RUMBELLE - Akvárium... 29. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   29. kapitola

      

      Slnko už mlelo z posledného, ale stále ešte čakalo na valiaci a tlačiaci sa dav pred obrími dverami do divadla, aby sa im naposledy zaprelo do chrbtov, kým pre niektorých definitívne zhasne.

  Nadskakujúce a hopkajúce indivíduá kričali na tých vpredu svoje mená, ale každého zaujímalo len to jeho a tak museli počkať, kým sa prví pretlačia cez ďalších, buď výskokmi nadšenia, alebo sa len preryjú s ramenami stiahnutými, lebo chvost nemal nikto.

  Improvizovaný ring sa začal vyprázdňovať a on konečne zachytil jej svetlú siluetu medzi ostatnými fádnymi, nudnými, obyčajnými a nezaujímavými. "Aký si zrazu kritický k úbohým smrteľníkom. Smrteľníčkam. Nerušiť. Zameriavaš cieľ?..."

  Už dávno si všimol ako preferuje svetlé farby, ako s nimi splýva jej svetlá hriva, svetlá pleť, aj ako svetlo vytryskuje z nej priam zázračne, ktovie kde sa okolo nej berúc, keď  zostáva celá, neporušená, dokonalá. Bola svetlom. Nie iskierkou. Nie vzdialenou hviezdičkou. Svetlom! Zostane? Svetlom? Svetielkom, aspoň...Vzdialená?!...pýtal sa v rozpakoch samého seba a písal si v duchu odpovede. "Nie. Nesmie. Nemôže zhasnúť. Teraz už nie...Zacieľuj bezmyšlienkovite. Už trochu trapošíš. Nezdá sa ti?!"

  - Nu, što, dévušky i máľčiky daragíje? ...sivódňja náda dolgo spať, útra my ožidáem vas zdes...- snažila sa Jekaterina pôsobiť mamičkovsky a familiárne, ale všetkým aj tak zamrzol úsmev a takmer strúhali poklonky pred jednou z bohýň, ktoré ich nadnes posunuli do finále.

  Druhá grácia po nich ani len očkom nefľochla, za to sa však zamračene obzerala, očividne niekoho hľadajúc. Očividne na sto percent vedel aj koho. Nestačil rátať, koľkokrát mu nenápadne navrhla posedenie, poprechádzanie, postávanie, spoločné samozrejme, niekde, nejako...nič nebude.

  A videl aj to, ako ho Kaťuška zbadala a veľmi rýchlo vyhodnotila jeho hru na schovávačku pred Corou, ktorá jej hladkala vysychajúce vnútro namiesto neho. "Nu što, goriačeje dúši mučenije, búdem zaliváť i sivódňja vodkoj." Sympatická baba, prečo si ju nevšímal viac? Mohol mať priateľku. Asi v nej má priateľku. Aspoň v nominácii už istotne je. Díky slečna "Jé".

  Zatiahol sa za veľký stĺp, riskujúc, že tým stratí z pohľadu aj ju, ale dostať sa Core zas pod ruku, jazyk, či čokoľvek, na to už nemal chuť, čas ani dôvod. Hlavne tú chuť. Tú dá na prvé miesto. Už tam bola! Stačilo dopoludnie a potom  hádka  o postupové miesta. Ešteže tá dobroprajná, naoko nenápadná, ale predsa  ruská stíhačka aj dobroprajná je a má dostatok profesionálneho úsudku, aby dokázala objektívne ohodnotiť jednotlivých účastníkov a aj si presadiť svoj  názor. Ani si nevšimli, ako im prenechal celú arénu, dobre vediac, že nemajú šancu vyšachovať mu ju z hry, ani len netušiac, že pre neho znamená niečo viac. Jej postup. Nie. Ona sama! Tak ako? Postup? Ona? Ona s postupom? Postup s ňou...Zameriavaj pozornejšie...

  Stále ju mal pred očami. Plachú, prchavú, stratenú na javisku, ale vnútorne nájdenú do takej  mieri, že sa nestačil čudovať, kedy to v nej vyrástlo z toho úbohého semiačka, za ktoré svoj vplyv  na ňu a jej dnešný výkon považoval. Obe ženy po jeho boku sa síce tvárili patrične namyslene a pohoršene, vidiac jej vystúpenie, ale obe svorne uznali, že s takýmto materiálom sa bude oveľa lepšie pracovať a tvarovať ho podľa svojho gusta, ako s ťažkými profíčkami z cudzích baletných škôl, ješitne si trvajúcich na zlozvykoch a strojenej premakanosti vlastných vzorov.

