RUMBELLE - Smrteľníci 1. kapitola KRÍŽENIE ZBRANÍ...

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola: 1. (pilotná)

Kríženie zbraní...

     Strhla sa. Podoprela na lakte. Teplé telíčka v jedinom klbku vedľa nej ju však upokojili. Natiahla ochranne ruku nad ne, akoby im zohrievala auru a brala si z nej silu. Čosi v jej vnútri kričalo: „Prestaň...!“, ale nerozumela tomu celkom a nedokázala ani priložiť dlaň na dievčatká, ani ju odtiahnuť. Tak ticho spali ušetrené dnešného pomerne chladného rána, že prebudiť ich, by si neodpustila, hoci mala neprekonateľnú  chuť objímať  a zbozkávať z nich nočný peľ a ukladať si ho kdesi hlboko do svojho vnútra na horšie časy...

  Horšie časy?!...rezonovalo v nej a pridobre tušila, že toto slovné spojenie sa v  mozgu neodráža ako ozvena iba náhodne.

  Na okamih zažmurkala a v pološere zatiahnutých roliet hľadala jeho.

  Spal na úzkom gauči pod oknom s rozmermi len o niečo väčšieho kresla, ešte stále oblečený, s rukami prekríženými na hrudi a strčenými pod pazuchy, aby z lôžka netrčal, prikrytý len vlastným kabátom.

  Jej rodina. Celá jej rodina. Tichá, pokojná, vyrovnaná. Spánok ich prijal do svojho hniezda a cez pevne spletené náručie z prútia a sem-tam trčiace pierka chvejúcich sa prstov sa dnu nedostane nič z chladnej zloby vonkajšieho sveta. „Naozaj, z vonkajšieho?!...“

  Pretrela si rukou čelo.  Perlil sa na ňom pot.

  Pruh svetla, ktoré sa beztak nedalo nazvať teplom, ktorý sem nakukol z poodtiahnutej žalúzie, obchytkal jej drzo mokré čelo a radšej sa pustil ďalej, krížom cez celú izbu. Povytiahla rákosové rebrá ešte o pár stebiel a opatrne sa s každým kúskom uisťovala, či nikoho svojou túžbou po svetle neprebudila.

  Jej rodina spala. Ticho. Pokojne. Vyrovnane.

  Strešné okno ukazovalo rozmrvené trsy oblakov postrácané vetrom medzi zadymenými čmuhami z komínov úzkostlivých obyvateľov mestečka, ktorí svoje uzimené kosti radšej zverili teplu radiátorov a kachiel na očividne tuhé palivo, akoby verili objatiu niekoho skutočne  blízkeho, čo možno spí len pár centimetrov vedľa...

  Ako rada prijala to jeho, síce dnes kabátom vyhriate, ale stále živočíšnosťou sálajúce, prekvapivé, horúce objatie od chrbta, jeho hlavu na svojom pleci a pery žiadostivo, a predsa opatrne nežne prisaté na krku. Aj dych mal horúci, aj dlane pátrajúce po jej bruchu po skratke pod blúzku.

  Zhlboka sa nadýchla toho pocitu spolupatričnosti a zaklonila hlavu, aby svoj bozk mohol rozšíriť o ďalšie exempláre a mlčky jej popriať krásne ráno...zašepkané šumením v uchu, vo vlasoch, na napnutej koži spánku...

  Zachytávala priodvážne pohyby rúk a vracala ich na cestu istoty, iba chvíľu ich udržiac pod prsiami v naoko znehybnenom postoji, akoby číhali na korisť, ktorá to má vopred spočítané...

  Ochránila svoje pomyselné obete postavením sa tvárou v tvár „útočníkovi“ a zachytila mäkkými dlaňami jeho spánkom ešte pokrčené líca aj s prižmúreným pohľadom.

  Prehriala ho letmým úsmevom a ponorila sa do hnedých dúhoviek rozrážajúc ich hladinu, kým pery nenarazili na jeho ústa a ako príliv nevkĺzli do útrob jaskyne spoločnej túžby po splynutí.

  Pokojný priestor na okamih rozvíril vietor obtočiac vír ich tiel, ale zachytený do plachiet, utrmácaný a pokorený obyčajným malým človekom, vzdal myšlienku na víťazstvo svojej živelnosti.

  Človiečik hľadel spýtavo kdesi hore a veril, že je jediným milovania hodným na tejto zemi. Nadôvažok pokojne, ale nebojácne hrdo zdvihol svoje ešte nedokonalé rúčky k nebu s nemou prosbou, plachou detskou modlitbou, dotknúť sa výšok.

  Zohol sa k Peu a zdvihol ju do náručia. Obkrúžila mu krk a tvár natočila k mame, čo ona na to. Objala by ich oboch, keby ju zdola netlačili iné ruky opačným smerom.

  Najskôr zneistela, takmer sa preľakla, ale keď sa aj táto dvojica päťprstých dobyvateľov natiahla smerom hore, s úľavou nadvihla dieťa tiež na ruky a vtisla mu bozk na čielko.

  Stáli a dívali sa jeden na druhého, druhý na tretieho aj štvrtého a všetci spokojní s výhľadom, najradšej by odmietli opustiť toto letovisko, kde-tu už presvietené prvými lúčmi slnka, čo sem preliezali spoza žalúzií.

  - Je čas sa pobaliť a vyraziť. – nadhodil maličkú v náručí a s láskou priam vyprskujúcou mu z pohľadu pohladil naposledy tajne Bellu pozdĺž tváre s prísľubom, že sa nezabudne zastaviť trochu neskôr.

  Bella zvážnela. Spustila malú po svojom tele na zem, pristúpila o krok bližšie k mužovi, ktorý urobil to isté.

  Záporne krútila hlavou.

  - Nie, Rumpel!... ja zostávam. My zostávame... – pozrela dolu na deti, ktoré zatiaľ nechápali pointu ich rozhovoru.

  - Ale...- zamračil sa.

  - Nijaké „ALE“ ! – odpovedala mu rázne, vzala za rúčky obe dievčatká a odvádzala ich smerom do kúpeľne.

  S nemým úžasom v očiach sledoval jej chrbát, aj okato prudké pribuchnutie dvier.

  „Bella?!“

domiceli