RUMBELLE
Prebúdzanie
máp
nadviazanie na ff
ZRKADLENIE
4. kapitola
Biela...
Po každom kroku si uvedomoval, aká
nástojčivá je jeho túžba opäť používať mágiu. Okamžite. Hneď! Vždy
a všade...
Kacírsky sa zamyslel nad možnosťou nemusieť
byť nikým a ničím obmedzovaný, ale predstava jej krásnej tváre zaborenej
vo vankúši, s očami prosiacimi, aby všetko bolo vždy len a len
navýsosť skutočné, mu držala vlastné sebecké pohnútky stále pevne na uzde, hoci
iba krehkými, farebnými odtienkami dúhoviek, čo mu s láskou kreslili
neviditeľné okruhy pohľadových vírov po drsnej, často zle oholenej tvári, a predsa,
po každom ďalšom a ďalšom zmapovaní jeho obrysov zostávali mäkké, nežné
a takmer mal pocit, akoby ho samého presvetľovali svojou žiarou
a napĺňali pokojom, ktorý bol jeho povahe tak vzácny.
Ako ješitne nemal rád, keď jej nevidel do
očí, lebo ich únavou zmorená skrývala pod viečka, s lícom hľadajúcim si
miesto, kde najhlasnejšie počuť biť srdce, aby si v tých zrýchlených
tónoch čosi z oboch zachovala aj sama pre seba na okamihy, keď nebude cítiť jeho dvíhajúcu sa hruď pod lícom, ani brušká drzých prstov putujúce
tisícikrát tou istou trasou, skrz celé jej noci obnažené telo, aby vyklepkali tú istú melódiu,
len trochu iným, svojským, sebe vlastným spôsobom.
Aj teraz mal pocit, že jej Archieho umelým
spánkom privreté viečka sú zradou v jeho ponímaní vlastných nárokov na ňu,
jej priazeň, oddanosť, prítomnosť.
Ponáhľal sa...
Vytiahol límce kabáta vyššie, zastokol do
nich hlavu ako stará korytnačka, nahrbil postavu a dral sa proti odpornému
vetru.
Tušil, že sa Ona dobre baví. Vyžíva sa
v jeho útrapách z každého kroku skrz záveje, čo už stihla za ten
krátky čas, čo sa zdržal na stanici šerifky, nastavať mu do cesty.
„Ešte nie je čas, drahá, ešte nie...“ vyfúkol
teplý dych kdesi do uzla kravaty, zaťal pery a vykročil peši
k nemocnici, pripravený odohrať ďalšie dejstvo hry, na ktorej obnovenú
premiéru museli rok bezmocne čakať...
Personál sa tváril, akoby bol vskutku
neviditeľný, na druhej strane naivne dúfal, že si loajálnosť patrične všíma a keby
dačo... vedeli, že nič! Bol to predsa Gold. Pán Gold!
Hnusil sa mu sterilný zápach tohto miesta, aj
jeho ohavná svetlá farebnosť. Biele návliečky zdvihli mu hladinu adrenalínu už
takmer na pokraj preliatia a mal čo robiť, aby vybavenie izby razom nerozmetal.
Napadla ho však iná alternatíva k bielej.
Stačilo zoskratovať neóny...a trošku prizamknúť dvere... odstaviť prístroje aj
otravné sestry, ktorým sa zvonka izby zdalo, že je všetko naďalej v najlepšom
poriadku.
Luskol a na príručnom stolíku sa
rozblikotala olejová vonná lampička, čo vyfúkla svojím matným svetlom okolo
seba veľkú žltkastú bublinu.
Jej tvár konečne nevyzerala biela. Spakruky,
nechtami opatrne prešiel po jej obvode a vrátiac sa vnútrom horúcej dlane,
pošúchal jej jemne líce palcom.
- Vstávaj, kráska, potrebujem ťa po svojom
boku, srdiečko... – zašepkal a nahol sa k jej tvári.
Skôr, ako priložil pery k tým jej,
vdýchol vôňu, ktorú dôverne poznal a ktorá napriek erárnej výbave z nej sálala
a mala moc zasiahnuť mu všetky zmysly silnejšie, ako čokoľvek na svete a v priľahlých
krajinách.
Preberala sa prebudená bozkom a zdalo sa,
že prudký nádych bol jej prvým skutočným v živote. Aby nestratila jeho
zdroj, natiahla ruku a stratila ju kdesi v spleti jeho polodlhých
vlasov, čo ju nechtiac šteklili na líci.
- Ideš spať v kabáte? ...a v saku...
s kravatou?...- zažmurkala neveriacky, zhodnotiac narýchlo jeho v tejto polohe
netradičný výzor.
Dotkol sa pobavene špičkou nosa, toho jej a potriasol
hlavou.
- Je čas vstávať! Dosť bolo čakania...je tu!
Mala si pravdu... A ja viem kde! Presne viem... – nadvihol sa a tým,
že sa ho držala, posadila sa na lôžku s ním.
Až potom zošuchla ruku a obzrela sa
vôkol.
Ich tiene v sliepňajúcom roztrasenom
svetielku dohárajúcej lampy zrazu pôsobili hrôzostrašne a jej zamračený
pohľad, ktorým rozoznávala zariadenie nemocnice, nie ich spálne, dodával obom
siluetám aj trojdimenzionálnu podstatu.
Aj on bol už vážny.
- Ale ...si slabá...- vyslovil
ospravedlňujúco, akoby bol toho príčinou sám a nadvihol zhovievavo kútik
úst, na znak toho, že pochopí, ak nebude chcieť ísť...
Priložila mu prst na pery a potriasla nesúhlasne
hlavou.
- Teraz už nie som! – prehlásila vzdorovito a odhodlane.
Musel ju prudko objať.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára