RUMBELLE - Smrteľníci 13. kapitola KREHKÁ

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 13

Krehká...

       Škrupina človeka je taká nedokonalá a pritom jej údelom je od nepamäti chrániť, kým onen tvor nebude schopný existencie bez nej. Smrteľníci – nikdy. ...a posledným skutočne dobrým, či skôr krásnym vynálezom s týmto motívom bolo famózne Fabergého vajce. Celkom iste. To malo aspoň fazónu, ktorá stála za to, premakané detaily, perly, diamanty, drahé kamene, zlato a vôbec... Inak sú všetky škrupiny k ničomu, určené na praskanie, kŕmenie sliepok... Veď je to vlastne len odpad...Tak sa dopracoval k teórii, že celé ľudské telo je teda odpad. Inak to ani nemôže byť...

   Kdesi hlboko v ňom ozval sa zvuk spustenej tetivy luku doprevádzaný zúfalým výkrikom:

  „Preboha, nie! Prosím...!“...

   Zaujal ho ten výkrik. Nečakaný, autentický, úprimný a jej. Zaujal ho tak veľmi, že sa zabudol premiestniť a zostal tam stáť so šípom v hrudi prehnutý a prekvapený ako Sizyfos, čo opäť musí lapnúť kameň a teperiť ho dovrchu, aj keď to  nemal v úmysle...

   On nemal lapiť čo, napriek tomu ten šíp ho prebodol a rozrušil. Cítil ho v tele. Taký zvláštny, neurčitý pocit. Bezbolestný, ale akoby hmotný. Pozrel na strelca. Pozrel na ňu...

  ...Zrútil sa k zemi, akoby ho v momente odkostili. Ako plátená bábka navlečená v honosných šatách, ako sústo, napichnuté na vidličke, len zdvihnúť a preniesť do úst...

  Zdvíhala mu hlavu...Opatrne, s obavami, roztrasená.

  Pocítil pod sebou jej lesklé hodvábne šaty. Nešušťali, len sa vlnili okolo jeho vlasov rovnako ako jej prsty okolo slúch, brušká  jemne klopkajúce ako fatamorgána dažďových kvapiek a jej  hlas nimi podfarbený...

   „Prečo?! To nemôže byť pravda...“

  Plakala? Plakala...

   „Ten chlap smrdí cibuľou... preto tie slzy, však, drahá?...“ sarkasticky zatiahol s rukou pod hlavou pohodlne stále zaborený v jej sukni, kam si ho uložila a vytiahnutým šípom ukázal na vyplašeného strelca. Pocítil, ako mu hlava buchla o koberec, keď sa zhrozená jeho znovuobživnutím prudko postavila...

  Teraz ho bolela rovnako. Aj hlava, aj celé to sprosté, nedokonalé ľudské telo!

  „Veď namiešané bylinky na oklamanie Belly, neboli mágiou! Tak prečo za to platí?!...“ prichádzali mu na rozum konšpiračné teórie jeho stavu, ale prinášali len ďalšie hlavy bôle.

  „Keby tu tak bola...Lekár povedal, že to zariadi...prečo to zariaďuje tak dlho? ...zazvonil na sestričku.

  - Prineste mi mobilný telefón, sestra, prosím... Chcem zavolať manželke. – zašepkal a pokúsil sa nadvihnúť.

   Sestrička zneistela. Bezradne začala blúdiť pohľadom po nemocničnej izbe a hľadala výhovorky.

  - Viete, tu sa nesmie telefonovať...prístroje sú priveľmi citlivé a...vlny by ich rušili...a váš stav by sa mohol skomplikovať...navyše, pán primár vravel, že to zariadi...treba byť len trpezlivý a čakať...- s nacvičeným úsmevom podávala kusé informácie, kde tu posunula hadičku, narovnala vankúš, skontrolovala náplasť a stav tekutiny v infúzii.

  Nebol schopný celkom vnímať jej rýchle roztržité pohyby, ale to, že boli prirýchle a priroztržité mu stačilo na prebudenie jeho chronickej nedôverčivosti voči obyčajným ľuďom.

  - Okamžite mi ho zavolajte! – precedil cez zaťaté zuby a myslel to napriek stavu vážne, lebo jedna z kanýl infúzií na ruke doslova vystrelila, ako dlaň pod ňou  skrútil od jedu.

  - Ešte sa nevrátil z policajnej stanice...nemôžem...- odpovedala mu sestra a vyparila sa.

  Darmo zvonil.

  Darmo zvonil. Nechodila.

  Už-už si namýšľal, že ju má vycvičenú a tešil sa na čajovú siestu, dokonca pripravil aj nejakú tú beletriu...bude mu predčítať...

  Odtrhol zvonec a cengajúc chodbami, kde sa zvonenie zdupľovávalo, uháňal dolu do väzenských krýpt.

  Stála pod oknom, či skôr okienkom. Okienôčkom, čo sotva osvetlilo časť jej bledej tváre, triasla sa, ale hlavu mala hrdo zdvihnutú.

  „Zvonil som!“  zreval.

  „Vážne? Nebolo nič počuť. Ten chlapík, čo vás chcel zastreliť, tak veľmi vedľa kričí od bolesti...“ šúchala si holé paže a hľadela do posledných zábleskov odchádzajúceho dňa.

  „Chcel ma zabiť! Aj ty si sa na neho pre to nahnevala!... Prosila si ho a on ťa neposlúchol! Tak musí trpieť!“ ziapal na plné hrdlo a mykal rukami a zvonec v nich zlovestne zvonil.

  „Odkedy počúvate mňa?!“ až teraz sa k nemu prudko otočila a stala si mu tvárou v tvár.

  Celý sa roztriasol. V jej očiach bol smútok, ale aj odhodlanie a rozhodnutie...V jej očiach bolo čosi zvláštne...čosi, čo už dávno nevidel...strach a ľútosť a ešte čosi...čo to len bolo...čo to len mohlo byť...

  Praskol zvonec o zem. Rozbil sa a vypadlo z neho jeho srdce. Malé kovové srdce zvončeka, ktorý práve skonal pod jej nohami.

  Zohla sa k nemu, vzala ho do rúk a nežne pohladila...

  Vytrhol by si najradšej vlastné a podal jej ho...aby ho tiež ...takto...nežne...jemne....pohladila.

  Roztriasol sa. Rozochvel... už- už dvíhal ruku k svojej hrudi...

  - Prečo?... spýtala sa náhle  ticho a pozrela na neho tými svojimi očami...očami..očami..

  - Prečo?... – ozvalo sa v miestnosti.

  Nadvihol viečka a uvidel ju tam stáť. V jej očiach bolo čosi zvláštne...čosi, čo už dávno nevidel...strach a ľútosť a ešte čosi...

  - Bella, láska moja...-

  Neodpovedala. Neusmievala sa...

domiceli