RUMBELLE - Akvárium II... 7. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   7. kapitola

      

        Výraz jeho tváre by potreboval aspoň dakus zretušovať, prípadne pretiahnuť cez pár filtrov, aby následný opis zodpovedal vôbec ľudskej tvári. Ani pazvuky, ktoré chvíľu vydával a kvôli ktorým sa už aj Jekaterina začínala obzerať po únikovom východe, nemať momentálne nohy už zabetónované v päťdesiatdvojke vodke,  mu na počlovečení nepridávali.

  - Što slučílos?- našla aspoň dve slová na dne prázdnej fľaše, do ktorej práve zabodla oko a použila ju ako ďalekohľad, v snahe uvidieť rovno doňho.-  Pčély...bzzz...bzzz...  - skúsila aj pokračovať viac neverbálnou komunikáciou, ale s cudzou frazeológiou mala dosť problém a s tou domácou zas jej publikum, preto sa obmedzila len na jedno včelie krídlo na ľavoboku, ale pripomínala skôr stíhačku pred haváriou. Ešteže má ten ďalekohľad a vidí, kam dopadne. Vidí prd.

  Žiaden rozmnožovací kalejdoskop sa nekonal, bol len ešte matnejší, ako matný. Vzdala svoju neproduktívnu rozviedkovú akciu aj výsluch.

  Beztak ďobal do mobilu, ale nikto a nič sa mu neozývalo.

  - Stáncia vrémenna nedastúpen...  Pazvaníte pózže, pažálsta! – nadvihla fľašu ako na zdravie, podľa seba veľmi logicky zhodnotiac situáciu, s cieľom primäť ho znova radšej piť. Našťastie nebolo už čo. Na jeho šťastie.

 Pozrel na ňu maximálne nezhovievavo a hoci sa doteraz ospravedlňovala za problémy, ktoré „v sámam déle nechatéla“ a trestala sa poldecákmi, aby paradoxne on zabudol, teraz by ju potreboval triezvu, ráznu a s radou.

  - Prestaň lolotať, drahá. Práve mi vykradli byt, teda vlúpali sa do neho...niekto...už ich aj chytili a mám sa dostaviť...dočerta, prečo mi to neberie?! – habkal, skôr sám pre seba, aby sa presvedčil, že Belle sa nič zlé nestalo, nemohlo stať, nesmelo stať, hoci ju poslal priamo tam a on mešká...Už riadne dlho mešká.

  Kaťa si podložila bradu, asi na štvrtý pokus, a roztiahla úzke pery do blahosklonného úsmevu. Aj skrz promile riadne hrubú stenu jej bolo jasné, že tohto muža nevytáča nejaký sprostý, vykradnutý byt, ale...

  - Dévuška...- zašepkala nežne, predstavujúc si samú seba v pomenovaniu zodpovedajúcom veku a predstavila si jeho a viac si nevedela predstaviť nič, lebo jej brada kväcla z podložených dlaní a on sa obliekal namiesto opačného scenára, v ktorý márne dúfala, keď prijal jej pozvanie.

- Čo ak sa jej niečo stalo? Musím ísť...- snažil sa byť aspoň slušný k hostiteľke, ktorá ho dnes síce takmer potopila a možno ho aj ďalej ťahá ku dnu, ale teraz je dôležitejšia iná vec. Vec? Nie je čas na slovíčkarenie! Zahriakol svedomie a bol by aj ju, lebo nerozumel jej posledným vetám. Kam to zas raz mieri a čo sa to v jej alhoholom vymytej hlave zas konšpiruje.

  - Kóra budet... sprasíť.... Što ja dolžna skazáť...? – vytackala sa spoza stola.

  - Je mi jedno, čo jej povieš, aj tak to celé prevráti naruby a nebude veriť tebe ani mne. – pootočil hlavou, dobre poznajúc svoju bývalú aj jej myšlienkové relácie a ona mu len hlboko prikyvovala.

  - Prááávda, právda. Právilna. Vérna, tóčna...- ani netušila, že toľko slov, ktorými s ním na sto percent súhlasí, pozná.

