Mr. Gold´s Au pair IV.
voľné pokračovanie fanfikov...
Obchodné tajomstvá
kapitola: bonus - finálna
Prešpekulovaná...
Nebolo ľahké iba tam tak stáť
a sledovať dianie.
Do tichej nočnej uličky posýpanej neustálym
mrholením pomaličky prichádzalo auto. Svetlá mu ešte niekoľkokrát zablikali,
kým motor zhasol. Dvere šoféra sa otvorili. Poloplešatý muž v úzkej
športovej bunde si natiahol nemodernú menžestrovú čiapku, poobzeral sa okolo
seba, vzhliadol k dolnému oknu domu, kde ešte svietilo matné svetlo za
plátennou roletou, niekoľkokrát zahromžil a potom otvoril zadné dvere.
Čakal, kým z nich vystúpi dlhovlasá
žena. Otočila sa a zvnútra auta čosi pomaly ťahala.
Srdce sa mu rozbúchalo a musel sa
silnejšie pritisnúť k múru a rukami zakvačiť do brečtanu na ňom, aby
nevyskočil a nespôsobil nejaký incident.
Podala nejasný batoh mužovi do náručia,
prehodila si kabelku cez plece, aj ona sa obozretne poobzerala po prázdnej nočnej ulici
a vykročila hore niekoľkými schodíkmi ku vchodovým dverám.
Spoza domu sa nenápadne vytiahli muži, ďalší sa
pripravili v okolí.
Do tmy sa ozval zvonček a búšenie na
dvere. A búšenie jeho srdca...
Potom krik. Hádka. Veľa svetiel,
húkačky...dokonca sa zjavil aj televízny štáb miestnej regionálnej stanice.
Hurhaj, susedia, dohady...legendy.
Pousmial sa.
- Ideme do finále! – zdvihol si límec na
kabáte, prešiel na druhú stranu cesty.
- Pán, Gold, pán Gold...je nám to
ľúto...ale...vaše deti...akoby som vám to ...Pán Gold...oni tu nie sú...-
snažil sa mu vysvetliť nešťastný šéf polície, ale nereagoval na jeho ospravedlňovačky.
Potľapkal ho po pleci s lakonickým : „To je v poriadku...“
a pokračoval v ceste, pozrieť sa do očí ľuďom, ktorí jemu a jeho
rodine spôsobili toľko utrpenia.
S rukami vo vreckách chvíľu stál
a čakal, kým ho zaregistrujú pohľadom.
Bolo mu jasné, že nejde o nikoho
z ich sveta. Toto boli prachobyčajní smrteľníci. Starnúci chlap
a celkom pekná mulatka.
- Francúzi vravia, že „žiadna žena nemôže byť skutočne krásna, keď nevie byť aj skutočne
škaredá...“ Ten hnusný prevlek starej babičky na recepcii hotela, bol geniálny, skladám vám
kompliment, drahá...- čakal, až doplní svoje meno.
Nedoplnila. Policajt mu ukázal papiere
zadržanej.
- Tamara? ... hrozné meno a ešte horší
človek, čo ho nosí! ... vyskočil a len policajt, čo ju strážil, mu
v poslednej chvíli zabránil, aby ju napadol a zranil. .
- Chápem, chápem, tie vaše hlúpe zákony...-
hneval sa a zlosť v ňom vrela. – Zistite mi, láskavo prosím, pre koho
tí bastardi pracujú. Je mi úplne jasné, že toto sú len malé ryby. Zasmradia vám
celú chladničku, ale úžitok takmer žiaden... oprášil si ruky a chystal sa
odísť.
Stále prekvapení, zošokovaní policajti očakávali, že sa bude
zaujímať o svoje deti.
Nezaujímal sa.
Vedel, že im už nič nehrozí...
- Tak ako ? – pripojil sa k nemu
automechanik, len čo prešiel na druhú stranu ulice.
- Všetko ide podľa plánu, drahý priateľ. To,
že v dome aj v aute našli celý arzenál detských vecí, čo tam
narafičila naša spoločná známa, namiesto, aby ich zlikvidovala a pobalila
a tým zmietla stopy, bude stačiť, aby ich nielen zadržali, ale aj zabásli
a pekne drsne vypočúvali...- zdvihol spokojný Gold kútik úst.
