RUMBELLE - Nesmrteľní 5. kapitola KRUH

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 5

Kruh...

       - Kde, dočerta, toľko väzíš?! Hlava mi ide prasknúť z toho buchotu...Ale, keď ja zistím, kto sa to sem zas dobýja, raz-dva sa ho strasiem! ...- rozčuľoval sa pán domu nad tlmenými údermi monotónne dopadajúcimi na vchodové dvere už nejaký ten čas. – ...presne tak! Tak, ako som sa striasol toho podomového obchodníka s cínovým riadom. Ale, že držal dlho...zubami, nechtami...kým som ho z najvyššieho okna veže striasal... - pospomínal si nahlas, vediac, že už pribehla a počuje, čo vraví.

  Nedala sa odradiť. Stojí to za pokus...

  - Pred bránou stojí akýsi muž s vozíkom naloženým tovarom a prosí vás o prijatie a možnosť predostrieť svoju ponuku tunajším obyvateľom...vraj má veci hodné vás i služobníctva...- zopakovala, čo započula cez zatvorený vchod, lebo bez jeho vedomia sa otvoriť zdráhala. Aj bála...

  - Pre mňa?...Ako?! Čo si to dovoľuje?! Taká nehorázna opovážlivosť! – prekrúcal nasilu očami a šermoval rukami... - Pochybujem, že na jeho prehnitom, červotočmi obžratom voze sa nájde niečo pre mňa ! Pch...- namyslene zdvihol nadôvažok hlavu.

  Posmutnela. Prečítal si...

  - Tak ty sa tu cítiš osamelo, drahá? Chýba ti ľudská spoločnosť? Kontakt so svetom ...- čítal s nechuťou jej myšlienky, ale jej bledá tvár bez úsmevu ho škrela.

  Pristúpil k nej. Obišiel ju s rukami za chrbtom. Skúšal čítať ďalej, ale kráska to medzitým vzdala. Dopredu vedela, že obchodníka nevpustí, márna snaha.

  - Nech je po tvojom! – vyprskol. – Také nízke ženské zmýšľanie. Prehadzovať sa budeš v tretkách-cetkách, očičká ti budú žiariť, úsmev vyhrávať cez pol tváre, líca sa začervenajú, poskakovať, pospevovať si budeš... - striasal sa naoko hnusom, ale v duchu vedel, že presne toto chce...

  Vidieť ju aspoň chvíľu šťastnú.

  - Vpusti ho, teda! Ale len dolu v hale ...a len chvíľu! Môžeš si vybrať... povedzme... jeden darček! ...aby si nepovedala, že som nežičlivý lakomec! – natiahol k nej tvár, aby videl, či sa z jeho rozhodnutia potešila.

  Objala na okamih oboma dlaňami jeho  ruku s natrčeným ukazovákom a v mžiku sa rozžiarila ako práve zrodená hviezda. Schytila sukne a už jej nebolo.

  Hľadel skúmavo na svoj ukazovák a zdalo sa mu, že sa zvyšuje jeho teplota...radšej ho rýchlo schoval do päste a preventívne ešte za chrbát.

  - Čo to skrývaš za chrbtom? – blížila sa Bella k nemu po špičkách a s hmýriacimi sa prstami sa rozhodovala, z ktorej strany zaútočí.

  Nečakal, že bude v kúpeľni taká rýchla a on nestihne to, čo si zaumienil. Ale do rozpakov ho nedostala. Začal cúvať, aby jej fantáziu rozdráždil ešte viac....a asi nielen fantáziu...

  Zaútočila totiž na opasok jeho županu...

  Vozík nebol ani taký veľký, ale koľko tovaru sa do neho zmestilo, to bolo priam zázrakom.

    Stál na vrchu schodiska pritajený za stĺpom a s úľubou pozoroval, ako plavne tancuje okolo celých metrov látok, stužiek a čipiek. Ako sa premŕva v sklenených korálkach a gombíkoch, preberá z vyrezávaných hrebienkov, všakovakých mastičiek a flakónov s vôňami... hrabala sa v truhličkách a pred malým zrkadielkom primeriavala náušničky a skúšala prikladať prívesky na zamatových stužkách. Nemala v úmysle kupovať, len vidieť zas niečo z jej dievčenského sveta...malý kúsok výročných trhov tu, v tmavej dvorane, bolo pre ňu priam sviatkom.

    Usmieval sa. Ani si to neuvedomil. Na pery mu sadol jemný povlak, ktorý držal kútiky úst zdvihnuté a tvár mu žiarila rovnako, ako tá jej...

  - Ráčte si pozrieť aj najnovšiu kolekciu prstienkov. Všetko vzácna ručná práca vychýrených talianskych majstrov klenotníkov...všetko pravé zlato a brilianty tej najvyššej kvality...- chválil svoj tovar úlisný obchodník a poklonkoval sa jej z každej strany.

  „No, to určite! Obyčajné druhotriedne zirkóniky...“  hodnotil na prvý pohľad zhora nechajúc však klamára s vozíkom hrať ďalej svoje divadielko.

  Bol zvedavý, čo si nakoniec vyberie...

  Chvíľu pozerala na skvosty zasunuté v zamatových priehlbinkách, keď náhle zosmutnela a vytiahla z truhličky jeden. Úplne obyčajný na pohľad, s malým bielym očkom.

  Obchodník sa zaškeril.

  - Snubný!...Krásny kus. Slečna má iste teraz vo svojej krásnej hlávke obrázok nápadníka a rada by dostať od neho práve taký snubný prstienok, všakže... - pomädlil si ruky chlapík spokojný, ako dobre odhadol svoju zákazníčku, ktorá sa po tých slovách začervenala a sklopila viečka.

  - Mýlite sa, pane...ja nikdy nijaký snubný prsteň nedostanem... – zašepkala a vrátila šperk do truhličky, pozorne ju zatvorila  a odložila. – Vezmem si dvadsať lakťov toho bieleho hodvábu. Na košele... bude dobrý. – ukázala na bal látky, potom pozrela hore na schodisko, aby mu oznámila, že si vybrala darček.

  Donútený chrániť svoj jediný kus odevu, neopatrne vytiahol ruku spoza chrbta.

  Chvíľu sa ošívala a nakúkala cez prsty, čo to v dlani vlastne skrýva.

  Škatuľka.

  Roztiahol prsty ako lupene a ponúkol ju.

  Vzala ju nedočkavo do prstov a chvíľu sa mordovala s úzkou stužkou.

  - ...ale...veď to je...to je „môj snubný prstienok“! – vydýchla prekvapená.

  - Tvoj...- vzal jej ho z trasúcich sa prstov a navliekol na prstenník. – Len či ty si stihla z toho bieleho hodvábu ušiť pre mňa svadobnú košeľu? – usmial sa.

domiceli