Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 11. kapitola DARY...

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

11. kapitola

Dary...

  - Pokojne ťa vymenil...bez mihnutia oka...v niečom je to naozaj tvoj syn! – zadrel chrčiaci muž, pritláčaný k zemi, kým naberal sily, aby odmrštil útočníka od seba.

  Ten na okamih zaváhal. Slová kapitána ho zasiahli viac, ako jeho pomaly už ochabujúca päsť, ale nemal veľa času na detailný rozbor. Súper to tiež nemienil vzdať. Za límcom kabáta pocítil ľadové ostrie jeho háku, aj to, že ho ako žeriav zas dvíha od seba.

  Dosť. Čas na mágiu.

  Použil pár hmatov a kapitán stál pripútaný o najbližší strom, bez šance na pohnutie. Iba čierne, krvou podbehnuté oči sa ďalej zabodávali do práve sa oprašujúceho protivníka, skrývajúceho  zasychajúcu krv spod nosa do plste rukávu kabáta.

  - Tak...predsa...si to...ani tentokrát... nedokázal...- ohodnotil svoju situáciu Hook, pre Golda úplne zmysel postrádajúcou vetou.

  Neodpustil si pristúpiť k obeti a vlastnoručne ju ešte zovrieť pod krkom.

-  Ako by povedala naša Emma. Máš právo mlčať, máš právo nevypovedať, a všetko, čo odteraz povieš, bude použité proti tebe! – pritlačil. –Takže ráč otvoriť tú hnusnú papuľu, prestaň tliachať nezmysly a chcem vedieť, čo tu vlastne robíš...- pritiahol si ostrý nos tesne k Hookomu.

  Kapitán odvrátil tvár a oči sa mu zaleskli.

- Zas si všetko posral...- odpovedal mu potichu, akoby s náznakom ľútosti.

- Dosť úbohé posledné slová pred smrťou. – skonštatoval Gold a v ruke si formoval ohnivú guľu.

  Škodoradostný výraz Hooka ho však stopol. Aj jeho slová. To povzbudilo obeť do ďalšieho preslovu.

- Pôvodne som mal v úmysle...ťahám sa sem totiž cez polku sveta s tvojím synáčikom, prekutávame každú piaď, utieram mu slzičky, keď sa v noci budí z nočných mor a...bolo mi ho ľúto, ako postupne musel z krajiny, do krajiny zakopávať svoju nádej, že ho hľadáš, že ti chýba, že robíš všetko preto, aby si ho opäť videl...- zaškľabil sa a neveriacky pokrútil hlavou.

- Á...prepáč, zabudol som sa ti poďakovať za doprovod a prinavrátenie Bae. Teda: ďakujem! – napriahol sa Gold  a chcel vymrštiť zbraň.

  Hook sa na neho zadíval priamo.

 - Urobil som to len z úcty k nej! ... a som rád, že už nebudem musieť byť svedkom, ako si zapríčiníš smrť jediného syna...a pravdepodobne aj dcéry...o jej matku, hoci neviem, kde si nejakú vôbec so svojím ksichtom splašil, krokodíl, si sa už iste obdobne postaral...nebude to tá pekná slúžtička s trochu podivným, koktavým prízvukom?!...- odpľul si bokom kapitán pripravený zhorieť zaživa.

  Utŕžil však len ďalšie pästné rany, kým ohnivá guľa dotlievala odhodená v mokrom snehu.

- Zavri papuľu! Zavri si tú odpornú tlamu, lebo...- pišťal Gold, prestávajúc ovládať svoje rozcuchané nervy, ale slová o Belle a maličkej sa mu zaryli priamo do najhlbšieho vnútra a ich pravdivosť mu spôsobila neuveriteľnú bolesť.

  Rany ustávali a Hook sa aj cez zakrvavenú tvár začal zas usmievať.

- Slová, slová...na nič iné sa nikdy nezmôžeš! Ahá, pardon, ešte na rany bezbranným! V tom si majster, Rumpelstiltskin! ...v tom jedinom!... bil sa Hook tiež len slovne, neriešiac svoju domlátenú tvár, na ktorej si inak dosť zakladal.

  Vidieť svojho protivníka v tomto stave mu bolo dostatočným zadosťučinením.

- Skončil si? – smrkol, vtiahol do seba z nosa vytekajúcu krv a pocítiac jej sladkastú chuť, spomenul si na začiatok svojho preslovu. – ...ťaháme sa sem s Bae cez polku známeho sveta a ty si nebol schopný ho ani privítať...napriek tomu, že ti priniesol aj darček...-

- Teba?! – vrhol sa zas na neho.

- Poslúž si...- odvetil mu odovzdane, natrčiac líce pre ďalšie rany.

  Goldova päsť zastala na pol ceste. Konečne sa spamätal, prebudil zo zlého sna a uvedomil si, čo tu dnes robí...a čo má robiť.

- Dokončíme to...o chvíľu...Musím si zachrániť deti...- zopakoval si polohlasom plán a pomrvil prstami, pripravenými využiť všetku silu mágie na záchranu svojich blízkych.

- ...si idiot, úplný blázon! – ozvalo sa za ním. – ...a ja tiež! Naivne som predpokladal, že mi ťa osud podstrčí do cesty ako bezmocného smrteľníka!...lebo to by bola tvoja jediná šanca na záchranu celej tvojej rodiny! Všetci podstúpili obete, ale ty nie!...ty si to nikdy nevedel, nechcel, nedokázal...si zbabelec! ...tú sprepadenú moc milujúci nadovšetko na svete...a práve tá ťa o všetko aj  pripraví... a stačilo tak málo! ...nepodľahnúť!!! Iba jej znova nepodľahnúť...Dobre, dobre...mal som v úmysle zabiť ťa a nikdy sa tohto plánu nevzdám, pokiaľ budem žiť, ty nebudeš mať pokojný spánok! ...Počúvaš ma, Rumpelstiltskin?!...-  volal za mužom, čo sa mu už strácal z dohľadu.

  ...čo ho už nepočúval. Dlhými krokmi si to mieril priamo do jaskyne.

  Všetko stíchlo.

  Hook sa trochu pomrvil a povrazy, ktorými bol pripútaný, začínali povoľovať.

- ...idiot, blázon...tak mu treba...- mrmlal si, zbavujúc sa postupne lán. - ... keby bol tušil...keby bol aspoň mňa počúval...nemá šancu...a tak je to správne...- zaškeril sa, obzerajúc si dokaličenú tvár v malom zrkadielku z druhej strany medajlónika, čo nosil medzi mnohými na krkoch. – Zaplatí...za všetko spravodlivo zaplatí...- odhodil posledný kus povrazu a vykročil.

Opačným smerom od jaskyne.

domiceli