A čo ak ho už odstrihla. Nie, to by cítil. Vedel by to. Kde berieš tú istotu? Nevieš o nej už niekoľko dní! Cvaky-cvak! Docvaklo ti?!
- To musíš tak strihať tie zákruty?! - ozval sa konečne starec sprava.
Musí...
Toto rád počul. V článku to totiž bolo vysvetlené veľmi jasne. Teraz len váhal, či jej to tiež prečíta... Drísty, časť druhá, ideš!
Rozmrvené
27. kapitola
Otočil sa len tak na pol žrde. Kde „to“ viazne. Druhý chlap, primrznutý v pozadí, o dvere dodávky, z ktorej práve vystúpil, vyzeral ako strašiak do maku. A nie iba za to, že momentálne stál na jednej nohe, kým druhou pritláčal nedoliehajúce dvere vozidla. Smutný pohľad. Nie, takto ošumelo nevyzerajú ani strašiaci. Ocenil by, že si zachováva patričný odstup, ako sa na sopliakov sluší a patrí, hoci toto indivíduum dávno prekročilo vekovú hranicu, kedy už ani idiotské maniere druhej puberty nemajú miestenku v živote, zvlášť, ak už sedí v zadných vagónoch, ktoré môžu kedykoľvek odpojiť od súpravy, ale v tomto prípade to vyhodnotil ako totálnu zbabelosť. Presne tak! Slaboch. Nemá odvahu. Nemá guráž!
Nemá nič, kvôli čomu by mu pokynul aspoň svojou zhúžvanou čapicou, aby prestal strečkovať. Aby ho konečne nasledoval. Mantinely bude odhodlane láskavo prekonávať ako prvý. Tento tu nemá právo byť prvým. Došľaka a skončil ako posledný. S kým sa to len jeho dievčatko zaplietlo.
Starší muž pomaly vrátil hlavu do normálu a sťažka pokračoval hore schodmi sanatória.
Muž v jeho závese zostal v závese. Keby sa to reálne dalo, sklopil by uši. Takto len šúchal nohami, konečne spárovanými, aspoň nejaký pokrok... a hľadal kdesi po vyprahnutom podnebí podnet, aby jednej z nich pokynul, nech konečne ide. Ani to, že tam kdesi leží, sedí, stojí, skrátka je niekde ona a ono... nedokázalo škrtnúť zápalkou odhodlania.
Svokor už mizol za druhými presklenými dverami. A neobzeral sa. Keby mu na ňom záležalo, ako sa na svokra patrí... keby bol ten pravý zaťko, ktorému ocko odpustil, že mu pretiahol milovanú dcérku. Nie, toto nijakí otcovia neodpúšťajú. Aspoň v tomto sú si všetci zaťkovia rovní. Argumenty pre a proti vyplytval. V rámci zachovania intelektuálnej koherencie na rad idú frazeologizmy. Keď prechádzaš peklom, nezastavuj. To by šlo. Ide. Vyfúkol vzduch a vykročil. Doriti! Ľavou! Vykračuje sa pravou! Pravou! Ty magor.
Sestrička zhrozená zo zovňajšku chlapíkov, čo sem na etapu vchádzali, uhýbala očami, ale záchrana neprichádzala. Toto je súkromné sanatórium svetu za chrbtom, nie urgent kdesi vo veľkomeste. Tam sa je na čo vyhovoriť, že prepočula, nemá čas, majú skúsiť kňaza alebo exorcistu, skrátka si odniesť svoje trápenie láskavo niekam inam a podobne.
- Belle French! - zopakoval starý muž už po niekoľkýkrát s rovnakou nástojčivosťou, keď sa mu za hlavou ozvalo takmer nečujné ale rázne:
- Belle... Gold. Gold. Hľadáme Belle Gold... -
Stal si vedľa svokra, ale oči zabodol do čudného abstraktného reliéfu, čo oblizoval zadnú stenu recepcie. V pôrodnici by očakával veľkoplošné reprodukcie nastajlovaných novorodencov. Toto bude najskôr šľahúň plodovej vody. Ak do nej plod močí, to druhé a grcia, zodpovedalo by to kreácii na stene.
