Rumbelle
- Nesmrteľní
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola 14
Rany...
S minerálkou v ruke zastal
uprostred trávnika. Zhora z domu chrčala sprcha na plné pecky, aj napriek
tomu cez jej vodomety bolo počuť zvláštne naladený spev. Úsmev na tvári mu
zostal ešte z prežitého a to neladivé bláznivé živočíšne podfarbenie
ho vlastne len umocňovalo. A ešte čosi...
Toto bolo to miesto, ktoré malo energie
nazvyš a siahalo na neho aj pred chvíľou, hoci bol s Lacey
v kuchyni. Tá sila prúdila rovno odtiaľto. Akoby tento kus zeme obrastený trávou bol býval odvtedy žil
svojím vlastným životom, napriek faktu, že rany, ktoré mu spôsobili v tú
noc s Bellou sú už dávno zahojené a nezostalo po nich ani pamiatky.
Naoko. V skutočnosti...
Už svitanie ho
vystrnadilo dolu do záhrady a hoci spánku veľa nedal, presne, ako po
včerajších obrazoch videných na vernisáži v kuchyni predpokladal, rozhodol
sa pracovať. Dosť tvrdo pracovať a takto manuálne sa vysporiadať so svojím
rozhádzaným vnútrom.
Dooberal posledné
ešte zasrienené jablká a začal strihať a rúbať časti ich materských
stromov. Radikálne, bez milosti bral im nepotrebné výhonky, presvetľoval koruny,
rušil suché a vysychajúce konáre, aby staré jablone mohli o rok
dokázať svojmu pánovi, že sú hodné jeho záhrady a Regina s tou svojou
jedinou, ešte aj otrávenou, sa môže dať vypchať.
Zvláštny šuchot
a lomoz prebudil aj Krásku. Započúvala sa a až keď jej do nosa vošla
vôňa íverčekov z čerstvo rúbaného dreva a netypická vôňa včelieho vosku, pochopila, čo sa dolu v záhrade asi deje.
Sekera stála
opretá o posledný strom a On v podrepe fúkal do malej, zo
suchých konárikov vytvorenej pahreby, aby nad kusom skrútenej kôry roztopil do
zmäknutia pripravený včelí vosk. Plamienky sa neobjavovali, musel použiť kúzlo. Nahnevalo
ho to. Mračil sa. Nebol s tým spokojný, dnes chcel pracovať. Tvrdo
pracovať. Do úmoru pracovať...Nie všetko odbaviť hlúpym kúzlom...
Zatiahla okraje
peleríny cez plecia zimomravo, lebo jesenné slnko už nehrialo, len matne
svietilo.
Spozoroval ju,
ale tváril sa odmerane. Naoko. V jeho vnútri bolo v jej prospech nameraného už až priveľa...
- Chystáte sa
hojiť rany jablonkám, ako vidím. – ukázala na svetlé ováliky po odseknutých
konároch.
„Keby si tušila,
Kráska, aké rany musím hojiť. Aj keby som si srdce rovno zalial do vosku,
krváca ďalej...“
- To viete,
drahá, stromy sú stromy! Vážim si ich pre ich jednoduchosť a poslušnosť.
Dávajú mi všetko, čo majú a nerepcú. Dobrovoľne! Kedykoľvek! A len
mne...Môžem si len brať a brať...- rozohňoval sa a mala dojem, že ide
o paralelu s ňou.
Preľakol sa, aby
sa neprezradil, že naozaj myslí na ňu. Stále iba na ňu...
- Nie, ako ľudia!
Nedojme ma, keď nepriateľovi odseknem prst či dva, alebo rovno celú ruku...Je
mi to jedno. Srdce mi nepukne...ale tieto stromy sú môj majetok. Môj! Akoby to
bolo, keby sa oň patrične nepostarám?! – rozprával, naberal na prsty spola roztopený
vosk a zamazával ním „rany“, čo spôsobil, keď odtínal konáre.
Mala pocit, že sa
s nimi doslova mazná. Hladká ich, dotýka sa ich jemne, akoby boli živé...
- Oni sú živé!
- otočil sa na ňu, čítajúc jej myšlienky. - Majú v sebe viac života, ako ktorýkoľvek smrteľník! A dávajú ho mne!
– odtrhol jedno z posledných jabĺk, zahryzol doň, až vyprskla šťava
a vrazil zvyšok prekvapenej Kráske do dlane.
Svoje ošúchal
jednu o druhú, kopol do malej pahreby, až dosyčala a kráčal preč.
Ako vždy...keď už nevedel, kam z konopí.
Nerozumela mu. Zatiaľ
mu málokedy rozumela, ale dnes mu nerozumela vôbec. Držala v ruke
nahryznuté jablko, dívala sa na ošetrené jablone a mala pocit, že všetky
tie rany sú oči, ktoré ju pozorne sledujú a čakajú, čo urobí.
Zahryzla do
jablka, nabrala na ukazovák z vosku a dala sa do dokončovania jeho
načatej roboty. Potom vzala košík zo zvyšnými jablkami. Skúsi koláč. Možno bude
úspešnejšia, ako včera s bažantom...Ani sa neunúval prísť k večeri.
A snažila sa...
- Nebodaj hľadáš môj vienok zelený? –
vystrčila sa zo dverí Lacey, šúchajúca si práve umytú hlavu.
Zaujato hľadel dolu k nohám
a potuteľne sa usmieval.
„Keby si len tušila, Lacey, akú pravdu si práve
nevedomky vyslovila...“
„Keby si len tušil, Rumpel, že dobre viem, čo
sa tu pred časom dialo a ako ma to nehorázne škrie, že práve Ona, Bella tu
mohla byť s tebou a ty si z tisícov milovaní budeš chcieť
pamätať práve toto jediné!... Chvalabohu, že ti to osud nedoprial!...“ hnevala
sa v duchu.
Pribuchla dvere.
Stlačil zavlažovač, pritiahol porozopínanú
košeľu k sebe a zaklopkal na vlastné dvere.
Lacey, Lacey...
domiceli
Rumpel mal by si sa napapať toho Bellinho jablkového koláčika- keď si hladný tak si nervózny! :D chcela som napísať, že nie si to ty :D ale to nie je pravda :)) toto je Rumpel ako ho poznáme :) inak som si myslela že v realite bude niečo viac šokujúce :) ale aj tak je to pekné ;)
OdpovedaťOdstrániť...dobrý nápad...hneď idem piecť...:-)
Odstrániť