Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 104. kapitola OTEC...

ŠTVRTÁ

104. kapitola

Otec...

     Nemusel byť ani fatalista, a predsa nemohol poprieť, že osud jeho syna zrejme riadia dosť škodoradostné bytosti buď s do špiku kosti vybičovaným zákerným zmyslom pre čierny humor, alebo jednoducho priami podporovatelia a skalní prívrženci jeho nevyspytateľných vlastných masochistických sklonov, ktoré ho skratkami viedli vždy priamo pred popravčiu čatu. Nech ňou boli vlastní rodičia, frajerka, dieťa...Šmyk...fik...koniec!

  Bolo mu jasné, že rozprávať sa mu o tom nechce, ale aj to, že to musí dostať zo seba von. Najlepšie bude, ak niekoho obviní.

  - Mal som ti povedať o tom telefonáte...než som ťa k nej poslal... – pokyvkal si hlavou a uznal svoj podiel viny.

Uzná aj zvyšok, ak to synovi pomôže.

  Nejavil záujem.

  - Ani  sa neopýtaš, o akom telefonáte to hovorím? – nahol sa a zameral na zachytenie Nealovho pohľadu.

  - ...o akom telefonáte to hovoríš?...- ozvalo sa znudene do šálu, len aby mu urobil radosť a nevyslúžil si zas výčitky navyše, že ho stále, sústavne a permanentne ignoruje, hoci sa snaží...

  Tá apatia sa mu nepáčila, ale bola znesiteľnejšia, ako jeho hnev, krik a prípadné výbuchy zlosti.

Zrejme sa mýli. Neal nikdy nevybuchoval v jeho intenciách. Toto po ňom nezdedil. Škoda. Hádať sa vie celkom presvedčivo. Pokojné psychologické presviedčanie mu nešlo.

  - Hook sa chce pomstiť mne. Nedodržal som totiž slovo...-

Neal sa uškrnul. „Kedy jeho otec dodržal dané slovo?!“...pomyslel si cynicky. Ledva sa nadýchol, vzduchu v šáli bolo už málo a oprel sa dozadu s očami v strope.

  - Nesnaž sa. Neverím ti. – zašepkal duto. – Mamin prsteň ho síce trochu prekvapil, možno aj vytočil, to nezakryl, ale...nič nevieš. Nebol si tam...Nevidel si, ako sa tí dvaja na seba dívali...- poškrabal sa vzadu v hustých vlasoch, zmraštiac tvár rovnako ako jeho matrica v staršom vydaní, smutne hľadiaca na citové poryvy svojho jediného potomka, čo mu rozkmytávali tvár i celé telo. Obom.

  - Neal! To je inak! – chytil sa Gold spásonosného vysvetlenia. - Veď sa ti celý čas snažím povedať, že ide iba o hlúpu stávku, vlastne nie stávku, len akt pomsty...-

  - Mlč! – stopol ho, vyšponujúc sa a konečne rozčúlene reagujúc. – Nie som ochotný, nie som schopný akceptovať nijaké „akty“! ...Dočerta, čo to nechápeš?! Emma prijala môj návrh na...moje požiadanie o ruku...a potom ...“zazvonil zvonec a rozprávky je koniec!“...A otvoria sa dvere, v nich stojí muž, čo vyzerá ako posledný pirát vypľutý v civilizácii a ty v jeho očiach vidíš celú jeho minulosť, iba s tým rozdielom, že žena v tom „akte“ pomsty, ako ty vravíš, nie je moja vlastná matka, ale moja vlastná snúbenica! – dokončil, ledva potláčajúc smútok, ďobajúc si všetkými desiatimi do hrude.

  Jediné, čo ho napadlo, bolo objatie. Strpel jeho odpor, vzdor a bránenie sa otcovej náhlej náklonnosti.

  - Neal, Neal, Neal...to bude inak... Ja tomu verím, že je to všetko inak, synak. Emma je silná žena, vie, čo chce od života, vie, ako to v ňom chodí...- mal čo robiť, aby ho udržal. – Ona by teba a Henryho nikdy nezradila...takýmto spôsobom...- radšej sa vyhýbal priamym pomenovaniam, hoci sám slovám, čo z neho šli, veľmi neveril.

  Emma je schopná všetkého. Nie sama pre seba, ale v mene svojho altruizmu, nekontrolovateľného, iste  vrodeného filantropizmu a v konečnom dôsledku - sebaobety pre iných. Lenže cena, ktorú za to platí, ide občas aj z vreciek jej blízkych, napriek tomu, že to tak nechce, nechcela...

  Vymanil sa zo zovretia a pozrel na otca. Ako na vírus, záporne krútiac hlavou.

  - Vždy som si zo všetkého najviac prial, aby si mal pravdu, otec. Vždy. Aj vtedy, keď si vravel, ako sa zmeníš...a následne po mňa prišla sociálka, aj teraz, keď sa zaprisáhavaš, že vieš, že medzi Emmou a Hookom určite nič nie je...aké by to bolo len pekné...a potom Emma prehovorila.... – stopol jeho obranu a snahu o odpoveď. – Nesnaž sa, prosím. Ja som sa s Emmou zhováral. Povedala mi všetko. Povedala mi to pred ním... – zdvihol kútik úst, spomenúc si, že mu to celé pripadalo ako fraška.

  Nadnesená, hyperbolizovaná fraška na záver hry o potrestaní vinníkov, ktorých zrazu bolo priveľa na hapyend a diváci vstávali zo sedadiel neuspokojení a rozpačití, lebo herci zaujali štronzo postoj.

  - To, že sa spolu opili a pobozkal ju, ešte nič neznamená! – skúsil znova oponovať.

  Neal sa uškrnul.

  - To bolo predvčerom, otec. Kúp si dnešné noviny! – ukázal na neho prstom, vstal, cúval a s rukami vo vreckách pokrčeného kabáta odišiel z izby.

  „To by Emma neurobila...“ trhol hlavou dozadu...“alebo...“

domiceli