  Ženy zostupovali zo schodov, Cora doslova ťahaná Jekaterinou, každá sprevádzaná akou-takou tlupou pochlebovačov, čo sa snažili vyzistiť, na čo sa majú na zajtra pripraviť, lebo poniektorí s veľkým finále rátali len vo sne.

  Pred papierom stálo už len zopár ľudí. Nejaký chlapec si vypisoval mená zo zoznamu, snáď predpokladajúc, že to raz budú hviezdy, a on budúci novinár, ďalšia si fotila len svoje vlastné meno a preposielala celej rodine skrz niekoľko kontinentov a ona.  Iba stála, dívala sa a bola bledá, svetlá akoby zrazu stratená.

  - Trochu málo nadšenia na to, že si jednou z mála, čo postúpili do finále, nemyslíš? Alebo si už taká pyšná sama na seba, že ti ani nestojí za malý úsmev ten pocit, to  dokázanie si sama sebe, že si fakt výnimočná? – odlepil sa od stĺpa a opierajúc sa už zas zmorený po celom dni bolesťou o barlu, pomaličky pristupoval k nej.

  Sklopila viečka  a  keď ich zas dvihla, dívala sa spod nich priamo na neho. Priamo do očí.

  Prešli ním zimomriavky a musel zastať, aby sa nadýchol a ustál jej vážny, priveľmi vážny pohľad.

  - A čo som dokázala vám? – zaskočila ho priamou otázkou.

   Už-už chcel zopakovať, že je „fakt výnimočná“ plus ešte nejaké tie komplimenty na jej tanečné majstrovstvo a to vôbec nemienil klamať, či si domýšľať, alebo sa jej líškať, ale ona pokračovala rovnako zlomeným tónom.

  - Celý čas ste stáli pri mne a držali nado mnou ochrannú ruku. Celý ten čas...som v to neverila a nedúfala, že by sa pre mňa mohol niekto až takto obetovať. – pristúpila o krok bližšie, potom zas cúvla späť, neistá, nesvoja, vykoľajená z poznania, ktoré v nej dozrievalo celý deň a teraz... – A teraz som si uvedomila, že toto...- pozrela sa späť na papier a svoje meno medzi prvými. - ...že toto mi nestojí za to, že...budem tu musieť teraz zostať...budem si tu musieť nájsť ubytko...budem tu bývať...budem tu sama...že...že...stratím vás! Ideme domov! – vykročila k nemu a zastala si tak tesne, ako to šlo a viac si netrúfla.

  Barla sa mu v ruke roztriasla a slová, čo stále doznievali, vracali sa k nemu, opakovali sa a vnárali kdesi hlboko, kde už na ne s malou, ale jasnou nádejou istý čas  čakali, boli niečo ako hudba, ktorá sa v ňom ozvala po nekonečne dlhom čase dutej, tichej prázdnoty.

  Neodolal. Objal ju voľnou rukou, zaboriac sa jej do vlasov.

  - Ideme domov. – zopakovala pokojne, rozhodne a odhodlane, odvážiac sa priložiť svoje dlane k jeho lopatkám, ale on jej vo vlasoch kýval hlavou záporne.

  A záporne kýval, aj keď sa odtiahol, poriadne zaprel do barle a natočil sa radšej smerom k autu.

  - Belle, ja nechcem, aby si mi bola vďačná, alebo si myslela, že si mi niečo dlžná a...a...musíš to nejakým takýmto spôsobom splatiť. Akokoľvek splatiť. To nie! To nechcem. Pre to som to nerobil...pre to nie som s tebou...- habkal, vyhýbajúc sa jej úprimným dúhovým zreničkám, čo zas prestávali všetko chápať a radšej zaútočili priamo, bez okolkov.

  - Ľúbim vás...-

  Ani veľmi nedokázal skryť dojatie. Ani sa veľmi o to nesnažil a radšej ju objal zas, aby si zaborený kdesi pri jej krku vypočul do tretice.

  - Ideme domov...-

  Prešiel jej prstami po vlasoch, po lícach, kým ich odtiahol a ukázal kdesi do neznámej diaľky.

- Poď, niečo ti chcem ukázať. – pozval ju plachým úsmevom.

domiceli