RUMBELLE - Nesmrteľní 3. kapitola OPROTI

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 3

Oproti...

       - Vám nechutí, drahá?! – nahol sa bokom, aby cez kopce všakovakých pochutín a dobrôt od výmyslu sveta dovidel na svojho hosťa.

  Sedela na opačnom konci dlhého stola, prvýkrát od času, čo ju sem priviedol, napätá vo svojich žltých hodvábnych šatách, ale neboli to kostice korzetu, čo ju držali v tejto polohe. To v krku mala guču, ktorá jej znemožnila prehĺtať a nedokázala sa jej zbaviť.

  S hrmotom sa odsunul tak prudko, že kreslo to neustálo a prevrhlo sa na zem. Dlažba zadunela, Kráska sa napla ešte viac a lakte doteraz spôsobne pritlačené k bokom zaryla do nich hlbšie, ako aj prsty do svojich spotených dlaní.

  Zaprel sa o stôl a fúkol. V momente zmizlo všetko, len pred ňou zostal trasúci sa plechový tanierik s okruhom melniaceho sa chleba a džbánik vody.

  - Takto, ako doteraz,  vám to vyhovuje snáď lepšie, drahá?! – spýtal sa s jedom, utierajúc si, aj tak nepoužité prsty obrúskom, ktorý následne šmaril do stredu stola.

  Opäť ňou trhlo.

  - Nevďak svetom vládne! - vystrelil ruku nad hlavu a dlhými krokmi opúšťal dvoranu. Prechádzajúc popri nej nadvihli sa prievanom konce jemného šálu, ktorý mala prehodený cez plecia, až ich musela zachytiť, aby jej ho svojím prirýchlym odchodom neodvial.

  Vrátil sa o krok.

  - Vám je zima?! Môj zámok sa vám zdá málo pohostinný? Odmietate moje jedlá, moju spoločnosť, trasiete sa mi tu ako dajaký sprostý zajac...!- vyprskol a luskol. Oheň v kozube sa rozhorel ako hranica pod čarodejnicou  naschvál vyplnená presušeným raždím, aby mali diváci ten pravý zážitok.

  - Už je to dúfam lepšie, drahá! – skríkol, chytil okraj jej šálu a potiahol rozjedovane k sebe, berúc ho ako osobnú urážku.

  Jemný pruh látky pri páde opisoval krivky jej oblých pliec a spomalene sa posúval smerom dolu, kde dopadol nehlučne ako krídlo zlatohlávky. Obranne sa chytila za obnažené plecia.

  Neskoro. Nestihla.

  Všimol si...všimol si, že šál nebol proti zime, ale aby skryl modriny a jazvičky...Od jeho rúk.

  Dych sa mu zrýchlil. Bol zrazu na rozpakoch. Bezradný...Pristúpil o krok, cúvol o dva...potom zas o krôčik.

  Neobzrela sa, hoci už cítila jeho prítomnosť, jeho blízkosť tesne vedľa seba. Iba sa opatrne postavila...Chcela postaviť, ale otvorenou dlaňou tesne nad plecom, ani sa ho zatiaľ nedotknúc, vtlačil ju späť do kresla.

  Chytil jej  opatrne prostredník medzi svoj palec a ukazovák a odlepil z pleca. Nebránila sa, ale hneď sama odtiahla ruku, odčlenila si ju z jeho prstových klieštikov a spustila spomalene pozdĺž tela. Korzet tlačil a stláčal jej hruď, že sa musela nadvihovať častejšie, aby telu stíhala dodávať vzduch. S ňou sa v rytme zdvíhali aj plecia.

  Páčilo sa mu to...

  Skrčil ruku a nechtami sa dotkol miest, kopírujúc ich presne tak, ako včera či to už bolo predvčerom, keď si ju takto v návale bolesti a sklamania z jej možného úteku „poznačil“.

  Zabolelo ju to a stiahla plece viac k sebe .

  Zdvihol nechty a na ranky priložil len brušká prstov. Chveli sa mu. Triasli rozochvené dotykom s jej pokožkou, síce nepekne znetvorenou jeho zlosťou, ale stále jemnou, hodvábnejšou ako šál ležiaci mu teraz pri nohách.

  Zatvorila viečka a jeho dotyky vnímala intenzívnejšie, ako vôbec chcela.

  Krúžil bruškami po miestach krvavých zaschnutých raniek, po mapách začínajúcich modrín a hoci už rameno bolo po chvíli vďaka kúzlu opäť hladké a nepoškvrnené, nedokázal prestať. Dotýkal sa iba letmo, ale každý z piatich prstov rozozvučal v jej vnútri struny, ktoré tón niesli ďalej po všetkých tepnách, žilách a vlásočniciach a späť k tomu miestu, ktoré On nedokázal opustiť.

  Pomaly zdvíhala spustenú ruku k tej jeho. 

  Len čo sa tenké, nesmelé prsty dotkli jeho chvejúcich sa, striaslo ich oboch.

  Uskočil ako popálený. Akoby sa zrazu prebudil zo sna.

  Bolo jej z toho smutno. Dávajúc vinu sama sebe, rýchlo sa zvrtla a ušla z dvorany.

  Zmätený zostal stáť a díval sa na pribuchnuté dvere. Potom sa zohol a zdvihol jej šál. Ťahal sa z koberca ako opar nadránom. Priložil si ho k tvári a vdýchol vôňu, ktorou bol nasýtený a ktorá mu rozliala po celom tele  pocit, ktorý si ani nedúfal predstaviť si, nieto zažiť.

  Cítil ho. Tak veľmi...intenzívne...nástojčivo, až sa toho návalu citu takmer preľakol...

  - Bella...-

  Popravil jej pozorne šálik, čo sa rozmotával a chcel asi opustiť jej kabát. Prichytila jeho ruku a priložila si ju k lícu.

  - Ďakujem, láska... je od teba milé, že sa takto o mňa staráš, aj po toľkom čase. – prižmúrila viečka a nadýchla sa tepla, čo sálalo z jeho dlane poďakujúc zaň letmým bozkom na jej okraji.

  Pousmial sa, zvesil kľúčiky od domu, dal jej prednosť vo dverách a ruka v ruke vykročili do podvečera za  Emmou a Nealom s maličkými, vyzdvihnúť si ich z párty, ktorá sa konala v bistre U Babičky na počesť ich návratu...

domiceli