RUMBELLE - Smrteľníci 5. kapitola VÝHODA

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 5

Výhoda...

     Účinky bylinkového extraktu, ktorý si naordinoval, dozneli až hlboko v noci. Odteraz nemieni medikamenty skúšať už nikdy na sebe, ale zas na druhej strane, nie je na škodu veci spoznať, ako sa po nich cítia takí nepriatelia. Hold, obeta vede...či skôr obmedzeným možnostiam tohto odporného sveta. Miestny lekárnik ešte doteraz márne kombinuje možnosti zmiešania jednotlivých bylín, a ich perspektívnych účinkov, ktoré tu neznámy muž včera ráno kupoval. Obmedzený... svet.

  Mrzelo ho aj to, že za ním neprišla ani raz, napríklad skontrolovať, či mu niečo nechýba, na niečo nemá chuť, trebárs na teplú deku, teplé slovo, teplý čaj...čo si bude klamať sám sebe. Potil sa ako dvere na chlievoch aj bez deky, riskovať, že s „teplým slovom“ príde už Lacey a čaj ? Čaj už nechce nikdy v živote vidieť, nieto piť! Bol vďačný, že mohol trpieť osamote...

  Napriek tomu ešte poslepiačky otváral a zatváral skrinky v potemnelej kuchyni a hľadal nejaké to vrecúško, ktoré by bolo hodné na zaliatie, lebo v ústach mu práve preorali cintorín. Dvakrát.

  Našiel akurát tak meltu na prípravu detskej bielej kávy. Predstavil si koreň čakanky a jačmeň, prebral účinky a kývol v duchu rukou, usypúc si po tme bajočko do pol pohára.

  Aspoň vôňa bola po prešumení náznakom kvality.

  Preniesol neznámy nápoj na stôl a usadil sa nad ním zasnene inhalujúc.

  Predstavil si, ako ticho otvára dvere a po špičkách len v košielke cupitá k nemu, dlažby sa takmer nedotýkajúc. Ako z nej vyrastajú popínavé výhonky pohladení a mocnejú na objatia, ako sa tisícmi drobných korienkov prisávajú o jeho telo a stávajú sa jeho súčasťou...

  Zhora sa ozval lomoz a nie príliš publikovateľné hodnotenie architekta tohto domu, čo naprojektoval schody také úzke, strmé, toľko a navyše tesne pod sebou.

  Lacey začína deň.

  Oprel sa o opierku a založil ruky na prsiach. Konečne sa mohol zhlboka nadýchnuť, ale veľmi neriskoval. O dych ho zrejme o chvíľu aj tak pripraví jeho „polovička“...Možno nielen jeho, ale teraz  pred štvrtou nadránom aj celý dom.

  Nemýlil sa.

  Miestnosť zobrala útokom, vrhla sa však najskôr na kuchynské utierky.

  - Šľak, aby to vzal, na hajzli sa minul papier, jeden aby sa pošťal, kým sa tu dopracuje k hygiene ! – venovala mu úprimný pozdrav.

  Vrátila sa o krok, ulakomila na jeho šálku s nápojom. A hneď prvý riadny hlt mu aj vrátila v spŕške cez zuby.

  - To čo sú za patoky?! Chceš, aby som sa dogrcala ?! - naťahovala s nechuťou ústa.

  Utieral si mokrú tvár a zatiaľ pokojne komentoval.

  - Toto nebolo ešte ono?... Ako ranná sprcha to nie je zlé, drahá. Nechceš aj druhý hlt...ešte tie dve stoličky sú suché...- nadvihol k nej opäť šálku.

  - Strč si ho, vieš kam...- utrela si ústa ako starý námorník. - ...sa ti na neho môžem akurát tak vieš čo ?!...prekladala už nohu cez nohu.

  - ...viem. „Zo záchodového okna kukať!“ – zhasol ju a ukázal na dvere k toaletám.

