Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 15. kapitola OKAMIH...

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

15. kapitola

Okamih...

     Nemocnica už spala spánkom spravodlivých. Zadumaná službu konajúca sestra, na pol tváre osvietená malou halogénkou, na recepcii smoklila nad nejakou polnočnou story, čo vysielalo znudené rádio, neóny sliepňavo driemali po dlhých chodbách, čo sanitárky práve dovylizovali poslednou už nevymenenou vodou. Nech si to zlizne zas ranná zmena.

  Bolo počuť len pípanie prístrojov a ťukanie do klávesnice, kedy personál medzi rodinnými problémami a receptami na zajtra monotónne zaznamenával zmeny dnešného dňa a pripravoval papiere na zajtrajšiu vizitu.

  Neokúňal sa využiť opäť mágiu a zneviditeľnený zhmotnil sa až v jej tichej tmavej izbe.

  Opatrne odložil spiace dieťa do kresla pri posteli, ošúchal si stŕpnuté ruky o hruď, aby sa trochu ohriali, kým pomaly, jemne prejde po jej líci, aby ju tým dotykom  prebudil.

  Nabrala do nozdier vzduch, trochu jej nadvihlo tvár a viečka sa jej rozochveli, prislabé však už na to, aby sa ihneď otvorili a privítali ho svojím plachým úsmevom, aký vedia vylúdiť len zamilované dúhovky.

  Bolelo vidieť ju v tomto stave, ale zohol sa k nej a pomáhal jej posadiť sa, podopierajúc ju pažami, aby sa sama príliš nevysilila.

   - Maličká..., Belle, naša maličká... je späť! - ukázal bradou na kreslo, kde sa schúlené do klbka pomrvilo dievčatko.

  Cílil, ako sa rozochvela. Možno chcela aj čosi povedať, ústa však nedokázali vyriecť ani slovko. Len jej zrýchlený dych vyjadroval poryvy jej...srdca?

  Pichlo ho pri tom jeho. Skúšal si predstaviť, koľko krvavo-červených rubínov videl v jej truhličke na pôjde...koľko do tucta jej ich ešte zostáva v hrudi?... Obával sa najhoršieho.

   - Belle, srdiečko, viem, čo si urobila, len prečo...prečo si mi o tom nepovedala skôr...nebol by som... – habkal, netušiac, ako jej dodať odvahu, keď sám nevedel nijako zastaviť zlovestnú silu kliatby, ktorá si kúsok po kúsku vyberala svoje posledné ešte nesplatené úroky.

  Nahla sa, aby lepšie videla a s láskou v boľavom úsmeve sa zadívala na spiacu dcérku.

  - Dokázal si to...zachránil si maličkú...- zakvačila sa mu o košeľu, cítiac, ako sa sám chveje. - ...to je dobre...to je dobre. Budete...spolu... - ustala.

  Oprela horúce čelo o jeho rameno a snažila sa  ustáliť nevyrovnaný dych a zamedziť kašľu, aby sa znova ozval a vytrhol jej posledný kúsok srdca z hrude...

  Dvanásty kameň...Posledný.

   - Pssst...ticho, tíško...nevysiľuj sa. Počkaj, prebudím ju. Zvítate sa. To...to ti dodá silu, uvidíš a...- nadvihol sa, jednou rukou ju stále pridŕžajúc, druhou sa načahujúc sa dievčatkom.

   - Koniec, Rumpelstiltskin! Tik-tak! Dvanásta odbila! – skríkol muž spoza ich chrbta a skôr ako sa Gold stihol spamätať, obrátiť sa a niečo učiniť, zabodol svoj hák medzi lopatky zoslabnutej ženy a trhol.

   - Niééé... skríkol zhrozený Gold, až vyrazilo všetky okná na miestnosti, zoskratovalo prístroje a neóny zablikali a zhasli. – Niééé...- zaskučal zlomený, vidiac, ako sa nevládne telo ženy mäkko zosunulo do perín postele, kým hák sa zaleskol v svetle mesiaca, čo zvedavo nakukol zvonka, a na jeho kovovom konci žiaril veľký červený rubín, ako jeho nový hrot.

