RUMBELLE - Smrteľníci 4. kapitola KRÚTENIE

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 4

Krútenie...

     Domov, keďže si tento kút  momentálne vybrala, sa dovliekol neskoro popoludní. Nečakal, že ho budú čakať, aj ruch v dome bol priveľký na to, aby si jeho ubolený príchod všimli.

  Dotiahol sa do obývačky, zosúkal zo seba kabát a so syčaním sa prevalil krížom cez gauč, ustrnúc v jednej polohe, lebo každý ďalší, hoci len miniatúrny pohyb, mu spôsoboval nečakanú bodavú bolesť. Bolesť, ktorú doteraz nepoznal. Aby ju čert vzal!

  Našla ho s rukou cez tvár, vyrábajúceho si umelo noc a naklonila sa zvedavo nad neho, pošimoriac mu spustenými vlasmi hánky ruky. Naoko už totiž  prehltla doobedňajší incident.

  Vykukol spomedzi ukazováka a prostredníka a v snahe ju druhou rukou oblapiť, pozabudol na kríže a namiesto objatia, strhol ju prekvapený prívalom novej bolesti na seba a prikryl sa ňou doslova celý.

  Neplánované, ale nebolo to vôbec zlé... Mäkký podklad pohovky utlmil čiastočne bolesť a jej vôňa pôsobila nielen ako afrodiziakum, ale zároveň aj anestetikum a čiastočne prvá fáza podávanej narkózy.

  Prijal jej pery ako dýchací prístroj a nemal v úmysle skončiť s podávaním kyslíka z úst do úst.

  - Neblázni, všade sú tu deti... – skúsila mu odpojiť prísun životodarnej energie, ale stihla len pár slov.

  - Veď nerobíme nič zlé...-

Zatváril sa, že bez nej umrie, ale to tvár skrivila skutočná nepohoda. Skúsil sa zhlboka nadýchnuť a mozgom mu preletela aj myšlienka o podávaní infúzie tak nejak vnútrožilovo, ale jeho telo to videlo inak. Aspoň chrbtica určite.

  Zasyčal a radšej zliezla, riskujúc jeho sklamanie.

  V tom momente sa rozleteli dvere a dnu sa vrútilo komando trpaslíkov z oblasti rovníka a zaútočilo na jeho trup.

  Znova ho ohlo, tentokrát sa ozvala bolesť spredu. Na úpätí už totiž číhala práve prebúdzaná sopka, ale trpaslíci boli rýchlejší a nebezpečenstvá neriešili. Celá horda obsadila územie odtiaľ až potiaľ a obkročmo sa hniezdila v nejakom divom tanci, oslavujúc ním svoje dobytie a víťazstvo nad prekvapeným nepriateľom.

  Opäť zasŕkal od bolesti.

  Ozvalo sa len dvojhlasné : „Plepáč !“ a tanec pokračoval ďalej, lebo stále nebolo jasné, ktorá má právo sedieť na tomto koníkovi vpredu.

  Otočil sa zúfalo na Bellu.

  - Nechceš sa aj ty pridať? Držím ti miesto... – sotva pár centimetrov zodvihol hlavu, kým sa mu zrútila späť do rokliny  gaučového tapacírovania.

  Dievčatká boli jeho ponukou nadšené a natiahli rúčky k mame, ale tá sa len potmehúdsky usmiala do dlane, živo si predstavujúc jeho vnútorné boje s vonkajším rozpoložením.

  Dobre, vytrestala ho dostatočne, zahájila oslobodzovaciu misiu.

  - Zlezte z ocka, vy jockeyky. Zavoláme tete Maleficent, hra na koníka je jej najobľúbenejšia. – po jednej ich zoškriabala z uboleného muža, ktorý sa v momente oslobodenia iba scucol do klbka ako zašliapnutá húsenica.

  - No, ty vyzeráš...- neodpustila si.

  - Zas začínaš?...Náhodou doktor mi povedal, že na 329 rokov vyzerám nadmieru výborne...- chrčal do zadnej opierky a nevládal sa už ani prevaliť, aby sa na ňu pozrel.

  Stratil sa jej úsmev z tváre.

  -  Naozaj si u neho bol? – spýtala sa ticho a prisadla si k nemu, pohladiac ho po ramene aj po hlave, ako malé choré dieťa s horúčkou. Bol horúci.

  - Nie, vyhodil ma, vraj s tým vekom patrím do rúk forenzným antropológom, alebo psychiatrovi... – skúsil žartovať, ale každé slovo z neho vychádzalo s novou a novom dávkou bolesti. – ...papiere sú na stole. – skúsil opäť nádych, ale zastal kdesi v jeho polovici.

  -  Nič tu nie je... – nahla sa nad stôl, pod neho, aj po okolí zasondovala.

  Trochu sa pootočil, zachytil sa jej stehna, chvíľu nadšene pošmátrajúc, aby sa náhodou nezošmykol, za čo dostal patrične ručne vykázané a zamračil sa na miesto, kam po príchode položil zložku od  miestneho doktora.

  - Peu a Peu ! – zašemotili spoločne, vidiac z lekárskych dokumentov v tomto momente vytvorené viac dimenzionálne abstraktné umelecké diela, prípadne nejaké tie 3D objekty...v najlepšom prípade fixkami zcenzurované jednotlivé záznamy...

  ...aj to mu hralo do karát.

domiceli