RUMBELLE - Smrteľníci 14. kapitola BOLÍ...

Rumbelle - Smrteľníci

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 14

Bolí...

       Až doteraz si neuvedomil, aké príšerne hlasné je pípanie prístrojov a kvapky dopadajúce v infúzii do tekutiny, napriek tomu, že boli vo vákuu a tým pádom úplne nehlučné. Jemu sa v tom tichu zdalo, že je to doslova morský príboj dorážajúci do skál  vysokých a bielych ako v Doveri.

  Primár v pozadí mlčal a bol by sa aj zneviditeľnil mať túto schopnosť, ale zvedavosť, čo Bella rozrozpráva svojmu manželovi, ako sa prípadne posťažuje a ako na to zareaguje pán Gold, ho nútili zostať a vlastne riskovať...

  Bella však mlčala. Mlčal aj Gold a doktor, ktorý by mal milión rôznych otázok, musel čušať tiež a hrýzť si do jazyka. Už teraz boľavého.

  Rozprávali sa iba pohľadmi. Tento „vyčítavý“ už poznal. Veľmi dobre poznal...

     S mokrou šatkou na čele sa skrýval pred slnkom v kúte izby a ochkal. 

  Na medikamenty, ktoré by si bol hneď "ráno" po prebudení naordinoval, musel zabudnúť, lebo v mozgu mal po poslednom záťahu dieru a nevedel si spomenúť na správne heslo k trezoru s nimi. Trpel ako kôň...aspoň si to mrmlal stále dookola.

  Na polovici okrasnej záhrady bol hore hnátmi rozvalený drak. Pomočený, obgrcaný, s neustávajúcou štikútkou, po ktorej každom tóne sa roztriasli všetky okenice zámku.  Zápach z neho sa vznášal povetrím a „obšťastňoval“ obyvateľov. Našťastie tu boli len dvaja.

  Utrela si spotené čelo a oprášila kolená. Práve doumývala dlážku a vecheť s nechuťou ponorila do vedra, v ktorom sa tekutina vôbec už  nepodobala na tekutinu...S výčitkou na neho pozrela, ako sa márne snaží pôsobiť distingvovane a dôstojne... uškrnula sa...

  Čo by bol dnes dal za takýto „úškrn“.

  Bella ale stála vážna a mĺkva.

  - Prosím ťa, môžeš mi aspoň trošku vynadať?! – skúsil sarkazmus. – Alebo ma pochvál, že som to prežil...- stisol dopraskané pery a kútiky skúsil zdvihnúť do úsmevu.

  - Čo chceš počuť? ...že si ma zas raz oklamal, napriek tomu, že som ti verila? Dôverovala? Spoliehala sa na teba?! Nie, drahý...už naozaj nemám síl...ti vzdorovať. Viem, čo si chcel dosiahnuť svojím divadielkom. Dobre...Nech je po tvojom. Vraciame sa do Storybrooku. Hneď. Teraz....- otočila sa na doktora, či má pripravené všetky potrebné dokumenty k prevozu.

  - Ty... si mi odpustila ? – spýtal sa dojatý.

  Neodpovedala.

  - Bella, prosím...! ja...ja viem, že som hrozný, že som sebecký a chcel som všetko iba pre seba...prosím, Bella...odpusti mi to, prosím...- nestačil s dychom a prístroje sa rozpípali hlasnejšie.

  - „Hrozný“?! – zopakovala jeho sebakritiku, celá však rozrušená, že mu je zase zle a stav sa mu zhoršuje.

  Lekár  v zlomku sekundy privolal sestry a tie spustili záchranné kroky, aby sa mu uľavilo.

  Už jej nevadilo, že je izba plná ľudí, už sa nedokázala ovládať.

  - Ja nevládzem, Rumpel. – pozrela na neho, ale obraz sa jej rozmazával. - Naozaj, už nedokážem...držať s tebou krok. Zradil si moju dôveru toľkokrát. Toľkokrát som ti odpustila. Stále a stále. Prečo?! ...prečo mi to robíš?!... Čo nevidíš, ako ťa milujem?! Ako veľmi ma bolí, keď sa musím dívať na...tvoj stav...teraz, keď si zranený...keď ťa niečo bolí...a trpíš...Ty nevidíš, že mňa to bolí dvojnásobne?! ...Tak veľmi bolí, že mám pocit, že mi srdce ide puknúť...Neprežila by som, keby sa ti niečo stalo!...Milujem ťa...Urobím všetko preto, aby si bol šťastný...vždy som to robila...vždy som chcela len tvoje šťastie...a tvoju lásku. Iba malý kúsok lásky...a pochopenia, dôvery....- hlas sa jej stišoval a ona cúvala hryzúc si spodnú peru teraz celú mokrú od sĺz.

  - Bella...- zašepkal pokorený. – Nemusíme sa vrátiť. Pochopil som, že tu by si mohla...by ...by sme mohli byť šťastní... Spolu, ako rodina. Obyčajná rodina... – opäť zalapal po dychu a sestričky sa rozkmitali rýchlejšie.

  Preľakla sa a vrátila k jeho lôžku.

  - ...šiel som ti to práve povedať...keď...to auto...som nedával pozor...bol som hlúpy a nepozorný...- dych sa mu zrýchľoval.

  Priložila mu ruku k mokrému lícu a vlasom.

  Priložila mu ruku k mokrému lícu a vlasom.

  Strhol sa, vyskočil, div ju nezvalil. Mokrý vechtík jej zostal v rukách a na tvári bezmocný výraz.

  - Prinesiem vám čerstvý obklad a vodu. Musíte veľa piť...vyplaviť tie látky z tela, aby ste boli zase...v poriadku. – pousmiala sa.

  Jej dotyk ho pálil na sluchách. Rozohrieval vnútro. Rozochvieval srdce, až mal pocit, že mu vyskočí z hrude.

  Preľakol sa. Naplašil tej moci, ktorú mal jediný, nepatrný, len letmý dotyk...len jeden jej dotyk...malý dotyk...čo bude...ak...čo by bolo...ak...

  - Nie! Nedotýkaj sa ma! Nikdy viac sa ma nedotýkaj, rozumieš?! – skríkol, cúvajúc kopol do vedra so špinavou vodou a tá sa rozliala po celej komnate ako kyselina pažravo berúc so sebou všetko...

  Prudko sa zvrtol a doslova ušiel z izby držiac sa za hruď.

  Smutne za ním pozerala a na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.

 Na mihalniciach sa jej zaleskli slzy.

  - Nie, láska moja. My sa musíme vrátiť. Tento svet je pre teba nebezpečný a ja nemôžem dopustiť, aby sa ti niečo stalo... Nemohla by som bez teba žiť. Už nie...Ideme domov....- pobozkala ho na čelo.

domiceli