  - Áno! – odpovedala mu ozvena ústami kapitána. – Áno, Rumpelstiltskin, teraz sme konečne vyrovnaní! – rozrehotal sa, dvíhajúc svoju zbraň hrdo do výšky. – Škoda, že sa nemôžem dlhšie kochať v tvojej bolesti, ale tento moment stojí za všetky, za všetky tie roky, noci...za všetko to utrpenie! – rozprával, zabodávajúc pyšne oči do žiarivého hrotu háku, kým druhou rukou strhol z krku prívesok, otvoril ho a na podlahu dopadla kúzelná fazuľa, čo v mžiku otvorila portál, v ktorom kapitán zmizol skôr, ako ho stihol akokoľvek zadržať.

  Bezmocný klesol na kolená, kde sa zatvorila dlážka, márne matkajúc v tme, či niekde nezostala aspoň  skulinka, ktorou by sa vrhol za Hookom a vzal mu...posledný kúsok srdca jeho jedinej lásky...

  Rozbitými oknami vtrhol sem zatiaľ ostrý vietor a priniesol v svojom náručí nielen chlad, ale aj nečakanú nádej.

  Snehová kráľovná vztýčila sa nad bedákajúcim zlomeným mužom a chvíľu čakala, kým sa trochu upokojí. Márne.

  - Mama?...Bojím sa...- ozvalo sa z kresla, kde sa prebralo dievčatko a smutne sa dívalo na posteľ, kde ležalo biele telo Krásky.

  Až teraz silno prižmúril oči, uvedomiac si, že dievčatko prebral a že možno bolo svedkom tejto hrôzy a obrátil sa k nemu.

  Kráľovná ho však zastavila.

  Nechápal, ale nemal silu odporovať.

  Dievčatko sa zviechalo z kresla, zošmyklo dolu a pomaly prešlo k posteli s Belle. Vyškriabalo sa hore a pocítiac pod mäkkými rúčkami, že jej líca, ktoré chcelo pobozkať, sú ľadové, skrivili sa jej ústočká a z očí vypadli dve slzy.

  Ako začarované, našli si cestu do stredu hrude a tam vsiakli.

  Díval sa a netušil, čo sa vlastne deje.

   - Nadišiel môj čas. ...lebo ten jej práve vypršal...- začala,  akoby prednášala kázeň. - Neviem jej vrátiť život, Rumpelstiltskin, ale potom, čo spravila Peu, dokážem jej telo udržať pri vedomí, kým ty späť nezískaš všetkých dvanásť rubínov, z ktorých sa poskladá jej srdce. Tak, ako maličkú držali vaše dve slzy, ktoré som získala...ani neviete, ako...ľahko. A potom máte jedinú šancu, ako...byť zas spolu. O tom potom... – upokojovalo ho.

  Pozrel na ňu s nevôľou, opäť si predstaviac, že ju stráca, že bude pre neho, pre nich zas mŕtva.

   - Tu nemôže zostať. Vezmem ju so sebou do svojej ríše a tam na vás budeme čakať. Máš rodinu. Nie si sám...dokážete to. Verím v to...- pokúsila sa usmiať, ale vidiac plačúce dievčatko a zlomeného muža, nedokázala to ani sama.

  Belle sa ako tieň zodvihla z lôžka, prejdúc skrz dievčatko a zhmotniac sa opäť v tele, stala si vedľa Snehovej kráľovnej rovnako biela a chladná, ako ona sama. Smutne pozrela na svojich blízkych a otočila sa radšej chrbtom, aby nevidela ich bolesť a oni sa nemuseli dívať na tú jej.

  Obe postavy zmizli.

  Ako vo sne, zbitý osudom predsa len  vstal a skrútil sa do preliačin, čo zostali po jej tele na lôžku, akoby chcel zachytiť aspoň jej vôňu, posledné teplo.

  Na pleci pocítil slabučký dotyk.

    - Poďme domov, ocko. Tu je chladno...- zašepkalo dievčatko a smrklo.

domiceli

Tak a rozprávke je koniec...

...trochu smutný zas, ja viem...ale berte to tak, že s Novým rokom, príde aj nová nádej!!! 

Sľubujem... 

:-)