RUMBELLE - Nesmrteľní 14. kapitola RANY

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 14

Rany...

       S minerálkou v ruke zastal uprostred trávnika. Zhora z domu chrčala sprcha na plné pecky, aj napriek tomu cez jej vodomety bolo počuť  zvláštne naladený spev. Úsmev na tvári mu zostal ešte z prežitého a to neladivé bláznivé živočíšne podfarbenie ho vlastne len umocňovalo. A ešte čosi...

  Toto bolo to miesto, ktoré malo energie nazvyš a siahalo na neho aj pred chvíľou, hoci bol s Lacey v kuchyni. Tá sila prúdila rovno odtiaľto. Akoby tento  kus zeme obrastený trávou bol býval odvtedy žil svojím vlastným životom, napriek faktu, že rany, ktoré mu spôsobili v tú noc s Bellou sú už dávno zahojené a nezostalo po nich ani pamiatky.

  Naoko. V skutočnosti...

  Už svitanie ho vystrnadilo dolu do záhrady a hoci spánku veľa nedal, presne, ako po včerajších obrazoch videných na vernisáži v kuchyni predpokladal, rozhodol sa pracovať. Dosť tvrdo pracovať a takto manuálne sa vysporiadať so svojím rozhádzaným vnútrom.

  Dooberal posledné ešte zasrienené jablká a začal strihať a rúbať časti ich materských stromov. Radikálne, bez milosti bral im nepotrebné výhonky, presvetľoval koruny, rušil suché a vysychajúce konáre, aby staré jablone mohli o rok dokázať svojmu pánovi, že sú hodné jeho záhrady a Regina s tou svojou jedinou, ešte aj otrávenou, sa môže dať vypchať.

  Zvláštny šuchot a lomoz prebudil aj Krásku. Započúvala sa a až keď jej do nosa vošla vôňa íverčekov z čerstvo rúbaného dreva a netypická vôňa včelieho vosku, pochopila, čo sa dolu v záhrade asi deje.

  Sekera stála opretá o posledný strom a On v podrepe fúkal do malej, zo suchých konárikov vytvorenej pahreby, aby nad kusom skrútenej kôry roztopil do zmäknutia pripravený včelí vosk. Plamienky sa neobjavovali, musel použiť kúzlo. Nahnevalo ho to. Mračil sa. Nebol s tým spokojný, dnes chcel pracovať. Tvrdo pracovať. Do úmoru pracovať...Nie všetko odbaviť hlúpym kúzlom...

  Zatiahla okraje peleríny cez plecia zimomravo, lebo jesenné slnko už nehrialo, len matne svietilo.

  Spozoroval ju, ale tváril sa odmerane. Naoko. V jeho vnútri bolo v jej prospech nameraného už až priveľa...

  - Chystáte sa hojiť rany jablonkám, ako vidím. – ukázala na svetlé ováliky po odseknutých konároch.

  „Keby si tušila, Kráska, aké rany musím hojiť. Aj keby som si srdce rovno zalial do vosku, krváca ďalej...“

  - To viete, drahá, stromy sú stromy! Vážim si ich pre ich jednoduchosť a poslušnosť. Dávajú mi všetko, čo majú a nerepcú. Dobrovoľne! Kedykoľvek! A len mne...Môžem si len brať a brať...- rozohňoval sa a mala dojem, že ide o paralelu s ňou.

  Preľakol sa, aby sa neprezradil, že naozaj myslí na ňu. Stále iba na ňu...

  - Nie, ako ľudia! Nedojme ma, keď nepriateľovi odseknem prst či dva, alebo rovno celú ruku...Je mi to jedno. Srdce mi nepukne...ale tieto stromy sú môj majetok. Môj! Akoby to bolo, keby sa oň patrične nepostarám?! – rozprával, naberal na prsty spola roztopený vosk a zamazával ním „rany“, čo spôsobil, keď odtínal konáre.

  Mala pocit, že sa s nimi doslova mazná. Hladká ich, dotýka sa ich jemne,  akoby boli živé...

  - Oni sú živé!  - otočil sa na ňu, čítajúc jej myšlienky. - Majú v sebe viac života, ako ktorýkoľvek smrteľník! A dávajú ho mne! – odtrhol jedno z posledných jabĺk, zahryzol doň, až vyprskla šťava a vrazil zvyšok prekvapenej Kráske do dlane.

  Svoje ošúchal jednu o druhú, kopol do malej pahreby, až dosyčala a kráčal preč.

  Ako vždy...keď už nevedel, kam z konopí.

  Nerozumela mu. Zatiaľ mu málokedy rozumela, ale dnes mu nerozumela vôbec. Držala v ruke nahryznuté jablko, dívala sa na ošetrené jablone a mala pocit, že všetky tie rany sú oči, ktoré ju pozorne sledujú a čakajú, čo urobí.

  Zahryzla do jablka, nabrala na ukazovák z vosku a dala sa do dokončovania jeho načatej roboty. Potom vzala košík zo zvyšnými jablkami. Skúsi koláč. Možno bude úspešnejšia, ako včera s bažantom...Ani sa neunúval prísť k večeri. A snažila sa...

  - Nebodaj hľadáš môj vienok zelený? – vystrčila sa zo dverí Lacey, šúchajúca si práve umytú hlavu.

  Zaujato hľadel dolu k nohám a potuteľne sa usmieval. 

  „Keby si len tušila, Lacey, akú pravdu si práve nevedomky vyslovila...“

  „Keby si len tušil, Rumpel, že dobre viem, čo sa tu pred časom dialo a ako ma to nehorázne škrie, že práve Ona, Bella tu mohla byť s tebou a ty si z tisícov milovaní budeš chcieť pamätať práve toto jediné!... Chvalabohu, že ti to osud nedoprial!...“ hnevala sa v duchu.

  Pribuchla dvere.

  Stlačil zavlažovač, pritiahol porozopínanú košeľu k sebe a zaklopkal na vlastné dvere.

  Lacey, Lacey...

domiceli