- Takže... – nevedel sa dočkať Goldovho
zvolenia nervózny opravár.
- Takže teraz je rad na tebe. Musíš to
stihnúť skôr, ako z nich dostanú priznanie. Pekne pôjdeš, akože nenápadne,
čistou náhodou, nájdeš aupairku maličkej, skrytú na ich „tajnom“ mieste, kde sa
cestou zastavila tá odporná ženská a vyložila tam aj druhú - moju sladkú Peu. Myslela si, že nám prejde cez
rozum, ale ja, ja som Rumpelstiltskin! Mne nikto cez rozum neprejde! – zvolal
ješitne.
- Ani manželka?! – podpichol automechanik.
- Chceš ma naštvať?! Tak ja ti tu vymýšľam
scenár, ako z teba spraviť miestneho hrdinu, aby si mal ľahšiu cestu
získať malú do svojej starostlivosti a toto má byť odplata? Há?! –
zaškriekal, mysliac to úplne vážne.
Opravár pochopil, že s týmto nervóznym
chlapíkom so sklonmi k hystérii, čo z nuly na šialenec preradí
v mžiku nanosekundy, si neradno začínať...
- Ok, stretáme sa na stanici šerifa. –
uzavrel rýchlo a pohol sa k svojmu odparkovanému autu.
Keď ho pohltila tma, Gold znervóznel. Napriek
ubezpečujúcej SMS správe Maleficent, respektíve jej „poníka“, že všetko klaplo
a malé sú v bezpečí s ňou, a zatknutiu tých dvoch darebákov,
nemohol byť pokojný, kým obe dievčatká nebude pevne držať vo svojom náručí.
Opatrne ich niesli na rukách, znavené
nechceným dobrodružstvom.
Hore v podkroví sa ešte svietilo. V
polosede na pripravenej, odostlanej posteli spala žena, ktorú zmohol spánok a nedoprial
jej vyčkať svoju rodinu a potešiť sa z nej.
Položili dievčatká jednu vedľa druhej,
neriešiac ich oblečenie, hygienu a stav, ráno bude na všetko času dosť.
Pomaličky nadvihol aj Bellu a všetky tri pozorne prikryl.
Dojatý zostal stáť nad posteľou spolu s
„hrdinom dňa“.
Položil mu ruku cez plece a povzdychol.
- Kedysi som mal v Dánsku priateľa
Hansa. Písal rozprávky, ale také čudné, nedal si natĺcť do hlavy, že každá
rozprávka musí mať dobrý koniec. Tie jeho zväčša nemali. A to som mu
podhodil 186 rôznych námetov! Škoda námahy... Ariel nechal rozplynúť na penu,
cínový vojačik sa roztopil v kozube a aj to chúďa dievčatko so
zápalkami zamrzlo kdesi na rohu ulice... – rozcítil sa Gold utierajúc potajme slzu z
oka a opravár nestačil vyvaľovať tie svoje, domnievajúc sa, že na tohto
muža toho bolo zrejme dnes ešte viac, ako dosť, lebo už blúzni a trepe dve-na
tri...
Gold, ale pokračoval.
- V jednom mal však náš Hans Christian
pravdu. Keď povedal: „Život je plný
zázrakov, len my sme sa ich naučili brať ako obyčajné veci...“ –
a ukázal na posteľ, kde spokojne spali jeho „zázraky“.
- No, Andersen bol frajer. Máte šťastie, že
ste ho poznali osobne, pán Gold...Porúčam sa...- odopol sa automechanik spod Goldovho
ramena a nechal ho rozjímať nad krásami života.
domiceli
krásny záver... to s tym Andersenom sa mi tam veľmi páčilo :) jasné že môže byť taký koniec... teda koniec fanfiku, lebo ja viem, že to definitívny koniec nie je ;) veľmi krásne Ste si to premysleli a ešte krajšie ste to spracovali :)
OdpovedaťOdstrániť