Mr.Gold´s Au Pair IV. ...42. kapitola PÁNABEKA!

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfiku

Obchodné tajomstvá

kapitola 152

Pánabeka!

    Rozospato sa zahľadela na svoj odev. V mozgu sa jej buď nepochytali za ruky žiadne spoje medzi bunkami, alebo ktosi počas spánku vzal šmirgľový papier a zvrásnenie mozgovej kôry vyleštil do hladka. Všetko. Za ušami, na temene, dôkladne obe hemisféry, nikde ani náznak záhybu...Vzhľadom k tomu nechápala ničomu, čo videla.  Medzi ukazováky a palce s nechuťou chytila okraje pánskej košele a pozrela sa pod ňu.

  Motor pokojne, takmer harmonicky šlapal, venoval sa riadeniu. Iba po očku zaregistroval, že sa už prebrala.

  Keď skonštatovala, že telo jej je aspoň pohlavne povedomé, sklopila clonu pred sebou a zamračila sa do vnútorného zrkadielka na nej.

  - Ani ti nemôžem popriať dobré ránko, srdiečko. Noc sa ešte neskončila... – zašepkal tajomne a prehrabol si jednou rukou vlasy dozadu.

  - Srdiečko, ty kokso?! ...Dúfam, že mi tým nechceš naznačiť, že som ti dala?! Došľaka! ...a len mi nepovedz, že si platil v naturáliách, týmito nemožnými handrami...- ozvalo sa drsne z pravej strany, zo sedadla spolujazdca, čo si jedovato, navyše znechutene trmácal  zvršky nervóznymi prstami. – ...ten slizký ošetrovateľ mi za to nosil aspoň cigy a chlast...ale za handry? A ešte takéto...?!- zapišťala na dôvažok, lebo mozog, bohužiaľ, našiel práve jedine rečové centrum.

  Auto zabalansovalo, brzdy škrípali, svetlá vonku natiahnuté na diaľnicu sa rozmihotali, slová sa mu zhmotnili do hmly pred očami, ledva udržal volant. Zamanévroval nebezpečne niekoľkokrát do protismeru a späť, kým sa mu podarilo dostať sa na krajnicu cesty a prudko zastaviť, až ich oboch nadhodilo a žena vedľa neho, čo sa nerozumne pred chvíľou odpásala, vletela čelom na palubnú dosku.

  V zmesi šťavnatých nadávok sotva spoznával svoju krehkú, sladkú Bellu.

  Len čo sa trochu spamätala, vyrazila proti nemu aj fyzicky, vrátiť mu úder,  ledva jej zadržal ruky. Pritlačil ju o sedadlo predpažím rovno pod krk. S vyvrátenou hlavou zaborila mu nechty do svalu na ňom, ale nevnímal bolesť, bola ešte stále prislabá, aby ho mohla vážne zraniť. Hoci chuť by aj mala.

   - Tak pŕŕ, drahá !... Lacey ! – vyprskol, ale rýchlo sa upokojil, uvedomiac si, že za svoj stav vôbec nemôže a nezodpovedá ani za následné reakcie...v tele dvoch tak veľmi rozdielnych žien sa dosť radikálne líšili. V tomto konkrétnom boli navyše šokujúce a patrične neočakávané...a ostré. Zvukovo aj hmotne.

  Lenže hlavne slová sa ho nemilo dotkli.

  - Ošetrovateľovi?! – zrúkol indíciu, na ktorú by chcel počuť odpoveď.

  Vlastne ani nechcel...

  - Čo je ?! „Kamarát taky rád“! Sa nepoondej...Hádam by si nežiarlil?... Srdiečko...- chrčala spod zovretia.

  -  Ako si mohla...?! – odtiahol sa od nej a pleskol po volante, až ešte chvíľu drnčal.

  - Mohla? ...Ja môžem stále...to len on mal problém. Našťastie...Väčšinou. – mrmlala a mraštila tvár.

  - To ma má upokojiť?! – otočil sa k nej.

  - Keď sa ti neľúbi, vystúpim a hen na výpadovke si klofnem iného štamgasta. Garantujem, že do piatich minút...- afektovane rozhadzovala rukami a trmácala dverami.

  Zachytil ich zvnútra a rozdýchaval. Bolo mu na prvý pohľad jasné, že túto živelnú pohromu v aute násilím neudrží. A podobrotky to zrejme tiež nepôjde. Nezostáva mu nič iné, ako naskočiť na jej otrlý myšlienkový vlak.

  - Koľko? – usmial sa nasilu.

  - No, to už je iná reč. – pustila dvere a s rukami prekríženými na prsiach sa tvárila, že premýšľa.

  Bolo tomu ťažké uveriť, lebo výraz jej tváre pôsobil skôr opačne. Akoby jej v tom krátkom spánku pred chvíľou, ktosi nielen vyhladil, ale rovno vyoperoval celý mozog...Ten podliak ošetrovateľ mu predostrel, že si „užije“, ak natrafí na „tú druhú“ z jej rozdvojenej osobnosti...ale že za to bude musieť aj platiť...dokonca svojej oficiálnej...matke detí...to to dopracoval...Zhlboka vydýchol.

  - Kúpiš mi v najbližšom meste poriadne handry a chcem ísť do nóbl reštiky s kvalitným alkoholom, nie ako tie skysnuté patoky, ktorými ma nacieďal tamten ...-

  - Dohodnuté. Zapásaj sa. Vyrážame! – stopol ju a skúšal naštartovať.

  - Ha-ha-hááá...ja som ešte neskončila! – pichla mu do pleca prstom.

  „To som si mohol myslieť“...zamrmlal si skôr sám pre seba, nahnevane trmácajúc rýchlostnou pákou, ktorá si to odnášala.

  - A dám ti, až keď ja budem chcieť! – vyčarovala úsmev a hrdo zdvihla bradu.

  - ...len aby som mal  ešte záujem, drahá...- prekrútil očami a pozrel do spätného zrkadla či sa už môže zaradiť.

  - To nemám boja... Si nadržaný jak stepná koza. – šťukla bezpečnostným pásom a založila zámerne ruky za hlavu, aby sa jej zdvihli pásom zvýraznené prsia. – ...a vieš čo, ani neštartuj!     Ja chcem... Práve tu a teraz! – prekvapila ho ponukou.

  V stajni F1 by boli na jeho výkon pyšní. Vyštartoval bravúrne z depa, len tmavé čmuhy zodieraných gúm zostali odtlačené pri krajnici...štartového poľa.

  Urazená mu otrčila chrbát.

domiceli