- ...aby si ty furt nemal posledné slovo! – fľochol po ňom jedovatú slinu, prerušiac mu kunshistorické rozbory. - Ale to ti hovorím, ak čo i len na okamih zvýšiš na ňu hlas, ak sa nebudeš správať k mojej Bellinke slušne, voľačo jej budeš vytýkať a tak, tak ti zmaľujem aj druhé líco. A nie, že jej prezradíš, že hento som ti spravil ja...sľúbil som jej, že teba nebudem ...Najradšej by som ťa udrbal jak...- prehodil čiapku z jednej ruky do druhej, aby si ich preventívne zamestnal.
Ignoroval jeho šepotanie. Neocenil, že zatiaľ nevyslovil jeho meno, meno toho, čo sa nevyslovuje, meno toho...toho... Celé vnútro mu kričalo výčitky, bombardovalo ho otázkami, ostreľovalo nadávkami, zopár faciek ešte znesie. Zopár faciek má chuť rozdať. Myklo mu tvárou. Na toto stretnutie sa teší. Toto si nenechá ujsť....Toho si nenechá ujsť.
Starší z mužov, akoby tušil, čo sa mu melie hlavou. Strelil mu odpoveď do domčeku z karát.
- ...a to ti hovorím, neopováž sa niečo vyčítať nášmu pánovi profesorovi. Uvedom si, že Bellinke zachránil život... – zdvihol prst.
- Aký ste si tým istý. Čo ak ten náš nezachránil?! Čo ak ho práve zničil?! Ten náš...Aj jej, aj môj! Aj váš, aj toho decka! – precedil jedovato.
- Na to nepotrebuješ jeho...Ty si vystačíš aj sám. S posieraním života... – nadýchol sa a natočil starec tvár zas na sestričku.
Tej sa jedovatí típkovia začínali pozdávať čoraz viac menej. Nevyzerali na ich obvyklú klientelu a nechcela si ani predstaviť budúcu mamičku kompatibilnú k týmto dvom. Váhala, či zavolá primára alebo rovno ochranku, alebo oboch. Zvolila diplomaticky profesionálny prístup. Plat je plat.
- Zaregistrujte sa, prosím...potrebujem vaše preukazy totožnosti... a počkajte, prosím, tam v oddychovej zóne. Službukonajúci personál, lekár a v prípade urgentnosti požiadaviek pán primár sa vám budú venovať... len čo... sa vám budú môcť venovať, – skúšala zhovievavý úsmev. Nevydalo.
Prevzal iniciatívu, aj keď svokrovi dych očividne aj uchočujne nedochádzal, podľa niektorých po sestričke s hnevom zopakovaných slov. Prestal si škrabať bradu. Naklonil sa viac nad pult.
- Chcem okamžite vedieť, čo je s mojou ženou! Je toto dosť urgentné?! – poďobal ukazovákom po pulte. Spod nechtu mu čosi vypadlo. Našťastie sa to nerozbehlo ďalej.
Svokor nechtiac, ale súhlasil a zabojoval v rovnakých intenciách, skontrolujúc si nechty radšej vopred.
- Trepeme sa sem cez polku kraja. Nikto nám nikde nedal a nechcel dať nijakú správu. Nevieme zhola nič! A my máme právo vedieť všetko! My sme totiž otcovia! Moja Bellinka čaká s týmto tu bábätko a ja...ja som jej milujúci otec. Ona sirôtka má už len mňa, – možno chcel dodať aj „hentoho“, ale „henten“ ho iritoval odjakživa a s narastajúcou úmernosťou bezmocnosti čoraz intenzívnejšie. - Tak sa tu neondejte a zaveďte ma okamžite k nej. K mojej Bellinke! – neuhrával síce proklamovanú dojímavosť, skôr to bol sršiaci hnev, ale únava ho začínala zmáhať viac, ako si bol pripúšťal a sily ho opúšťali. Len stúpnutý adrenalín držal starca ešte vo výkone.
Sestrička, školená na všeličo, sa však len zhovievavo usmiala, lapla pod pazuchy nejaké papiere, ukázala smerom ku kreslám pri vchode a vytáčajúc zadkom aj ich, snažila sa zrýchleným presunom zbaviť sa ďalšej neplodnej komunikácie s čudnými návštevníkmi.
