho medzi hovädzí dobytok
už nepočul. Alebo počul a neriešil.
Zvládli sme vnútorný dvor, aj vestibul nášho
vchodu, keď nás nemilo prekvapilo nečakane prebudené svetlo na medziposchodí.
- Koľkokrát som už hovoril, že treba namazať
tie vchodové dvere. Vŕzgajú jak besné! – naklonil sa cez zábradlie starý muž v károvanom
župane a zvedavo si nás obzeral. - Adamko, si to ty? Odkedy umrela tvoja
mamička som ťa tu nevidel. Nebodaj si sa nám oženil. Ale šak ja ju poznám! To
je tá malá pehaňa, čo vykopávala zdochnuté myši spod uhlia...- hodnotil ďalej a ja
som sa s hrôzou pozrela do útrob kočíka, či niekde netrčí kus Lili, o ktorej
očividne hovorí.
Adam sa tváril, že je nesmierne namáhavé
niesť predok kočíka a cúvať zároveň hore schodmi. Zrejme to aj namáhavé bolo. Lili
je síce drobná, ale váhe batoľaťa už nezodpovedá.
- Dobrý večer, ujo Henry! Zas
ste si prisadli okuliare? – skúšam byť ústretová, ale z môjho hlasu ide
patričné rozhorčenie, ktoré neviem skryť pod námahu, akou je dvíhanie predku
kočíka aj môjho adrenalínu, že mi Adama zas niekto spája s Lili. - Prepáčte, ujo, ale mohli by ste byť tichšie. Zobudíte nám malú. Má ovčie
kniahne, je v domácej karanténe, musíme ju izolovať, tak sme prišli na pár dní sem.-
- Belinka, ty si si ho zobrala? Hentoho?! Natruc
tatkovi? – zalomil muž rukami, keď mu okuliare z čela konečne padli na
nos.
Cúval však späť do bezpečia bytu.
- Kiahne, vravíš. To ja idem. Nemal som ich
ako decko a hovoria, že v dospelosti majú ťažký priebeh. Muž môže
zostať aj impotentný. Adam ich ako decko mal? Treba si na neho dávať pozor. Aby
ti nezostal ten...impotentný. Ale, poviem ti...to si mohla radšej do hovna
stúpiť, ako hentoho si na krk vešať. – dal si pri poslednej vete ruku na ústa, akože ho Adam takto
iste nepočuje. Iste.
Dvere zatreskli.
- Väčšiu kravinu si si už vymyslieť nemohla? –
vykukol spod podvozku kočíka upachtený Adam.
- Mala som riskovať, aby nebodaj chcel
očumovať, akú krásnu dcérenku to máme?! Choroby sú vždy účinnou brzdou na priveľmi
zvedavých susedov... Ozaj, mal si tie kiahne ako dieťa? – zaťahujem ironicky.
Prekrúti očami a radšej berie ďalšie
poschodie útokom.
Byt páchne potuchlinou. Elektrina bude zrejme
odpojená, namiesto vody pôjde hrdzavá brečka a v starých gamatkách
bude len bezmocne šramotiť.
- Prečo si ten byt vlastne ešte nepredal? –
znechutene sa obzerám po vlhkých, odcerujúcich sa tapetách a prach si
radšej ani nepredstavujem.
- Nie je môj. Nie je vlastne nikoho. ...Nemal
som chuť babrať sa s papiermi. Chcel som zabudnúť... Chceli sme zabudnúť...
– skúša Adam nahodiť poistky.
Lenže, to by nesmel byť Adam. Boj s nimi
vzdáva, ale našiel sviečky. Niekoľko zapálil a rozostavil na strategické
miesta. Mäkké svetlo nás v mžiku prenieslo o celé roky späť a nostalgia
nedala na seba dlho čakať.
- Mali sme zabudnúť...- nedalo mi nevysloviť
a nepritakať mu.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára