RUMBELLE - Nesmrteľní 13. kapitola TESNOSŤ...

Rumbelle - Nesmrteľní

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 13

Tesnosť...

     Bol by odprisahal, že má v náručí svoju sladkú Bellu. Opäť ju...Nie Lacey. Dokonca ani nie Bellu zo Storybrooku...

   Nerozumel celkom tomu pocitu a nevedel ani, či mu chce vôbec rozumieť. Navyše trval len okamih. Len nepatrnú malú stotinu sekundy, takmer nepostrehnuteľnú, keď sa mu mierne pozrela do očí a pootvorila pery.

  Zdala sa mu iná, mäkšia, jemnejšia, vyplašená, akási sotva prebudená, ešte nechávajúca doznievať romantický dievčenský sen a naivne hľadajúca v jeho očiach onoho vysnívaného princa z neho...

  S prstami teraz zaborenými v jej vystúpených lopatkách, keď sa jeho prudkosťou, akou ju objal, prehla v oblúku ponad kuchynský stôl a pozorovala ho iba zboku, medzierkou prižmúrených očí,  s hlavou nahnutou a rozpustenými, dnes ešte nečesanými vlasmi zmetajúcimi omrvinky croissantov z obrusu, videl už iba napnuté mladé telo, pozývajúce ho prejsť svojimi zákutiami, čo možno najrýchlejšie, lebo vstupenka má obmedzenú časovú platnosť...dvadsaťštyri hodín a z nich odsypaná už dobrá polovica...

  Drsne presunul ruky k pásu, odkopol zavadzajúcu stoličku a posadil ju kraj stola, vydobýjajúc si mlčky drzo parcelu zámerne presne na tom istom mieste, kam ju usadil, nerešpektujúc, že je to len slabá žena a má čo robiť, aby sa svojimi tenkými prstami udržala klzkej dosky, navyše s lesklým obrusom.

  Pochopil. Povolil zovretie. Nechal, nech sa mu kolenami zaprie do bokov a ruky ovije okolo hlavy. Zaborený v jej prsiach, počul už prebudené srdce búchať v rýchlejšom rytme, ako trhane dýcha, ako sa vnútorne celá nedočkavosťou chveje, ale zdráha sa navonok prezradiť svoje priveľké vzrušenie.... nadvihol ju a obrus sa po jeho prudkom trhnutí skĺzol na zem. Aj s omrvinkami a šálkou kávy. Našťastie už prázdnou.

  Nenechal ju babrať sa mu s gombíkmi košele, posunul nedočkavé ruky inam a zmocnil sa jej pier. Ešte chvíľu váhal, či nebude predsa len nežný a ohľaduplný, ale dala mu rázne najavo, čo chce sama...

  Ako rád to rešpektoval.

    Po prstoch mala polepené jemné  pierka, ktoré ju nútili kýchať a keď si chcela utrieť nos, nasala ďalšie, až sa musela smiať nad vlastnou nešikovnosťou. Bažant medzi kolenami bol sotva len do polovice ošklbaný, každým prsknutím sa zabáral hlbšie do jej sukne a dvíhal jej ju tým nad kolená,  nechtiac odhaľujúc ich hladkosť a belobu.

  Tváril sa, že si to nevšimol a monotónne porcioval mäso, lebo túto činnosť nepovažoval za muža dehonestujúcu a rozhodol sa dnes výnimočne  pomôcť s prípravou večere, ktorú navyše sám, vlastnoručne, bez pomoci kúziel ulovil, s čím sa jej už niekoľkokrát  aj patrične ješitne pochválil. Dokonca v rôznych, stále prikrášlenejších obmenách pôvodného príbehu, nadšený, ako zvedavo počúva.

  Bola rada, že je tu a zabáva ju svojimi historkami z lovu, hoci sa trochu hanbila, že v kuchyni ešte nie je celkom doma a má problém aj ošklbať budúcu pečienku...a on to teraz vidí.

  Bolo tu navyše nehorázne teplo, celá bola spotená a iste aj červená v tvári, dokonca voda v kotlíku na obáranie zovrela už po druhýkrát a zaplnila miestnosť parou, cez ktorú sa sotva videli.

  Zahĺbená do práce, nedbajúc na zababrané ruky potiahla šnúrku na šnurovačke vpredu a uvoľnila ju, ako to robievala aj inokedy, pozabudnúc, že dnes tu nie je sama. Konečne sa mohla aspoň voľnejšie nadýchnuť. Zotrela  opakom ruky pot z hrude a tým nevedomky posunula spodnú košeľu...

  On si to však uvedomil až priveľmi jasne. Napriek pare. Vrchná čipková časť už teraz sotva zahaľovala obliny, ktoré mala vlastne skrývať. A keď sa Bella naklonila za seba, aby do vedra vzadu za trojnožkou, na ktorej sedela, odhodila ďalšiu hrsť peria, nôž v ruke sa mu roztriasol, márne do jeho rúčky zatlačil všetky prsty.

  Spoza čipiek sa totiž vynoril jej nežný mladý prsník v celej svojej sotva nedávno vypučanej kráse, aby ho pošteklil kdesi v útrobách a opäť vkĺzol do čipiek, akoby sa nič nebolo bývalo stalo.

  - Stalo sa niečo? – spýtala sa prekvapená, nahnutá zas nad šklbaným vtákom.

  Zdalo sa jej, že stíchol a zmeravel. Navyše nôž držal nebezpečne silno v ruke namierený rovno na ňu, aj so svojím  temným pohľadom.  Zneistela.

  - Hneváte sa, aká som nešikovná, však? – spýtala sa s previnilým úsmevom. – Snažím sa, naozaj. Verte mi...- doložila ešte tichšie, lebo nôž v jeho rukách sa práve nebezpečne roztriasol.

  Odhodil ho a dlhými krokmi odišiel z kuchyne von na dvor, zabuchnúc za sebou dvere.

  O ne sa oprel, zosunul po spotenom chrbte o niečo nižšie, prilepil dlaň o čelo a hlasno vydýchol, silno prižmúriac oči. 

  Chladnúci večerný vzduch ho trochu  prefackal, ale horúčosť neutlmil...

  To zas bude noc...

domiceli