Starší z mužov už rezignovane proklamujúc neprotivenie sa zlu násilím vykročil radšej ku kreslám. Ťažko sa do jedného z nich zvalil. Hlava mu klesla na hruď a prsty nervózne žmolili čiapku. Pery nadávky.
Chvíľu zaváhal, či sa vykotí vedľa svokra, alebo dobehne neochotnú sestričku. Ale len chvíľu. Cesta peklom. Nezastavujeme. Nebrzdíme. Pohol sa za ňou, odhodlaný vliezť kdekoľvek, kam má namierené. V nádeji, že to bude bližšie k Belle.
- Belle Gold! – zavolal pre istotu hlasnejšie, aby tá riťomelka vpredu mala jasno, prečo ju prenasleduje a nemieni sa vzdať.
- Musíte čakať. Teraz je so svojím manželom a ďalšie návštevy musí rodička sama schváliť. Pravidlá sanatória... – vyšla z jednej z izieb iná sestra, ale v okamžiku, ako si jej ucho pritiahla tá prvá, ktorú ledva dohonil a ako sa jej výrazy tváre menili po informáciách, čo od nej vstrebávala, zacúvala, pripravená teraz brániť izbu, kým niekto nerozhodne za ňu. Prekérna situácia. Sanatórium je ohrozené...
Doplo mu. Je na správnom mieste. Za tými dverami je určite Belle. A on! Belle a ON! Nie on ale ON!
- Okamžite ma pustite k mojej právoplatnej manželke... – precedil pomedzi zuby a myslel to vážne.
V tom okamžiku sa dvere znova otvorili. Vycúvaval z nich muž v čiernom jarnom kabáte a opatrne za sebou zatváral dvere, aby veľmi nebuchol. Prv, než sa stihol otočiť, ktosi ho lapol za golier a trhol ním. Sestričky zvýskli, ledva stihli uskočiť. Prekvapený cúvajúci vystrelil ruky dozadu a narazil na čiesi iné, do ktorých sa zakvačil. Všetko naberalo rýchly spád. Klbčiaci sa muži, výskajúce sestričky, ďalší personál zjavujúci sa ako prízraky z priľahlých izieb a miznúci ešte rýchlejšie. Z recepcie utekal strážnik s rukou na opasku, kde aj tak nemal nič, čím by zasiahol. Bitku tu asi ešte nemali.
- Adam Gold! Okamžite ho nechaj! – kričal ešte ktosi z úzadia. Starec s plápolajúcou čiapkou pri boku sa dýchavične syčiac ponáhľal k zvláštnemu hlúčiku, smiešne dopadajúc na jednu nohu, ktorá mu akurát teraz stŕpla a len ťažko spolupracovala s o rýchlosť sa snažiacim telom.
Až toto naliehavé zvolanie mužov zakvačených do seba ale na okamih zabrzdilo. Štronzo. Dívajúc sa zamrznuto v pohybe a čase jeden druhému do tváre, v zlomku sekundy riešili, komu z nich to starcovo zvolanie patrilo. Adam a Adam. Gold a Gold. Celá táto absurdná scéna naberala na obrátkach.
Nedal sa už zastaviť. Vyštartoval po sokovi znova. A znova. Ani druhý z mužov neváhal. Pribrzdila ich zem a následne ochranka...
Hluk na chodbe duto doliehal k nej do izby.
Keď sa konečne vytackala z postele a doťapkala k dverám s medzi zastávkou na cvrknutie si... Keď sa jej podarilo nimi trhnúť a pootvoriť ich, chodba už bola prázdna. Len za lietačkami sa sácalo a strácalo zopár tmavých siluet odvádzaných ešte tmavšími, uniformovanými.
Rozmrvené
28. kapitola
Z nosnej dierky mu čosi tieklo. Bol by rád, keby to bola krv, ale, žiaľ, šlo len o pramálo hrdinský sopel. Dilemu, či počká, kým príde bližšie, respektíve zíde nižšie a oblizne ho jazykom, alebo votrie do rukáva košele nestihol poriešiť, ruka muža miestneho SBSkárskeho zákona mu podávala hrsť papierových žvachlov odmotaných z rolky pri automate na pitnú vodu.
