Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

pondelok 6. marca 2017

RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 18. kapitola


AKTY „X“- GOLD
Zberačka nádejí

XXX.
      Opretá o rozbitú lampu, pod ktorou parkuje, zabíjam čas umŕtvovaním svedomia. Po častiach. Po prúžkoch celuloidového záznamu, ktorý odvíjam zo seba, ako obväz z múmie a presne rovnako odumreto a mumifikovane sa cítim. Viem, že vo mne zostane všetko, čo sa kedy môjmu telu prihodilo, a predsa chcem uveriť ilúzii, že aspoň niečo sa zlúpať dá. Ešte je čas...
  Trochu dlho mu trvalo, kým sa rozbehol za mnou, ale hlavná vec, že zavŕzgali vchodové dvere, počuť rázny krok a cinkot kľúčikov od auta.
   - Predpokladám, že vieš presne, kam treba ísť. – pýta sa iba zotrvačnosťou, o to viac vyzerá byť prekvapený mojou odpoveďou.
  - Celkom presne. – odliepam sa od lampy, pod nohami mi zachrupčí sklo.
  Strhne sa. Premeria si ma. Odomkne, nasadne, štartuje.
  - Najskôr sem za roh, k starému kinu. – diktujem adresu a bezpečnostný pás hľadám dlhšie ako treba.
  Nerieši navigáciu. Verí mi? Poslúcha. Parkovacie miesta sú plné. Žiadam iba pristaviť a čakať. Ak budem mať šťastie, budú mať službu. Nemajú. Iba oznam s ulicou o pár blokov ďalej. Poslúcha opäť. Ale nedá mu...
  - Prečo zas stojíme pred ďalšou lekárňou? Myslíš si, že Lili tu mohla byť, že ...niečo z nej potrebuje? – konečne zaregistruje, že trochu tápem.
  Iba záporne pomykám hlavou a trepem sa von. Skoro bežím, čas plynie...čas nemilosrdne plynie...
  Nie Lili, ja niečo potrebujem. Musím! Chcem!
  Mám spotené ruky, chvejú sa. Nedarí sa mi rozdrapiť škatuľku a už vôbec nie vydolovať z veľkej striebornej placky miniatúrnu tabletku.
  - Zbláznila si sa?! – vrhá sa na mňa spoza chrbta. Ani som si nevšimla, kedy vystúpil a že ma veľmi dôkladne pozoruje. 
  - To...toto predsa nie je riešenie! Nie, nerob...nesmieš...- klčkujeme sa o ostrý plátok, v ktorom je zabalená moja spása. Jediné riešenie. Rozhodnutie. Konečný verdikt.
  - Musím! Chcem... Musím...! Ja...ja som to takto nechcela. Som hlúpa...Pusť!...Pusť ma... ja to chcem! Je to moje rozhodnutie! – zúrim a dážď, čo sa začína spúšťať, nivočí moje posledné sily a jeho topánka, pod ktorou skončila vylúpnutá a rozšliapnutá moja nádej na vykúpenie, zas šancu vyjsť z celej situácie síce porazená, ale slobodná, mieša sa s prachom a dažďovou vodou. Odchádza do kanála, do stoky. Keby tak vzala aj mňa.  Nevydalo.
  Drží ma v objatí drsne a celou silou. Necháva sa buchnátovať, zasopľovať aj opľúvať mojou bezmocnosťou a vzlykmi, ale nepopustí.
  - To nie je riešenie. – iba zopakuje a ja v tom tlaku cítim, ako veľmi ho to bolí vedieť pravdu. 
   - Je to riešenie! Teraz už o tom môžem rozhodnúť aj sama! Bolo by to tak lepšie... Bude to tak lepšie, mám tu ešte dvacku... Kúpim ďalšiu. ...do sedemdesiatich dvoch hodín by mala zabezpečiť... – snažím sa vymaniť sa z jeho zovretia, ale o to viac priťahuje obruč svojich paží.
  Ešte chvíľu to nevzdávam, ale argumenty nestačia.  Ani ten posledný, že by sme možno potom našli Lili. Možno.
  Násilím ma vtiahol do auta, pozorne pripútal pásom a urýchlene si vliezol  na svoje miesto. Radšej naštartoval a vyrazil, aby ma náhodou nechytili zajačie úmysly. Dlho mlčíme, občas fňuknem.
