RUMBELLE - Akvárium II... 8. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   8. kapitola

    V takých momentoch disponujeme zrejme všetci obdivuhodnou schopnosťou okamžite sa pretransformovať do podoby vytočeného, rebelujúceho pubertiaka, ktorý svoje obdobie vzdoru mieni okamžite a čo najviac radikálne dať najavo telom i duchom, aj za cenu ručnej inzultácie od svojho zákonného zástupcu.

  Čo znamenalo, že veľkým oblúkom sa vyhla otcovej náruči a dopadla na lavicu vedľa kávomatu tak, že napriek chodbovému šumu väčšina hláv sa otočila na ňu. Fajn. Diváci sú úspech. Necháme ich chvíľku čakať, medzitým si premyslíme monológ.

  Nebolo času na premýšľanie, hlavnú rolu tu aj tak dostal dobre stavaný, aj dobre namosúrený  pán otec.

  „Teraz pekne pôjdeš domov, máš kopu učenia. Žiadne vzdychy, žiadne slová, môj názor nezmenia...“ spievalo sa v jednom muzikáli a jej stále v hlave, od okamihu, keď otca zazrela, a on to povedal navlas rovnako, len pomedzi to vsunul ešte zopár šťavnatých nadávok, aby si patrične uľavil, pri ktorých radšej odpadli aj tí otrlejší z divákov. Tí v uniformách.

  - Som dospelá! – skúsila najskôr slušne.

  Otcov preslov sa zintenzívnil a doplnil jeho obrou labou na jej útlom ramene, ktorou sa ju pokúsil vycucnúť z lavice. Pomerne úspešne.

  - Dovolil si mi celé leto predsa strážiť Emme byt...- začali aj chabé argumenty.

  - Ale nie vykrádať byty v hlavnom meste, dcérenka! Kvôli tebe ma práve odvolali z nočnej služby. Všetko si budem musieť nadrábať, prídem o príplatok a kto ti potom bude...z čoho ti potom budem platiť školu?! Hááá?!  – pokračovali pádnejšie na druhej strane.

  Živo si vedela predstaviť, ako pred policajnou stanicou stojí voňavý nákladiak plný pozvoľna vädnúceho sortimentu, ktorý bolo treba rozviesť po desiatkach miestnych kvetinárstiev. „Ok, len mu nalož za to, ako sa stará. Čo sa stará?! Nemusí sa vôbec starať! Viem sa o seba...a bla...bla...bla."

  - To bol len omyl. Nedorozumenie a už sa mi zaň aj ospravedlnili. Chystajú sa... Budú sa mi musieť. – s nenávisťou pozrela po najbližšie sa tmoliacom príslušníkovi, čo sa mu zas káva triasla v rukách a už nemal odvahu sa k nim priblížiť a ponúknuť ju.

  V tom istom momente však prišiel iný, so štósom papierov pod pazuchou aj v rukách, ktoré bolo treba vypísať, podpísať, založiť. A našťastie aj s jej osobnými vecami, elegantne posáčkovanými a očíslovanými. „Fajn, aké praktické. Ani to nebudem vybaľovať, konečne mám v kabelke poriadok. Jediné, čo v rýchlosti zúrivo dotrhala, bolo balenie mobilu s číslom 2/pr108...- ešte zopár identifikačných kravín na fosforeskujúcej ceduľke. Z tej by boli fajné samolepky na nechty. Ostatné nesmieš tak bohapusto zničiť. Nadalo jej kreatívne centrum, kým to call sa pokúšalo zachytiť očakavány signál.

  - Komu teraz vytelefonovávaš?! Láskavo mi vysvetli, o čo tu ide a prečo je moja dcéra takto sprosto zatknutá?! – pristúpil k nej bližšie a chcel, ako malému decku vytrhnúť v amoku aparát z ruky, ale bránila ho.

  - Nie som zatknutá a volám priateľovi. On ti potvrdí, že je to jeho byt a že ma doň pozval. – skúšala robiť niekoľko vecí naraz, ale pre otca z toho vyplynulo len oprávnené podozrenie, že jeho dievčatko už nie je dievčatko a už vôbec nie jeho. Dievčatko.

  - Ty máš frajera?! – takmer skríkol. – A ja o tom neviem?! – skríkol zas.

  - Nebuď trápny! – oponovala mu, ale naštvaná skôr na to, že jej na druhej strane nikto neberie. A neberie. A neberie...

  - Pekný lump, iste! Pozve ťa a nechá čakať a nechá...to..zatknúť...a zas nechá čakať... – dedukoval si otec svojsky, rozkladajúc upracovanými mozoľnatými labami, ale musela s ním vo všetkom súhlasiť. Vypla aparát a odhodlala sa na ústup. Ale iba čiastočný. Je dospelá!

  - Otec, dohodli sme sa, že pred nástupom do školy sa môžem pokúsiť uspieť v divadle. Pamätáš? Do-hod-li-sme-sa! – prízvukovala a tentokrát súhlasil zas on a stíchol. – Tak som to skúsila a...predstav si..- vyskočila k nemu a ovila mu ruky okolo krku, nadskakujúc pred ním ako malé kozľa. – ...si predstav, že to vyšlo! Páčila som sa im! Vzali ma! Som tu, v tomto meste, v divadle a budem slávna! Možno budem hrať aj hlavnú úlohu v najnovšom projekte! Otec, chápeš to?! Ja...ja som to dokázala! – privíňala sa k nemu a odskakovala a zas túlila, tolerujúc, že zatiaľ nezdieľa jej nadšenie, ale to sa vstrebe a on bude. Pochopí ju.

  Mlčal a usporadúval myšlienky a bol rád, že sa túli, čo pokladal za prejav istej rezignácie a podriadenosti a vôbec si to celé vysvetlil úplne zle. Hlavná vec, že sa túli. 

  Ale ten druhý práve dakus zoskratoval v tom, čo si myslieť.. Vo dverách, celkom zamrznutý stál on a nechápal, čo za objímajúce súsošie to tu vidí. Belle...jeho Belle..na policajnej stanici, v náručí nejakého chlapa! Starého chlapa. Túli sa. Hladká ho. Objíma ho. Mazná sa? Mazná!

  - Adam!  - zbadala ho a vyštartovala  smerom k nemu.

  Pohol sa tiež, akosi nedobrovoľne, opatrne zabárajúc barlu do zodratého linolea.

  Aj došla do cieľa a aj sa automaticky prilepila o jeho pery, zakvačiac sa mu o ramená.

  - Fuj, ty si pil! – odtiahla sa, ale usmiala, aby vedel, že sa nehnevá. Aspoň nie teraz. Prišiel. Je tu.

  - Toto?! – natrčil na neho prst starý muž v pozadí. – Toto je tvoj frajer?! Veď je to kripel! A asi aj alkoholik! – ohodnotil budúceho „zaťka“.

  - Teší ma, Adam Gold. – natrčil ruku, spokojný, že ona sa mu preplazila popod rameno a pravdepodobne mieni stáť pri ňom. Aj keď sa na otcov rev strčila rovno jemu za chrbát.

  Neprijal ruku.
  Čakal to.

    „Teraz pekne pôjdeš domov! Máš kopu učenia. Žiadne vzdychy, žiadne slová, môj názor nezmenia...“ 
  A sme zas na začiatku. Ani to nemusel povedať. 
  Na chodbe sa zamračilo...

domiceli