RUMBELLE - Nesmrteľní 8. kapitola ČISTÁ VODA...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 8

Čistá voda...

       Počúval, ale celkom nerozumel. Nebol zvyknutý na kladenie požiadaviek a tu sa mu do uší niesli jedna za druhou, normálne  v abecednom poradí, ako na bežiacom páse. Času mala neúrekom si ich dôkladne pripraviť...a veru sa aj pripravila.

  Inokedy, inde a za iných podmienok by ich stopol pri prvej, teraz sa učil ovládať. Nádych, výdych, nádych...V živote by si nebol pomyslel, že to po tých len niekoľkých storočiach nadradenosti a rozdávania príkazov bude také náročné...Nádych-výdych, nádych,výdych...

  Keď sa mu zdalo, že je v boxe chvíľu ticho, neodpustil si  sarkazmus.

  - Skončila si, drahá, alebo sa len nadychuješ, prípadne pretáčaš kazetu?!...- pozeral pri tom navyše na hodinky.

  Veľmi zlá voľba. Mal čo robiť, aby ju aspoň trochu utíšil.

  A navyše natruc začala pekne odzačiatku...

  „Odkedy sú jednorožce také agresívne a prchké?“ nešlo mu do hlavy. Vždy ich pokladal za mierumilovné a trochu nasprostasté živočíchy s dlhými riasami nad vyvalenými očami a bol by odprisahal aj na ich priblblý úsmev pod nozdrami.

  Lenže toto bol kríženec s dračicou. Predchádzajúca charakteristika ku podivu sedela, ale pridala sa zrejme jeho dôkladná mnohoročná prevýchova...Čo si zasial, to teraz žne!

  Drzá, arogantná, hašterivá...náročná, dôležito sa tváriaca a sebavedomá.

  Na ! Vyžer si to...

  Kôň bol v siedmom nebi. Keby je to chlap, prefackal by ho namieste, za nedôstojné, hanbu svojmu pánovi robiace správanie sa...  Ale takto, keď sa ledva vliekol a zadné nohy odmietali po extra výkone poslušnosť, mohol si iba v duchu brýzgať nad plytvaním chovného materiálu a kráčať povedľa, ťahajúc ho každú chvíľu nasilu dolu miernym kopcom. „Plnokrvného...“ Ha...

  Kráčala z druhej strany, väčšinou na ňu kvôli veľkej sklonenej konskej hlave nevidel, ale čosi si hmkala do šumenia listov na stromoch, tak vedel, že tam je a snaží sa s ním a s koňom udržiavať rovnaké tempo.

  S takýmto aj tak prídu domov najskôr hlboko v noci...ak nie nadránom.

  A veď je to jedno. Gazdovstvo prežije aj bez ich prítomnosti a pobyt na čerstvom vzduchu mu len prospeje. Dokonca ani hlad necítil...ale smäd bol väčšia sviňa.

  - Tečie! Dozaista tečie! Nemôžem sa mýliť...Tu niekde blízko... – začal spomaľovať a opatrne našľapovať.

  Aj to ukonané nemé zviera zacítilo vodu a zafŕkalo pohadzujúc hlavu.

  To už držal prst natrčený jej smerom.

  Chytila sa za hruď...Ako pojazdná noša na trávu, to by šlo, ale slúžiť mu ako nádoba na vodu si nevedela predstaviť ani vo sne. Pochopila ale, že ten prst smeruje cez ňu a za ňu a ďalej do porastu, kde naozaj aj ona započula nepatrné zurčanie.

  Posunul ju trochu drsne bokom a ťahal koňa so sebou medzi papradie.

  Nepozvaná, aj tak vykročila za nimi, ale dlhé sukne jej boli v kroví len na oštaru.

 

  - Takže ak som správne pochopil a  zrekapitulujem si to: chceš...Auto, Bolestné v banke, Celkom nový Dom, Elegantné šaty, Fajnové jedlá, Garáž, Hodiny tanca, Chirurgicky odsatý tuk a zväčšené prsia...hovorím zatiaľ správne, nevynechal som nič ?! – strácal trpezlivosť. - ...a Indiánsku rezerváciu s Jazerom Titikaka v osobnom vlastníctve by si náhodou takto nechcela, drahá?! – prestávali ho baviť jej nároky. – Nie, nemôžeš už ďalej pokračovať! Mám toho dosť! – vyprskol na záver a výhražne zdvihol palicu nad hlavu.

  Zadupotala na mieste. Otočila sa mu zadkom a párkrát zavrtela dlhým chvostom, akoby odháňala dotieravé muchy. Nádych, výdych, nádych...

  Kôň ticho stál a zo studničky, z ktorej on opatrne odsúval napadané lístie, aby ju príliš nerozčeril, pokojne nasával životodarnú tekutinu.

  Nasucho preglgla.

  Náhle sa napriamil a vediac, že už stojí za ním, otočil sa opatrne k nej.

  Ruky mal spojené a plné práve nabratej vody, čo v tenučkom pramienku pritekala do studničky.

  Pozrel sa jej do očí a ruky posunul kúsok k jej tvári a zas k sebe, otočiac hlavou za seba, aby naznačil, že takto sa môže aj ona sama pokojne napiť. Chcel si ich priložiť k svojim ústam, ale skôr, ako to urobil, chytila mu ich do svojich, pritiahla a namočila do malej, jeho drsnými dlaňami vytvorenej hladiny svoje pery.

  Dolu chrbtom sa mu rozutekali zimomriavky od vzrušenia.

  Držala jeho ruky...dotýkala sa ho obrysmi tváre...jej pery sa blížili ku dnu...k jeho dlani...

  - Ďakujem. – zdvihla mokrú bradu, utierajúc z nej posledné kvapky a usmiala sa.

  Zmätený držal stále spojené dlane ako sviatosť oltárnu a díval sa pred seba iba pomaly sa spamätávajúc...Nádych, výdych, nádych...

  Zvrtla sa a vracala sa na cestičku.

  - Láskavo sa mi otoč tvárou, teda tou momentálnou konskou hlavou, keď sa s tebou rozprávam, drahá. – povedal nekompromisne a už prísne.

  Nereagovala. Urazila sa.

  Ale iba to hrala.

  Rýchlo sa zvrtla, čo nepredpokladal, rohom párkrát štuchla do jeho ramena a jemu padol kameň zo srdca.

  Vraj iba žartovala. Jediné, čo chce, je vrátenie ľudskej podoby a zas byť s Bellou a maličkými...

domiceli