RUMBELLE - Nesmrteľní 4. kapitola DOBIEHANIE

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 4

Dobiehanie...

       Sedela za stolom v kuchyni a čosi naliehavo spisovala, prehrabujúc sa desiatkami narozhadzovaných papierov okolo seba. V dome bol ruch, dievčatká zahájili medzikontinentálne lety medzi obývačkou s televízorom, detskou izbou ozvučenou vežou doplnenou svetelnými efektami starej lampy, čo zdedili od tety Ruby,  pridávali trasy do kúpeľne a schodisko sa len tak otriasalo od ich neustálych náletov.

  Trpezlivo chodil po nich, sledoval, aby sa im nič nestalo, zhasínal svetlá, na miestach, kde predpokladal, že pár minút nepôjdu, dvíhal veci, čo neustáli prelety a občas nazrel i do kuchyne.

  Akoby tam bola vo vákuu. Nevyrušovalo ju nič...Aj sa čudoval, že hoci Peu a Peu nevynechali jediný kút v dome, kuchyni s mamou sa vyhýbali veľkým oblúkom.

  Mame sa vyhýbali veľkým oblúkom...

  - Nepotrebuješ s niečím pomôcť? – nevydržal už dlhšie mlčať, vypustil ďalšiu nepokojnú rozhorúčenú družicu z náručia a zatvoril za ňou letiskovú halu kuchyne, ohlásiac tým koniec navigácie  jeho veže.

  Prudko sa otočila, či je sám.

  - Nie, nie je to nič podstatné...- zašušťala papiermi vrátiac sa k nim pohľadom.

  - Tak prečo to potom robíš? – sadol si oproti nej a z vtáčej perspektívy zbežne preletel papiere.

  Nič výnimočné. Pár účtov, reklamné letáky, zoznamy na nákupy...

  Zmeravela.

  Počkala si, či nezačne snoriť v jej myšlienkach, ale nechcel ju tým kompromitovať, preto zas on čakal, kým sa vysloví sama. Dobrovoľne, spontánne.

  Mlčala.

  Natiahol sa k nej a chytil ju za obe ruky. Boli ľadové.

  - Tak, čo sa deje?...- šúchal palcami po vypuklých hánkach s hlavou naklonenou, ale márne sa snažil nájsť jej oči.

  Neodpovedala.

  - Všetko sa pomaly vracia do starých koľají. Vyliečil som sa kupodivu veľmi rýchlo. Následky nie sú žiadne. A bol som aj milo prekvapený, ako nás prijalo mestečko...sama si to videla. Nečakal som toľkú ústretovosť, ale ...teba niečo napriek tomu...trápi. – stlačil jej ruky pevnejšie.

  - ..."do starých koľají"... – zopakovala ticho a záporne pokrútila hlavou. – Potrebovala by som späť Maleficent. Chýba mi...a iste aj deťom... – na okamih sa odmlčala, akoby hľadala nejaké pádnejšie dôvody, potom na jeden prišla. – ...najmä na dni, ktoré trávim v nemocnici...ako Lacey...všetko je len na tebe a ...Maleficent už vedela, ako ...- odmlčala sa.

  - Jasné! Vedela, ako na dievčatká! Bola predsa ich aupairkou. – doplnil ju spokojný, že uvažuje tak racionálne.

  Ale Bella záporne kývala hlavou. Rozhodla sa viac nezapierať. Nemalo to význam. Musia si dôverovať...

  Nerozumel tomu gestu.

  - Nie, kvôli maličkým...Kvôli mne...jedine ona vedela, ako ...na mňa. – dopovedala a zdvihla viečka.

 Neveriacky pootvoril ústa od prekvapenia.

  Jej dúhovky už neboli dúhovkami...okolo čiernych zreničiek sa rozrástlo ešte černejšie jazero.

  Stála pri bráne zámku. Poodchýlenej bráne. Schválne ju nechal tak, aby videl, či sa pokúsi o útek. Nepokúsila sa.

  Spokojný s experimentom sa ho chytal ukončiť a zabuchnúť jej ťažkú kovanú bránu pred nosom, len by tak zadrnčala, keď sa vo výseku smerom na cestu von zjavila záhadná zhrbená postava...Vlastne postavy.  Neveľká a zo dve malé...

  Nemohol počuť, o čom sa tam dolu zhovárajú, len videl ako Bella poodstúpila a gestom ukazovala smerom dnu.

  „Pozýva ich sem?! Ku mne?! Koho?! Odpornú smradľavú starú žobráčku a jej nepodarených zasranov?! Učubraných, zasoplených?! Špinavých...“ zhrozil sa a zaprel o okenice.

  Bránu už pribuchnúť nemohol, zo žobráčky by boli dve...fuj.

  Bella sa usmievala, čosi neustále vravela, ale baba meravo stála.

  Naraz sa ozval krik detí, tie sa odtrhli od materinej sukne a bezhlavo sa pustili vezmúc nohy na plecia späť na cestu a rýchlo, rýchlo odtiaľ preč. Žobráčka tiež cúvala a len čo bola v bezpečí za bránou, podkasala roztrhané sukne a rozbehla sa za deťmi.

  Bella zostala stáť v nemom úžase.

  Pricapil jej bránu pred nosom a zhmotnil sa tesne vedľa nej.

  - Ale, ale, návšteva ťa odmietla, drahá?! – zakvílil nepríjemne vysoko.

  Otočila k nemu bledú tvár. Smutnú tvár.

  - Mali strach. Veľký strach. Nikdy som v očiach nevidela taký strach...- šepkala zhrozená.

  Rozosmial sa na plné ústa.

  - To je famózne, jedinečné, vskutku neuveriteľné! Napriek tomu, že som obmedzil svoje výjazdy, tak oni na mňa nezabudli! ...Dobre si ma pamätajú!... Majú strach! Nech ho len majú!... Tak som si to prial! Tak to má byť! Boja sa ma...Milujem, keď sa ma tí všivavci boja! Nenávidím ich! ...- zakričal do zabuchnutej brány. – Nenávidím všetkých prašivých sprostých smrteľníkov!  - vystrelil rukami skriviac tvár aj prsty.

  - Aj ja som...smrteľník. – povedala pokojne a pozrela sa mu nebojácne rovno do očí.

  Otvoril ich dokorán...  Jeho dúhovky už neboli dúhovkami...okolo čiernych zreničiek sa rozrástlo ešte černejšie jazero...

domiceli