  - To ma chceš teraz tri dni a tri noci voziť po meste, aby som ti neušla do najbližšej lekárne a nekúpila si ďalšiu tabletku „Po“? – drzačím a on prikyvuje.  - Budeš za debila. – pritvrdzujem. Prikyvuje ďalej. - Obaja sme debili, ...magori a každý súdny človek by si nad nami umyl ruky. 
  Obzerám si svoju uplakanú tvár v odraze skla, ale chcem vidieť tú jeho.  Venuje sa riadeniu.
   - Zavez ma domov. Ku mne domov. –
  Neprikyvuje. Zabáča k hypermarketu za mestom. Nie je nonstopový. Síce vysvietený, ale okolo neho popolnočné ticho. Ktovie, koľko je vlastne hodín. Žmúri. Hľadá bezďákov a medzi nimi Lili. Niet tu nikoho. Dážď ich kdesi spoľahlivo ukryl.
  - Počuješ?! ... zavez ma domov! Mám všetkého dosť, potrebujem byť sama. – mrnčím zas. 
  - Potrebuješ...mňa. – zahlási sebavedomo. 
   Zabrzdí a natočí sa ku mne.
    Mlčí. Iba sa pozerá a mlčí. Mlčíme.
  - Nenechám ťa samú. Neuverím ti, ani ak mi sľúbiš, že nebudeš sedieť s riťou namočenou v horúcej vode a nalievať sa pritom vínom, ani že nebudeš skákať zo skrine. –
  - Nemám doma ani sprosté citróny, nieto červené víno a horúcu vodu v bojleri. – ruším jeho potratové konšpirácie a je mi to tak nekonečne blbé, až ma to aj fyzicky bolí.
  A zas mlčíme.
   - Ty si to vedel od začiatku. Už keď som sa vtedy vrátila z tej fiktívnej cesty...si vedel, že sa medzi nami, teda ním a mnou...- je mi to tak blbé, tak blbé, tak nekonečne blbé, až to musí von. Ako zvratky. Do posledného kúska. Konečne von!
  - Belle, prosím... – skúša ma zastaviť a hlas mu znie bolestne.
   Vie presne, čo chcem dostať zo seba a roky, mesiace, týždne zasklievania sa mu praskajú pred očami, aby sa zosypali a odhalili konečne pravdu.
  - ...keď ma Lili vtedy našla pri rieke... potratila som jeho dieťa... nie tvoje. Aj to si vedel, však? A dnes, ak...ak...- znova ten blenovitý pocit na jazyku. - ...ak sa to...zas stalo... nechcem jeho dieťa! – uzatváram a pohľadom prosím, aby ma vzal k tej sprepadenej lekárni, do zelovocu, alebo niekde na kávu a ja si lofnem aj do rýchlovarnej kanvice, len aby...
  - Sama si povedala, že sme si kvit. Skóre je vyrovnané...- zaťahuje cynicky, ale bezmocne, mračí sa, lebo nemôže byť za víťaza.
   Obaja sme prehrali. Ibaže, na rozdiel od neho, zrejme zdrogovaného a bez vôle, ja som neprehrala kontumačne. Ja som bola prítomná. Zmyslami, telom, celou svojou bytosťou, tak nechutne slabou a poddajnou až sa mi hnusí, ale je moja! Nemôžem ani povedať, že som sa skúšala brániť. Že som protestovala. Že som to nechcela. Že ma má v moci a ja som len bábka v jeho rukách a aj tá triaška, čo mnou prechádza teraz, keď si na neho pomyslím, sa skôr podobá na orgazmus, než znechutenie.
  - Belle, ani jeden z nás to takto nechcel. Dostali sme sa do pavučiny a čím viac sa budeme trepať, tým skôr stratíme šancu sa vyslobodiť a ujsť pred osudom, aký nám prichystal. – prednáša vážne namiesto vyťahovania detailov.
  Chápem. Je čas sa zmobilizovať, odosobniť a radšej sa vrátiť na začiatok a znovu vykročiť. 
 - Myslíš si, že máme ešte šancu?! – skrúcam pery do seba.
 - Máme jeden druhého...- povzdychne, akoby tomu ani sám neveril.
  To ma zamrzí.

domiceli




2 komentáre:

  1. on má síce trochu zvláštny postoj, ale inak parádička :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. práve jeho postoj mi je sympatickejší:))

    OdpovedaťOdstrániť