  Nadávku, čo sa za ním doniesla radšej ani neriešil. V podstate ho vystihovala duchovne aj fyzicky. Lacey nemožno uprieť skvelý pozorovací talent.

  Ozval sa splachovač. A potom zas. Oba pokusy zrejme platné. Dúfal, že dnes už nedostane pusu na dobré ráno.

  Dovliekla sa uzívaná a škrabkala si holé brucho. Holé mala nielen brucho.

  Mal dostatočný dôvod to okomentovať, ale účinok by sa aj tak rovnal štartu komára zo sieťky na okne, tak to vzdal.

  Odsunula stoličku, utrela na prsty olepený nános kávy o prsia a s lakťami na stole postupujúcimi do vlasov, čo jej natiahli oči do úzka chvíľu mlčala.

  Naozaj len chvíľu. Vedci sa mýlia. Žiadnych sedem minút, trinásť sekúnd...

  - Kedy už konečne vypadneme z tohto pajzla? - prekvapila ho.

  Prestal spájať jednotlivé hnedé kvapky na plastovom obruse a pozrel sa na ňu pozornejšie.

  - Ty tu nechceš zostať? – zamračil sa. – Nebodaj ti chýbajú kamoši z Králičej nory?! – zaironizoval.

  - Aj to, aj naše pivo a naša vila a kopa šiat a šperky a tá pošahaná aupairka, čo by ma odbremenila od krpatých a vôbec. Tu zdochol pes...skoro ako ty včera...- uškrnula sa. – Vieš, aký si bol smiešny taký dokrútený...- zmraštila tvár.

  Prekvapilo ho, ako pozná detaily včerajšieho dňa. Predstavil si ju ako sedí uprostred Bellinho mozgu a nečinne sa musí dívať, čo jej druhé ja činí a potom si to zas vymenia. Teraz sedí chudera Bella a zamdlieva nad Lacey a jej prostorekosťou...

  Toho by mal využiť...

  - Máš pravdu, drahá. Navyše, ako si správne, aj keď trochu svojsky,  postrehla:  „Tu plynie čas...“ A ja nemám v úmysle zdochnúť tu ako obyčajný smrteľník a dopadnúť ako Tithón, druhý manžel Éós, keď tá trúba síce vypýtala od Dia pre neho nesmrteľnosť, ale zabudla na večnú mladosť a on sa len scvrkával a scvrkával...a scvrkával...až sa zmenil na cvrčka...- rozšírili sa Rumplovi pri hroznej predstave čierne zreničky a zaplnili skoro celé oko, napriek tomu, že začínalo svitať a kuchyňa nebola už tmavá.

  - Fúúúj, scvrkávanie neznášam...Mám radšej plnú poľnú! ...Či skôr „lesnú“! – žmurkla a presadla si o stoličku bližšie, lebo z náprotivnej na neho pod stolom nedosiahla.

  Zhlboka sa nadýchol.

  - Odchádzam! – prudko odsunul stoličku. – Odchádzame! – opravil sa a ukázal na ňu prstom.

  - Počkám ťa v posteli...- nepochopila celkom správne Lacey.

  Ani sa na ňu veľmi nehneval. Krátke ranné „zamyslenie sa...“ nebude pred cestou na škodu.

  - A ráč si umyť zuby, drahá...a neopováž, opakujem, neopováž sa zaspať! – prízvukoval.

  - Spoľahni sa, drahý...- vlnivo sa vysúkala spoza stola.

  Keď vkročil vysprchovaný do ich podkrovnej izby, počul, ako rovnomerne odfukuje, s blaženým úsmevom na perách, ponorená v Morfeovom objatí namiesto toho jeho...

  Už vedel, čo bude o hodinu, o dve nasledovať...

  Dnes sa zas nejde nikam...Hra na umierajúceho musí pokračovať...ale už len hra! Predsavzal si.

domiceli