RUMBELLE - Nesmrteľní 6. kapitola ZA BRÁNOU

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 6

Za bránou...

       S rukou vo vrecku kabáta stál, hľadel na drevené latkové vráta stajní za mestom a palicou nervózne hĺbil dieru do sypkej hliny pri bezchybne naleštených topánkach. Vždy si potrpel na vonkajší vzhľad, ale teraz to všetko vzala do parády Bella. Stále v jednom kole okolo domácnosti, aby...aby sa vyhla, aby eliminovala na minimum čas, ktorý bol potrebný venovať dievčatkám.

  Snažil sa, ale predsa len...Maleficent začínala zúfalo chýbať.

  Preto tu teraz bezradný stál a váhal.

  Stále nebol presvedčený, že bude mať úspech. A on nerád priznával vopred možnú prehru. Veľmi nerád.

  Hmlistý opar sa ešte stále tmolil popri horných otvoroch budovy, ako teplo zvnútra maštale narážalo na chlad jesenného rána.

  Lacey vcelku poslušne odcupitala na terapiu k Archiemu, stačilo zastaviť pred nemocnicou. Počiatočné protesty a hrubé poznámky prvých dní sa postupne vytrácali a musel uznať, že Hopperove "vedecké" metódy slávia zrejme úspech.

  A on mal dostatok času vyriešiť problém s aupairkou.

  Vykročil.

  Už zdiaľky ho vítali rozerdžané protesty ustajnených koní a zrejme aj jediného jednorožca.

  Prudko trhal uzdou a zubadlo sa chudákovi koňovi bolestivo zasekávalo do škraní, až nešťastne mykal hlavou do všetkých strán a znojená hriva sa mu lepila kade-tade. Nie, že by odmietal poslušnosť, ešte aj kone sa ho inštinktívne báli, ale bol mladý, ešte vyplašený a nezvyknutý na drsné zaobchádzanie, tak na svoju vrodenú konskú hrdosť patrične doplácal.

  On by zas nešiel na nejakej tej starej pokojnej herke, zvlášť nie teraz, keď ona v záhrade čosi plela a určite ho uvidí odchádzať...

  S koncami sukne na dvoch miestach zaseknutej za pás, že vytvorili akúsi provizórnu kapsu na burinu, aby s každou náručou nemusela chodiť ku kope s kompostom pod múrom, vytrvalo pracovala už od skorého rána.

  Počujúc konské erdžanie narovnala ohnutý chrbát a pozrela jeho smerom.

  Ako uhol čierny kôň, lesklý a statný, niesol ho na svojom chrbte očividne nedobrovoľne, ale nemal veľkú šancu vzdorovať, ostré ostrohy drali mu bok pri každom nepresne mierenom pohybe.

  Zdupajúc párkrát na jednom mieste s hlavou takmer vyvrátenou kôň so svojím prísnym, nekompromisným pánom v sedle zastal a on z výšky pozrel na ňu. 

  Nezatienil celkom slnko, tak si musela pomôcť sama a ruku s posledným trsom trávy nadvihla nad čelo. Aj tak videla len jeho čiernu siluetu.

  -  My máme kone? – spýtala sa trochu naivne so záujmom o jeho ukážkový chovný materiál.

  -  My?! – ohradil sa urazene a aj kôň sa spätil počujúc jeho nepríjemný tón hlasu a hľadal pevnejšiu pôdu pod nohami.

  Dostalo sa mu akurát tak pevnejšieho stisku ostrohami.

  - Ja!...som tu jediný majiteľ... jediného plnokrvného exempláru široko-ďaleko! – povedal pyšne a ona dobre vedela, že poznámka bola myslená dvojzmyselne...ako ostatne vždy. – Chcela by si ho?! – dodal ešte žmurknúc.

  Zošpúlila pery, ruky založila vbok a zdvihla bradu.

  - A keď poviem, že hej, vezmete ma so sebou?! – nedala sa odradiť jeho netaktnými slovnými hračkami.

  Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva...Zvykala si.

  Nečakal jej britkú odpoveď. Chvíľu mu trvalo, aby sa vynašiel.

  - A ako čo by ste šli, drahá? Keď tak na vás pozerám, tak jedine ako pojazdná noša na krmivo. – ukázal na jej sukňu plnú natrhanej buriny.

  - A čo tak, ako vaša priateľka? – vytiahla rýchlo konce sukne a tráva sa rozletela popred ňu.

  Ponuka ho pobavila.

  - Ja nemám nijakých priateľov! A už vôbec nie priateľky! – nahol sa kúsok k nej oprašujúcej sa od zvyškov rastliniek.

  - Tak je na čase založiť si ich  prvú životnú zbierku. Ochotne súhlasím, že budem jej prvým exemplárom, ak láskavo dovolíte... Plnokrvným. – žmurkla a natrčila hore k nemu ruku, aby ju vytiahol k sebe na koňa.

  Zaváhal. A použil radšej kúzlo, aby sa náhodou nestrápnil, lebo v svete nevedel, ako sa „také priateľky“ vyťahujú hore na koňa.

  Sediac bokom, ako pravá dáma, prekvapená výškou v ktorej sa ocitla, chránená jeho rukami, pevne držiacimi opraty z každej strany, trochu sa pohniezdila a pohodlne oprela o jeho rameno.

  Nemal kam cúvnuť.

  A popravde...ani veľmi nechcel. Vôbec nechcel...

  Nemal kam cúvnuť.

  Keď bude treba, je ochotný aj ju odprosiť. S premenou na človeka bude už trochu väčší problém. Toho prosenia bude zrejme do budúcnosti viac. Pred oči sa mu dostal obraz Reginy aj matky predstavenej...

  Maleficent, ale potrebuje...

domiceli