RUMBELLE - Nesmrteľní 9. kapitola RYBA

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 9

Ryba...

       Opäť ktosi búchal na hradnú bránu. Bolo skoré ráno, slnko ešte ani netušilo, že bude svitať na ďalší deň...

   Pripomenulo jej to, ako takto zavčasu búchavali na bránu ich zámku dodávatelia pre panský dvor.

  Ten sa razom naplnil vôňou čerstvého, v noci pečeného chleba, len nedávno, na úsvite  vykopanej zeleninou či natrhaným sezónnym ovocím. V chlade ľadovej vody čakalo čerstvé, sotva namútené, do hrudky sformované maslo a vedľa trónili pedantne v plátnach pobalené syry a iné mliečne dobroty. Ryby ešte plieskajúce chvostami o mokrú slamu na  povoze, aby čím dlhšie vydržali čerstvé a svieže, či klietky so sliepkami a košíky vajec popri nich. Čerstvo natočený lesný med a občas prišli aj vzácni cudzinci s tovarom, ktorý bol krásny iba takto ráno...potom to už bolo obyčajné mäso či paštéta.

  Páčil sa jej ten ruch a ako malá sa motala pomedzi rozospaté, večne uzívané slúžky, čo nadávali na zlú kvalitu a handlovali sa o každý grajciar, aby z panského prídelu ušlo sa aj im, pozorovala kuchára, ako si prísnym okom vyberá z hydiny a jeho pomocnice v celých náručiach vláčia dnu do vysvietenej kuchyne, kde už poctivo blkotali ohne v peciach, zeleninu.

  Lenže na zámok Temného pána nikto nikdy nič neprivážal. Čo potreboval, si jednoducho vykúzlil...

 Nostalgicky povzdychla a schúlila sa do klbka privolávajúc späť ušlý sen.

 Márne.

  On už ziapal po chodbách a hromžil na všetkých pútnikov a pocestných a nevyhnúc sa ani svätcom, čo ich mali na starosti, zvolával hromy-blesky na ich hlavy a hnáty, čo ich privliekli zrovna pred jeho bránu.

  Potom bolo chvíľu ticho a už počula iba svoje meno...desiatky ráz  za sebou. Čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.

  Pridala by nadávku na toho, kto Temného rozrušil, lebo si to celý deň bude vyžierať zas len ona, ale nemala to v povahe.

  Nenamáhala sa obliekať sa, len prehodila pelerínu na spodnú košeľu, skontrolovala, či je suknica dostatočne previazaná, lebo na noc si ju kvôli pohodliu povoľovala a vykročila v ústrety nadávkam a hromženiu.

  Zvonka riadne fúkalo a v otvorených dverách, lebo dnu nikoho nepúšťal, stála zhrbená žena v čudnom cudzokrajnom odeve s hlavou celou omotanou farebnou šatkou a čuduj sa svete v nohaviciach, dolu širokých a akýchsi tenkých, až priesvitných, čo sa jej lepili o lýtka a viali za ňou.

  Rázne podišla bližšie obviňujúc ho, že ženu týra, a núti zhadzovať zvršky, aby sa presvedčil, že nemá zbraň, ktorou by ho ohrozila, potom si všimla, že vôbec nie je zhrbená, len pokorne uklonená s očami sklopenými a rukami krížom na hrudi preloženými, s prstami na pleciach.

  Pod jej nohami ležala akási ošatka a v nej sa trepotala neveľká ryba. Čudne sfarbená, ako odev tej ženy. V živote takú nevidela.

  - No, že už ideš, drahá! – privítal ju vrelo, ani o chlp teplejšie ako vietor, čo sem prenikal zvonka,  v ktorom sa triasla od zimy neznáma žena. Nie od zimy. Od strachu.

  - Ospravedlňujem sa, ale tak jemne ste na mňa volali, že som si spočiatku myslela, že sa mi len sníva... – vrátila mu ironicky poznámku, ale obsahom čo najviac diplomaticky, načo sa žena ešte viac skrčila, očakávajúc prinajlepšom trest za Bellino otvorené správanie sa.

  Tváril sa, že prepočul.

  - Môj priateľ Džaudar z ďalekého Orientu ma poctil darom na znak priateľstva. – zamrvil prstami a Bella bola na rozpakoch, či ukazuje na sporo odetú ženu alebo na ošatku s rybou.

  - Tá je zlatá...- usmiala sa nasilu Kráska na konkurentku, ktorej spod šatky trčali len veľké sklopené oči a polonahé ramená a brucho a stehná a vôbec...taká hanba chodiť takto omotaná len  v priesvitných závojoch na verejnosti...

  - Ty si ešte nerozdrapila karpiny alebo čo?... To čo mi tu tliachaš za bludy, drahá?! To nie je zlatá rybka! Tá ti nebude plniť tri želania, ty hlúpa! ...Aká „zlatá“?! – napodobňoval ju nadnesene a rozčúlil sa, lebo jej odpoveď považoval za provokáciu.

  - Nehovorím o rybe....ale o...-  ukázala neslušne prstom na úbohú uzimenú ženu.

  - Á, táto tu je len nepodstatný posol, taľafatka...k čomu by mi bola.. .- mykol rukou a žena sa rozplynula v opare červenkastého dymu.

  Priznala si, že jej odľahlo.

  Všimol si, že jej odľahlo.

  Zaškeril sa a bol by si aj ruky pomädlil, vediac skôr, že bude žiarliť. Neskoro. Žena bola fuč...Späť doma, pri svojom pánovi, šťastná, že slúži jemu a nie tomu ohavnému, uvrieskanému monštru, kam ju poslal s rybou.

  - Tú rybku chcem na raňajky, drahá... Recept si vyber aký chceš, je mi to jedno. A neopováž sa z nej ani len odštipnúť! To je moja ryba ! Len a len moja! Jasné?! – dôrazne prízvukoval.

  Načo jej bude vešať na nos, že je zázračná a po jej skonzumovaní bude rozumieť reči zvierat.

  Zvrtol sa a odkráčal do dvorany, počkať si na výdatné raňajky.

  Pozrela na malú vyplašenú rybku, všemožne bojujúcu o svoj biedny život. Prišlo jej toho neznámeho tvora ľúto...

  Neveril vlastným očiam. Chodníčkom od záhradného jazierka si pokojne vykračovala Kráska s prázdnou ošatkou. Vzadu za ňou vyhupla spokojná s novým domovom čudná rybka, zašpliechala chvostom a ponorila sa do hlbiny.

  Zvieratkám sa asi tak rýchlo rozumieť nebude...pochopil.

  Ale jej rozumel...preto sa nerozčúlil.

  - Sme dohodnutí, drahá. Zabezpečím tvoj návrat medzi človečiu rasu. – zdvihol ukazovák ako pero hodné spečatenia dohody. – Apropó, ešte niečo. – otočil sa po pár krokoch. - Privediem ti spoza hranice tvojho miláčika -  poníka, povedzme, ako gesto dobrej vôle...ak mi sľúbiš, že sa Bella nikdy nedozvie...ja som musel tú sprostú rybu zabiť! Tá túžba rozumieť reči zvierat bola prisilná... – kývol rukou, lebo si nebol istý, či sa na Maleficent môže spoľahnúť.

domiceli