Mr. Gold´s Au Pair IV. ... 47. kapitola. PARALELY

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 157

Paralely...

     Dal jej automaticky prednosť, pridobre tušiac, že po sprche a niekoľkodejstvovom zrkadlovom predstavení v hlavnej úlohe s účesom a make-upom, strávi ďalšiu, minimálne hodinu,  prehrabávaním sa v „požičanej“ skrini.

  Za tú dobu bude mať pre seba dosť času konečne sa po niekoľkých dňoch vykúpať a zvonka trochu počlovečiť...a ktovie, možno pred tým, než sa vyberú do miestneho parku, stihnú sa aj trochu „porozprávať“...Pousmial sa na seba v zrkadle a zotrel zvyšky peny do uteráka. Mal po ruke poslednú čistú košeľu, asi ju bude musieť vziať za slovo a navštívia nejaký ten obchodík s oblečením, v najhoršom prípade aspoň práčovňu a čistiareň.

  Pozorne sa pozapínal, potom zas porozopínal...Pre istotu. Pre prípad nečakaného súkromného "rozhovoru"...

  Vyjdúc von z kúpeľne, čakalo ho však nemilé prekvapenie.

  Namiesto buď prijateľne oblečenej alebo ešte prijateľnejšie: nahej Belly, sa v zlovestnom tichu nič nehýbalo, neozývalo, nepospevovalo si, ani si nerozprávalo samo pre seba, ako mávala pri dobrej nálade vo zvyku..

  Na posteli medzi kopou vyhádzaných veci, skrútená do klbka, spokojne spala žena.

  Ani oblečená, ani nahá, ani učesaná ani strapatá, zatiaľ ani Bella, ani Lacey. Respektíve: už nie Bella a ešte nie Lacey.

  S nevôľou si predstavil, čo sa bude diať, ak sa práve teraz zas prebudí, zívne, posadí sa na posteli...natiahne ako mačka, nenápadne upozorniac na "náhodou" poodhalené skryté záhady svojho tela, čo bude určite jediná pozitívna časť "prebudenia sa" a pravdepodobne spustí marš...navarí mu pikantnej „hubovej polievky“, prípadne sa na neho rovno vrhne s nejasným cieľom, obracajúc staré orientálne príslovie: „Príď domov a zbi ženu. Ona už bude vedieť, za čo!...“ úplne, úplne  naruby. Už teraz bol „úplne, úplne“ unavený...a to bola len fáza predstáv.

  Prisadol si k nej a zamyslel sa. Bude asi lepšie, ak ju nechá spať, kiež by chcela poriadne dlho a do parku pôjde sám. Ktovie, čo všetko by popáchala. Musia byť diskrétni, kým nedorazí aj druhá maličká, až potom sa môže odhodlať na nejakú akciu. Lenže sa obával, že Lacey nebude ochotná čakať, premýšľať, ani sa prispôsobovať okolnostiam.

  Bude to Lacey.

  Potichúčky vzal sako a takmer po špičkách sa snažil vyplížiť sa z izby.

  - Myslela som si, že sme tím. To ako dvaja družina ! – ozvalo sa za ním.

  Prevalená na bruchu s rukami zakvačenými pod bradou, kývajúc nohami do bokov usmievala sa na neho Lacey.

  Usmievala sa. Aspoň, že to...

  Pomaly, prichytený pri čine, sa otáčal a hľadal výhovorku.

  - Ani sa nenamáhaj!- predbehla ho. –Ak si sa ma už nabažil, povedz rovno a vypadni až potom...  Ak mi chceš nabulíkať, že ideš len pripraviť olovrant, vziať do chladničky minerálku či kúpiť mi cigarety, uvedom si, že som už dosť ostrieľaná stará harcovníčka, aby som ti na takéto kaleráby skočila! – zvážnela.

  - Toho som sa najviac obával, že nebudeš „vegetariánka!“ -  zaprel sa o veraje. – Ok, obleč sa, ideme na detské ihrisko. - vytasil sa rovno s pravdou.

  Otvorila ústa dokorán.

  - Nezízaj na mňa, drahá, nejdem ťa pohojdať na hojdačke ani ťa učiť šmýkať sa dolu hlavou a vyrábať bábovky z mokrého piesku. Máme prácu! Poslanie...Povinnosť!– namieril na ňu prst.

  - Ja...len...ty mi naozaj chceš pomôcť...dostať späť toho prcka?! – spýtala sa dojato.

  Nevedel zrazu kam z konopí.

  - Tvoj, prcek, je aj môj prcek, drahá! Kedy to už konečne pochopíš?! – odpovedal jej rázne.

  V momente vyštartovala proti nemu a sotila ho do dverí.

  - Neopovážiš sa jej ani dotknúť, ty gauner! Tá maličká je pod mojou ochranou! Prilepila sa na mňa a ja som jej sľúbila, že ju nenechám na ulici, napospas takým, ako si ty! So mnou si rob, čo chceš... inak to v lese malo grády...ale ona...ona...je ešte malá...je to dieťa...- kričala a udierala ho, kde zasiahla.

  Už mu to vskutku chýbalo. Tentokrát, ale nezoskratoval.

  Pevne ju chytil, objal a nech sa metala, ako chcela, nepustil a popritom ju utešoval.

  Nechápala, prečo to robí. Prečo: „Impérium nevracia úder...“?!.  Prečo je zrazu k nej taký dobrý?!...

  Pomaly sa upokojila a stíchla mu poslušne v náručí.

  Rozprával ďalej.

  - ...kedy už pochopíš, že ja nie som tvoj nepriateľ?...sme na jednej lodi a musíme držať spolu, aby sme našu malú dostali späť. Obe naše maličké...- uvoľnil si jednu ruku a hladkal ju po vlasoch. Cítil, ako úplne poľavuje a odovzdáva sa mu pod kontrolu.

  - ...neublížiš jej? – spýtala sa ešte raz, neveriacky.

  - Je to moja dcéra, ty hlúpučká! Moja vlastná dcéra! Moja krv! ...Moja a aj tvoja...len ...ako ti to vysvetliť...len si momentálne zmätená a ...vysvetlíme si to neskôr. Musíme ísť do toho parku. A neskúšaj, urobiť nejakú hlúposť, jasné?! – spýtal sa aj on.

  Iba prikývla.

  Dvakrát jej zmenil výber oblečenia. Ísť do parku v kombinetke, prípadne tope,  čo si stiahla tesne pod zadok, zmýliac si ho so šatami, ani o centimeter nižšie nebolo to pravé orechové pre matku detí...

  Prekvapivo celkom poslúchala. 

 

   Nájsť park na malom predmestí nebolo ťažké. Na okamih zastal.

  Chytila ho inštinktívne ako spojenca za ruku, ale nepozerala na neho. Aj tak to bolo od nej milé, ústretové gesto.

  Spoločne prešli nízkou bránkou a ponorili oči do farebnej spleti malých ľudkov preháňajúcich sa okolo farebných tyčiek, šmýkačiek, hojdačiek, lán a iného sortimentu, ktoré mu, nevedno prečo, nebyť tej krikľavej farebnosti, pripomínali skôr vybavenie mučiarne, ako detské artefakty na hranie...

  Maličkú zatiaľ nikde nezazreli.

  Len o ohradu obkolesujúcu  jeden  z detských kolotočíkov bola opretá žena. Povedomá žena... každým krokom povedomejšia. Dívala sa do mobilu a mračila sa naň.

  Svetlé vlasy nemoderne natočené, krikľavé oblečenie, kruhy pod očami...

  - Maleficent! – zašepkal zmätený.

domiceli