Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 101. kapitola MEČE

ŠTVRTÁ

101. kapitola

Meče...

       Nájsť pootvorené dvere mu nepripadalo vôbec čudné, otvorila mu už „crngáčom“ dolné vchodové a hoci pôvodne nemal v úmysle zabíjať tu čas a chcel len kdesi medzi prahom a súkromím vyjadriť svoj vôbec nie konzervatívny, dokonca ani radikálny názor, onen prah nakoniec prekročil.

  Šero navodzovalo pokoj, ale na neho neúčinkovalo. To, o čo prišiel žiadať, respektíve prosiť, potrebovalo len jednoducho von. Rýchlo, kým si to predsa len nerozmyslí.

  Na  linke zasyčali piesty a príjemnú domácku atmosféru navodzujúce štrnganie šálok.

  - Ani nevieš, aká som rada, že už si späť! – ozvalo sa z kuchynky. – Ak si priveľmi zakrvavila sekeru, nechaj ju vo vani,  nájdem drôtenku, pomôžem ti ju potom vydrhnúť! – dozneli inštrukcie miešané so zvukom rýchlovarnej kanvice, zrejme tiež dobre vyčistenej octom, lebo pískala o dušu.

  V osvetlenej medzierke smerom z kuchyne do obývačky sa po chvíli zjavili dve šálky s pariacim sa nápojom, podľa vône zasmaženým rumom, potom dve dlane, ruky  a tvár Belly, vyjavená, len čo spozorovala, kto to vlastne stojí na chodbičke v predsienke.

  - Sekerou? To nemá doma hodvábnu šatku, jed, alebo čokoľvek menej nápadné  na vraždu?! – spýtal sa úplne vážnym hlasom. - Vážne šla...za ním?! – ukázal za seba na vchodové dvere zmraštiac nevôľou tvár. – ...a ty si jej to dovolila?! – vyčítal.

  - Som len slabá žena...čeliť uragánu viem len nekladením odporu. – zaklipkala očami, uvedomiac si dodatočne dvojzmyselnosť výpovede.

  Bol vnímavý, s tým mala počítať. Zhrozene pozrela na horúce šálky a predstavila si situáciu, ako sa bláznia s Emmou vo výťahu, keď jedna má plné ruky, bez možnosti sa brániť a druhá sa ju snaží uštekliť k smrti.

   - Toto sú poľahčujúce okolnosti? – vytiahol jej z trasúcich sa prstov jednu zo šálok a privoňal si k nej.

  Rum. Trošku doliaty čajom.

  – ...akože považovaná za obeť vplyvu alkoholu, dostane nižšiu sadzbu? – usmial sa cez paru, kým ohriatou rukou pomaly zašiel cez líce dozadu na temeno a pritiahol si jej tvár k svojej, nežne jej pritlačiac pery k pootvoreným ústam. – Prepáč, v tom strese som ťa aj zabudol pozdraviť. – zopakoval „pozdrav“, vydoloval ruku spod hebkých vlasov, oboma oblapil šálku a prešiel do obývačky k jedálenskému stolu.

  Po dvoch krokoch sa otočil.

  - Pozvala si ma, však?! – usmial sa zas. – Smiem vedieť, čo tu vlastne robíš? Je už dosť pokročilá doba a ...- zabrzdil.

  Je mladá, ale je dospelá. Skoro dospelá...Stále mu to uniká. Učiteľstvo je skrátka diagnóza. Mentorovanie, poúčanie, dohováranie, vysvetľovanie. Uškrnul sa a zadíval do roztrasenej hladiny grogu.

 - S Emmou sme sa dohodli, že sa budeme spolu učiť. Presvedčila otca a môžem tu u nej prespať. – sadla si oproti nemu, pozorne zakladajúc konce minisukme pod zadok a spôsobne držiac nohy vedľa seba, lakte dolu zo stola, pritlačené o telo.

  Aj byť študentom je diagnóza. Pred dospelákmi sa snažia všetci pôsobiť vychovane, spôsobne, inteligentne, vážne...Smiešne.

  Nedokázal sa neusmiať.

  - Bavíte sa?! – zadrela urazene.

  - Prepáč, prišiel mi na um taký starý vtip... – pokýval záporne hlavou, aby dal jasne najavo, že ho nemieni v žiadnom prípade reprodukovať a radšej sa plným dúškom napil, neuvedomiac si, že nápoj je ešte prihorúci.

  Honor učiteľa sa stratil v dosť razantých vulgarizmoch.

  Vysúkala sa spoza stola a pribehla na pomoc. Lepšiu sestričku si ani nemohol priať, aj keď predstava francúzskeho bozku ho v tejto situácii veľmi nenadchla.

  Túto liečebnú metódu našťastie nemala ani v úmysle použiť.

  - Rýchlo mi povedzte ten vtip. – prikázala, aby ho odlákala od myšlienok na bolesť a prevexlovala k iným.

  Pozrel hore do stropu, ale neboli tam naporúdzi žiadne výhovorky.

  - Vieš, je o dvoch milencoch...- pozrel úskokom na ňu, či ju nevyplašil kategóriou vtipu.

  Vyplašil, ale zahrala, že je nad vecou.

  - ...teda títo dvaja milenci, po vášnivých intímnych chvíľach...- predsa len prehodnotil boľavý jazyk a snažil sa ukoristiť jej pery, alebo čokoľvek z jej jemnej pokožky, lenže stopla ho.

  - Nepotrebujem názorné ukážky, pán profesor, som dostatočne chápavá, aj bez praktických príkladov. Vaša prednáška mi postačí v teoretickej rovine. – stopla ho. - ...takže po spoločných intímnych chvíľach...- zopakovala mu indície, aby sa napojil.

  Povzdychol a nasal do úst trochu chladného vzduchu v márnej snahe ochladiť celé vnútro, nielen popálený jazyk.

  - Takže...potom „po tom“...- zdôraznil. - ...sa ona otočí k nemu a spýta sa: „Miláčik, urobíš pre mňa čokoľvek na svete?“ A on jej odpovie: „Samozrejme, srdiečko! Splním ti všetko, čo si praješ!“...A ona: „Tak ma, prosím, zajtra, nevyvolaj z chémie!“...- uhol bokom, očakávajúc inzultáciu.

  Vstala a pokývala hlavou.

  - Hahaha...vtipné. – a odkráčala k svojej stoličke.

  - Prosím, nesadaj si. Musíš odísť...srdiečko. – zastavil ju.

  Obzrela sa na neho nechápavo.

  - Vieš, potrebujem sa s Emmou, dúfam, že každú chvíľu príde, bez sekery...pozhovárať osamote a...navyše mal by sem prísť aj Neal. – pohliadol na ňu s prosbou nielen slovnou, ale aj v očiach.

  Chápavo prikývla.

  Prešla do predsiene, obliekla sa a pred odchodom ešte nakukla k nemu, zaprúc sa o veraje.

  - Aby som nezabudla...Takže ma nesmiete v pondelok vyvolať z tej chémie! Uznajte, zabránili ste mi učiť sa...a drôtenky na tú sekeru sú pod dresom...- vyčarovala úsmev a rýchlo zatvorila dvere, lebo o chvíľu, by to už nemusela stihnúť...do príchodu Emmy. Popálený-nepopálený. Ideš...

domiceli