RUMBELLE Nesmrteľní 12. kapitola DOMOV

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 12

Domov...

       Bol preč už druhý deň. To je presne ten čas, kedy nastupujú otázky typu: Nestalo sa mu niečo?... Je všetko v poriadku?... Nemal by zavolať?... Nemala by som mu zavolať?!...

  Sú iba rečnícke a zmietame ich do škár kôry mozgu, nie príliš hlboko, aby sme ich mohli poprípade vydolovať, kvôli cieľovej páske s nápisom: „Ja som to vedela, predpokladala, tušila....“ a ešte meter výčitiek in memorian...na druhej strane dosť hlboko, aby ich nikto nenašiel, ak na onej cieľovej páske bude: „Miláčik, som doma!...“ 

  Nemala odvoz do nemocnice.   Po malé prišli Emma  s doprovodom zvyšnej rodiny a bola rada, že ju na piknik pod lesom pozvali len dvakrát, aj ten druhý s Nealovým štuchancom pod Emmine rebrá, nech sa toľko nevnucuje. Nemuseli sa. Neal a Lacey. Mal u nej zaň malé bezvýznamné plus.

  Dom mlčal.

  Priznala si, chýbal jej. Prísny pohľad, otrlé poznámky na jej ešte otrlejšie návnady, nervozita, prchkosť, jed, náruživosť a nerešpektovanie jej citov a nálad. Aj tak vedela, že ju miluje...keď ju  miluje...Aj keď má od Belly vskutku ďaleko.

  Vyložila holé nohy na kuchynský stôl, prešli si po nich dlaňami až hore ku stehnám a spokojne sa zasnívala. Je len v nočnej košeli. Môže...

  Bol preč už druhý deň...

  Vedela, že príde tajne, snažiac sa o to, aby o tom nevedela a v stave, v akom sa dovlečie, ho nevidela. Najskôr nadránom či neskoro večer. V noci. O pár dní... Ukonaný, znivočený, ledva ťahajúc svoje, napriek mágii, stále nedokonalé telo bývalého smrteľníka. S hlavou dôkladne vyzametanou, často boľavejšou ako hnáty. Bude sedieť po kútoch a vylizovať si ďalších pár dní rany a prskať na ňu  svoje pohľady a poznámky a...

  ...aj tak...Chýbal jej. Nie kvôli tomu, že tu zostala úplne sama. Samotu zniesla a často vyhľadávala aj v minulosti, kedy jej spoločnosť seberovných naháňala skôr strach a nechuť podieľať sa s nimi na veku primeraných aktivitách...

  Chýbal jej práve... ON.

  Zahryzla si do spodnej pery, keď si to reálne uvedomila. A zároveň aj to, že myšlienku tohto typu nemieni zaháňať, dupať ani sa jej násilím zbavovať.  

  Vyšla na chodbu. Ťahalo ju to smerom k jeho komnatám. Konkrétne k tajnej...pre ňu trinástej, tej  vo veži.

  Ku podivu našla ju otvorenú. Vrzgla dverami a zostala trochu sklamaná. Dôkladne uprataná miestnosť pozostávajúca iba z niekoľkých kusov starožitného nábytku, obyčajná drevená dlážka a vysoko nad hlavou konštrukcia veže plná hrád križujúcich sa na prvý pohľad bez ladu a skladu až k špicu veže.  Okno. Okno smerujúce von. Okno, cez ktoré bolo vidno na príjazdovú cestu k zámku.

  Okno, v ktorom teraz videla prichádzať ..JEHO.

  Kráčal s hlavou sklonenou. Šiel pomaly, unavene, krok za krokom, akoby bol len na nedeľnej prechádzke, alebo priveľmi unavený, že ho ani  blízkosť domova nepopohnala pohnúť si a byť čím skôr v teple, pri stole s jedlom, pri ľuďoch, ktorí na neho čakajú a budú chcieť počúvať jeho hlas a zážitky, alebo len také tie obyčajné človečie frázy o tom, ako je dobre, že je dobre, keď je dobre...

  Vôbec sa neponáhľal. Nemal prečo. Tam, kam sa vracal , nebol to pre neho domov. Nemal tu manželku, deti, nečakala ho teplá večera ani teplá posteľ, dokonca ani len teplý úsmev nieto teplé objatie.

  Zdalo sa jej, že ešte viac spomalil. Prišlo jej ho zrazu ľúto.

  Možno ho ťažili  bažanty priviazané šnúrou o opasok a nejaké ďalšie ulovené zvieratá, čo vliekol v oboch rukách, či zbrane zavesené na chrbte, nie výčitky a otázky. Sklamanie a nechuť vrátiť sa zas sem, k nej...nádejala sa.

  Vedela, prečo odchádza a vedela aj to, prečo sa vracia. A predsa sa bála, že raz odíde a nevráti sa. Nevráti sa viac k nej...

  Srdce sa jej rozbúchalo a nebyť ostychu, zakričala by na neho, aby videl...

  On videl.

  Sám nevedel prečo, náhle zdvihol zrak z kamienkov chodníka a pozrel hore, priamo do okna vo svojej veži. Akoby ho tam niečo volalo.

  Stála tam, ako vymaľovaná v ráme obrazu.

  Zastal. Zneistel. Obzrel sa spomalene, neveriacky na obe strany, kým pochopil, že ten úsmev v okne patrí naozaj jemu. Len jemu...

  Kdesi hlboko vnútri zapálil sa mu plamienok a tak príjemne nežne hrial. Slabúčko ešte, nesmelo, opatrne... Sotva narodený.

  Zdvihol kútik úst, aj ruky, aby videla, že bol na love a bol úspešný.

  Aj ona zdvihla ruku a pokývala prstami, kým zmizla.
  Okno zostalo temné. Rám prázdny.

  Zosmutnel. Bol to len prelud? Fatamorgána z únavy? Blúznenie vyšponovaného mozgu, ktorý si zobral pár dní voľna, aby sa spamätal z toho, že odmietla jeho darček podhodený v kaplnke...

  Opäť sa mu ramená zhrbili, hlava klesla do kamienkov a chvosty bažantov šúchali sa za ním, ako pomaly vykročil...

  Dvere sa s hrmotom otvorili a vrazila do neho zadýchaná, bežiac mu naproti z veže, nepredpokladajúc, že už pred nimi bude stať.

  Obaja cúvli, zaspätkovali a hľadali slová a gestá a čokoľvek...a pritom stačilo tak málo. Iba dve slová možno...

“Si doma!“

„Som doma!“

  Ale musia ich najskôr kdesi hlboko v sebe pohľadať, pripraviť, oprášiť a naleštiť úsmevom a pohľadom...a to bude chcieť ešte čas...

  - Si doma? – ozvala sa, keď počula štrngať kľúče v zámke.

  - Som doma! – odpovedal jej a ponáhľal sa vyzúvať a neriešil kabát spadnutý na botník a šál ešte nižšie.

  - Sama? – prekvapený nazrel do kuchyne a započúval sa pozorne do zvukov domu.

  Namiesto odpovede pomaličky žmurkla a ešte pomalšie vzala do rúk konce šnúrok na nočnej košeli a dala sa do jej rozväzovania.

  Zdvihol kútik úst.

domiceli