RUMBELLE - Nesmrteľní 11. kapitola SVETIELKA...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 11

Svetielka...

       V kuchyni vládlo ticho a prítmie mu robilo kompakt vytvárajúcu spoločnosť. Bolo načase. Dnes si musela s maličkými poradiť sama a ...nemala z toho dobrý pocit. Hanbila sa za svoj postoj, odmeranosť, strach a ktovie čo všetko ešte, čo deti automaticky vycítia a dajú vám  najavo očami... ale nedokázala sa tomu sama brániť. Nepripúšťať si to a bojovať s tým...čokoľvek progresívne...

  Radšej sa podvedome stiahla do seba, uzavrela svoje pocity pod zámok a vyčkávala, ako sa všetko vyvŕbi.

  ...nemala ale dobrý pocit. Akýsi šiesty zmysel držal ju nad hladinou čohosi, v čom síce nejasne, ale videla, temnotu. Zhmotnenú temnotu. A tá hlavu držiaca sila jej nedovolila narovnať sa, vystrieť, postaviť zoči-voči...

  A nikde okolo žiadne svetielko.

  Unavená celým dňom sadla si na stoličku čelom k oknu.

  Na stôl dopadalo svetlo mesiaca.

  Zložila ruky a na prstenníku sa nečakane zablysol maličký prstienok. Snubný prstienok. Kúsok Začarovaného lesa zhmotnený v jedinom, možno ani nie v celom grame zlata a v kamienku nepostrehnuteľnej hodnoty, a predsa...jej prstienku. Najvzácnejšom zo všetkých...

  Konečne poukladala všetky riady na svoje miesta. Na police, na háčiky, vedľa stolov či k stenám. Horúčosť sálajúca z vyhasínajúcich pecí bola ešte stále neznesiteľná. Po tvári a celým telom stekali jej pramienky potu, čo ich už odev nevládal vpíjať.

  Pousmiala sa spokojná s čistou kuchyňou, utrela z čela nový pot do zásterky i ten z rúk, odviazala ju a pozorne roztiahla pred oheň, aby sa trochu presušila, kým ju položí na kopy prádla bez riskovania, že zhranie, či sa na nej objavia plesnivé škvrny a potuchlina. Ktovie, kedy až bude na zámku veľké pranie...

  Unavená myseľ vypínala spoje, keď sa asi v strede plátna objavila najskôr hnedastá, potom čierna škvrna a tá prerástla do diery.

 Preľakla sa. Iste dáky uhlík vyfŕkol z ohňa a prepálil jej zásteru! Aká škoda! Čo sa natrápila, kým ju povyšívala...

  Zbytočné bolo hasiť ju... Skĺzla jej na lavicu aj s hlbokým povzdychom.

  Súca už len na hrubé utieranie špiny...

  Z diery na nej však náhle vykukol plamienok a čuduj sa svete, vzniesol sa nad plátno. Stále vyššie a vyššie...Mihotajúc sa vo vzduchu, akoby ju volal. Chvíľu postál a pohol sa k dverám. Zas postál...zas sa pohol...vrátil sa popred ňu a rýchlo si to švihol von, až po ňom zostala žltá žiarivá cesta vzduchom.

  To budú zas nejaké jeho detinské triky, kadejaké čáry-máry!... napadlo ju. 

  Nemala dnes chuť na ne. Ani silu... ale keď sa plamienok vrátil a zas zmizol po niekoľkýkrát, predsa len vstala, vzala zásteru do ruky a rázne vykročila za ním pripravená, len čo ju k nemu dovedie, vytýkať mu tú zničenú ručnú prácu! A rázne vytýkať!...

   Pohladkala ho bruškami prstov a venovala mu slabý úsmev. Pokrútila ním na prste, ale sedel ako uliaty...akoby bol práve a jedine pre ňu vyrobený...

  Stiahla si ho a obzerala zblízka.

  Pery sa usmievali, ale oči mala smutné.

  Prsteň cinkol o dosku stola. Zakryla ho dlaňou, aby sa prestal točiť a zmĺkol...

  Plamienok však nešiel do hradu...vyšiel do záhrady a ponáhľal sa na stavenisko, k takmer dokončenej „škrupine“ na najväčší gotický oltár sveta! Megalomanský plán...Trúfalosť hodná...len... Jeho. Podobná len: ...JEMU !

  Pokývala hlavou, ale poslušne ho s povzdychom nasledovala.

  Vošiel otvoreným portálom bez osadených dverí do útrob zatiaľ prázdnej, v tme sivočiernej kaplnky, v ktorej len na podlahe trónili pruhy matného mesačného svetla, dopadajúce sem z vysokánskych, tiež ešte vitrážami nezasklených okien.

  Opatrne ich obchádzala, akoby boli živé a stúpiť na ktorýkoľvek z nich značilo, učiniť mu bolesť.

  Plamienok sa vzniesol vysoko a potom prudko dopadol dolu, pristanúc priamo na knôte sviečky stojacej na malej vyvýšenine, ktorá bude zrejme onedlho hostiť veľdielo onoho Majstra Pavla z Levoče.

  Zastala a až po chvíli sa pohla k nemu.

  Vedľa sviečky totiž niečo malé ležalo.

  Akési kožené vrecúško previazané hodvábnou šnúrkou.

  Poobzerala sa okolo seba, ale nikde ho nevidela. Vedela...tušila však, že je tu...celkom iste. Cítila to. Kdesi vnútri.

  Zohla sa, zdvihla jemne opracovanú kožu, odmotala stužku a do otvorenej dlane vysypala obsah obalu.

  Na dlani ju zastudenilo a potom ohrialo. Miniatúrna vecička sa sama od seba rozžiarila.

  „Prstienok!“ 

  Ten prstienok, ktorý jej pred nedávnom vychvaľoval podomový obchodník, a ktorý mu rýchlo, kým ju nerozplače, vtedy vrátila...

  Držala ho na dlani a jeho svetielko pomaly ustávalo, až úplne zhaslo. Akoby ho sama sfúkla.

 Vysypala ho späť do vrecúška a pozorne zatiahla šnúrku. Pomaly sa zohla a položila ho späť k sviečke, naposledy ho cez obal pohladiac.

  - Nechcela som „nájsť“ prstienok...Chcela som ho „dostať“...- zašepkala smutne.

  Z druhej ruky jej od sklamania vypadla zhúžvaná zásterka a kaplnkou sa duto ozývali opätky jej odchádzajúcich topánok.

domiceli