  - Pokiaľ je to aspoň trochu v tvojich silách, - stal si tesne pred ňu a musel zakloniť hlavu, lebo bola o ňu vyššia. – Tak skús pomlčať o Zelene. Nech sa to nedozvie teraz. Najlepšie vôbec. Skrátka, pomôž mi s ňou, ak môžeš. – aj dvihol ruku, že jej prejde po líci, aj si to rozmyslel, aj to videla, aj by dala čokoľvek za to, aby to urobil.

   Len smutne sklopila oči. Zopakovala celý rad predchádzajúcich slov, niektoré dva-trikrát a natočila ho k východu z bytu, aby sa po vnútornej strane dvier mohla zviesť na zem a povzdychnúť, že už je aj tak neskoro. To tá fľaša vodky. Načala ju už včera a potom prišla Cora a potom to prišlo celé...

  Sedela na chladnej chodbe, stále strážená, hoci jej výpoveď bola viac ako jasná, uveriteľná a logická. Aspoň ju za takú označili, potom sa škodoradostne usmiali a vyhodili ju sem, do prievanu a marasu ľudí, čo do nej strkali, keď sa pokúšali dostať sa do niektorých dvier nainštalovaných, vysvetielkovaných, zaroletovaných, polepených a popísaných, nahusto vedľa seba, na tejto stanici.

  - Prepáčte, pán...- márne zízala na hodnosť najbližšie sa tmoliaceho policajta, nič z nej nevedela dešifrovať a on sa netváril, že by jej chcel napovedať. – Neviete, kedy mi vrátia moje osobné veci? Aspoň mobil, prosím. – skúsila sa aj usmiať, ale zrejme nebola dostatočne presvedčivá, lebo „pán“ v uniforme ani okom nemrkol.

  Vzdala to a natiahla si aspoň nohy pred lavicu. Na okamih, lebo sa okolo stále niekto promenádoval a nemienil ich rešpektovať. Aj tak to urobila niekoľkokrát, aby jej nestŕpli a vykazovala nejakú zmysluplnú činnosť. Teda len činnosť.

 Napriek hluku sa jej podarilo aktivovať rušičku a ponoriť sa do fázy relaxu. Tak, čo tu, za viečkami máme. Vaňa. Pena. Oplieskané dlaždice, hrdzavé mapy, poloplesnivá kačička. Zabuchni dvere, drahá... Aké? Nijaké tu zatiaľ nie sú...Myslíš niektoré z tých štvoro opretých na balkóne a čakajúcich na nový náter? Znova. Vaňa, pena, horúca voda. Viac horúca, ešte viac...na nevydržanie horúca! ...

  - Došľaka, vyliali ste na mňa... kávu! – strhla sa a vyprskla na chudáka uniformovaného, čo sa snažil byť úslužný a ponúknuť ju brečkou z automatu, netušiac však, že jej nohy sú až takéto dlhé a v tejto polohe tvoria zátarasy, na ktoré nemyslel. Teda myslel, lebo sa mu páčila, najmä tie štíhle nohy, ale...

  Zahabkal čosi na ospravedlnenie a prášil na toalety po papierové obrúsky, ale napadlo ju to isté.

  - Musím ísť. Keď to zaschne, už to nevyperiem! Viete, aké drahé rifle to sú?! – oborila sa na svojho bodygarda, ktorý sa jej snažil zatarasiť cestu.

  Ten sa poošíval a odprevadil ju k dverám.

  Kašlala na fľaky. Či už tu bude sedieť s hnedým, či len s mokrým, vyjde narovnako. Ešteže ju takto nevidí...Ozaj, kde je? Počula, ako ho kontaktovali. Už by bolo načase, aby ju prišiel zachrániť!

  Na dvere toalety sa ozvalo chabé zaklopkanie.

  - Dovoľte, slečna, ale niekto vás tu hľadá. – odkašľal si muž za dverami.

  Rýchlo. Kontrola make-upu, keby jej nevzali kabelku! Aj v nej niečo máš? To zas nie, ale aspoň by som sa pohrabala a upokojila a vôbec. Prihladila aspoň vlasy, stiahla tričko, vytiahla prsia, potom ich zasunula späť, potriasla, aby sa našli a zosynchronizovali, pohodila három ako princ Krasoň v Šrekovi a stlačila kľučku dvier, v nádeji, že ju tam čaká otvorená náruč. Aj čakala. Veľká, teplá, vetrom ponáhľania sa ošľahaná.

  - Otec?! – vypadlo jej z pier.

domiceli