Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP... 9. kapitola ROKY...

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

9. kapitola

Roky...

        - Mal si ju poslúchnuť... Chcela ti predsa pomôcť, chudinka... - ozvalo sa kúsok od neho s patričnou dávkou sarkazmu. – Nikdy si to so ženami nevedel, však krokodíl?! – v matnej žiari mesiaca sa zaleskol chladný, podivne skrútený kov končiaci teraz tesne pod Goldovou bradou, zastoknutý nad pažu, ktorá ho odzadu pevne zvierala.

  Vedel dobre s kým má tú česť a nerobilo by mu problém spacifikovať jedným šmahom oboch útočníkov, rozhodol sa však vyzvedieť príčinu ich „milej , nečakanej návštevy“.

  - Zato tvoje správanie, kapitán, je priam ukážkovo gentlemanské, ako vidím. Úbohá Emma a jej temeno budú na teba iste s láskou spomínať... – predniesol takmer znudene, zbytočne strácajúc touto konverzáciou drahocenný čas.

  Zovretie však povolilo. Inzultant odtiahol svoje paže a sklonil sa nad nevládne telo ženy, len čo zaznelo jej meno. Prevrátil ju a nadvihol v náručí do svetla, opakujúc tých pár hlások a neveriacky krútiac hlavou.

  V Hookovi zovrela zlosť. Zas mal pred sebou obraz, ako sa presne takto isto skláňa nad svojou životnou láskou, ale tej už v tú chvíľu nebolo pomoci. Škoda, keby bol on udrel teraz trochu viac, mohol mať účet čiastočne vyrovnaný. Pre jeho rukojemníka iste čosi znamená, keď si dovolil neuposlúchnuť jeho príkaz, aby udržal Rumpla v dostatočnej vzdialenosti a nehybnosti, kým s ním hodí reč.

  - Aké dojemné! Nejaká tvoja ďalšia rodina, po ktorej prahneš?! ...nie je pristará na maličkú sestričku?  – odpľul si bokom.

  - Ty prekliaty zbabelec! – vyprskol muž, opatrne položil práve sa prebúdzajúcu ženu späť do snehu a vyštartoval proti cynickému kapitánovi.

  - Klopeš na nesprávne dvere, chlapče! To iste patrilo tvojmu ctenému oteckovi...- zachrčal, pritlačený k stromu, ale rýchlo sa spamätal, hákom si prevrátil rozzúreného chlapa a zovrel ho pod krkom chňapnúc mu druhou rukou do vlasov, aby mu tvár natočil správnym smerom.

  Gold zmeravel. Svetlo mesiaca bolo chabé, a hoci teraz videl neznámemu do tváre, netušil, koho to má práve pred sebou...len čosi zvnútra mu našepkávalo, že ten prekliaty Hook bude mať pravdu....čo ak...

  - Baelfire...? - zašepkal.

  - Neal...? - ozvalo sa zdola, kde si práve Emma šúchala boľavé temeno a tvárila sa, akoby práve zjedla citrón.

  - Tik-tak, tik-tak...asi dva v jednom, vážení. A ja som kapitán Hook a to nad vami, dáma,  je mŕtvy muž. Nemám pravdu, krokodíl?! – skríkol pred seba a pritlačil mužovi prilepenému na svojom tele hák hlbšie pod krk, kým nezachrčal od bolesti.

  - Vidím, že vy máte všade priateľov...- oprašovala sa Emma a cúvala ku Goldovi.

  Nevnímal ju. Díval sa pozorne na chlapa, ktorého kapitán zvieral pod hákom. Baelfire? Tento dospelý mladý muž je jeho malý synček? Je to naozaj tak?...

  - Baelfire...- zašepkal dojatý a natiahol pred seba ruku.

  - Aj by som ti zatlieskal k hereckému výkonu, ale vďaka tebe nemôžem... – ozval sa Hook a pritlačil viac, aby upozornil na svoj hák.

  Baelfire zabalansoval vo vzduchu rukami a strácal dych.

 - ...nechám si to potešenie, keď budem svoju náhradnú ruku utierať od krvi. – dokončil kapitán zlovestne.

  - Čo chceš?! – skríkol Gold, zabudnúc v tú chvíľu, že už ovláda mágiu a skúsil bezhlavo inštinktívne vyjednaváť, striasajúc zo seba paže Emmy, ktorá sa ho pokúšala zastaviť, vidiac, aký je rozrušený.

  - Čo chcem?!... Čo chcem?! ...Ty sa pýtaš, čo chcem?! – opakoval Hook, zakaždým trhnúc hákom. – Spravodlivosť, krokodíl! ...Celé roky netúžim po ničom inom, iba po spravodlivosti! – vypleštil krvou podliate oči na protivníka.

  - Klameš sám seba! Chceš pomstu! – dovolil si Gold opraviť ho, akoby si neuvedomoval, v akom nebezpečenstve je jeho vlastný syn.

  - Nazvi si to ako chceš, aj tak skapeš! – odmrštil muža bokom a vrhol sa na toho, čo sa ho odvážil ešte aj slovne provokovať, akoby nestačili celé tie roky nočných múr.

  Baelfire sa vykašliaval a Emma radšej ustúpila k nemu, kým pod nimi v mokrom snehu, nabaľovanom na ich odevy sa krútilo zozzúrené klbo zápasiacich mužov, vykrikujúcich si „lichôtky“ a snáď i dôvody svojho „vrúcneho“ objatia.

  - ...zobral si mi to jediné, pre čo som kedy žil!...-

  - ...tvoju smrť roznášajúcu paprču?! ...rukáv... na smrkanie som ti predsa nechal...-

  -...zaplatíš rovnako, ty gauner! Vezmem...ti...obe... a vytrhnem aj srdce...a budem ho...nosiť zavesené...kým nevyschne na žvachol...-

  - to...mi...hovorí zlodej, čo dieťa pripraví o matku?! ...

  - ...ty si otec roka!... desaťročia! ...storočia! ...ani nevieš kde a  ako vyrástol tvoj vlastný syn!...a vraj si stihol zabezpečiť sa aj po praslici...len...netušíš, kde si ju práve zapatrošil!...

- ...mal som ťa zabiť už vtedy, s Milah!...-

- ...to si mal, krokodíl, to si teda mal! ...nemuselo by ťa to teraz tak bolieť! ...môžeš si vybrať!...bude lepšie ak sa ty budeš dívať na smrť tých tvojich?...alebo oni dvaja na tú tvoju!...-

  Emma otočila tvár k mužovi vedľa seba a pýtala sa iba očami.

  Muž úchytkom pozrel na ženu a sklopil oči radšej k nohám.

  - Ten prchký muž s protézou je tvoj priateľ?...vieš, asi by sme sa mali pridať...a rozhodnúť ten súboj...a ja neviem, momentálne, na ktorú stranu...- zahabkala, dívajúc sa na zápasiacich.

  - Nenávidím ich oboch rovnako. Ani jeden si nezaslúži...Chcem zachrániť iba svoju sestru...- hodil nad nimi rukou, po čosi na zemi sa zohol a vykročil smerom k jaskyni.

  Zastokla ruky do zadných vreciek džínsov a veľkým oblúkom obchádzala hemžiacu sa snehovú guľu...

  - Blahoželám... Vaša rodina sa utešene rozrastá, pán Gold...ale, ako ste vraveli...je to... váš boj...- neodpustila si poznámku.

  Pohla sa za siluetou muža pred sebou.

domiceli