Druhú hrsť ponúkol mužovi na opačnej strane lavičky. Ten však nemal ani čo utierať. Narozdiel od soka. Schytal síce pár dobre mierených, ale na fasáde ani škrabanec. Aj špina na odeve patrila pôvodne tomu druhému. Distingvovane ju frčkami odstraňoval zo zvrškov, tú tekutú znechutene šúchal medzi prstami.
Zato jeho už boleli obe líca, sánka, aj ten sprostý nekrvácajúci nos. A ešte množstvo iných vecí, orgánov a vôbec...
Do dvier čakárne vošiel lekár sprevádzaný starcom. Jeho jediného zobrali na milosť a blahosklonne mu dovolili vysvetľovať v kancelárii u primára celý incident. Tak vysvetlil. Strážnik mu uvoľnil miesto medzi oboma bitkármi. Uškrnul sa na právoplatného zaťka, prehovor však adresujúc tomu druhému.
- Pekne ste ho domaľovali, pán profesor. Fajne, len čo je pravda. Ja som ho načal už doma, ja si nikdy nejdem po ranu ďaleko, to dobre viete...všakže, všakže, pamätáte sa ešte... ale toto sa mi od vás páči...toto už hej... – obzeral si škodoradostne exponát s rozbitou perou, monoklom a oboma lícami neprirodzene sfarbenými do tmavších červených odtieňov, uznanlivo prikyvujúc druhému z majstrov umelcov.
- Mám výcvik... – precedil ten, fľochol na moment nenávistný pohľad na starého Frencha, druhému nevenujúc ani to a pokračoval v oberaní „špiniek“ z kabáta.
Netušil, či hovorí o svojej vojenskej minulosti, alebo onom rozhovore vo vile v Bellinom maturitnom ročníku, kedy mu zmaľoval ciferník, v každom prípade neskončil s uznanlivým pritakávajúcim obdivom nad obrazom v galérii čakárne, už ďalšie nové farby hádžucim portrétom druhého muža.
Posledná „špinka“... bol dlhý vlas. Asi sa tam zachytil, keď mu opierala hlavu o rameno pri poslednom objatí. Pomaličky ho ťahal z klopy a nechal chvieť sa v teple izby sprevádzajúc ho nežným úsmevom.
Druhý, pochopiac videné ako provokáciu, v mžiku odsotil svokra aj SBSkára, čo nestihol nijako zareagovať a vyštartoval znova. Tentokrát trafil lepšie. Provokatéra. Konečne krv! Utrel ju o predok košele, spokojne vlastným nerozbitým nosom vyfúkol zvyšný vzduch a vrátil sa na miesto, akoby sa nič vážne nebolo stalo. Prekrížil ruky na hrudi, natiahol nohy dopredu a prižmúril oči. Odfajkol v duchu jeden z bodov dnešného menu. Huba rozbitá.
Druhý vstal, naklonenou hlavou a rukou dvihnutou ako pri prísahe presvedčil muža zákona, že nejde vrátiť ranu a môže mu teda zložiť svoju labu z pleca, pomaly odkráčal k stene a odtrhol z rolky papierovú servítku. Pohľad v zrkadle nad umývadlom nebol príjemný. Ani na nos, ani na útočníka v pozadí, čo drzo dvihol oba kútiky úst.
- No, pekne, pekne... To by sme mali, – okomentoval starec a obrátil sa na mračiaceho sa lekára, čo v prvom momente úslužne vykročil mužovi v kabáte na pomoc. Ten ju odmietol a vrátil sa na svoje, štátnou službou mu pridelené miesto. – Pán doktor, už by ste ma mohli pustiť za Bellinkou, všakže? - zaškemral starec.
Vstali obaja, ako vystrelení. A ako piesty v dvierkach kuchynskej linky si zas spomalene sadli. Ich dvoch nikto nepozýval a v tomto stave asi ani nepozve. Chvalabohu. V tom si boli rovní.
- Rodičku by sme nemali rozrušiť. Iste chápete, že v jej stave... – hľadal lekár slová otáčajúc sa na všetkých prítomných striedavo. Oblačno. Na všetkých tvárach. Už sa nezdal popletený ako vianočné svetielka, ako pred chvíľkou, keď mu starec v kancelárii všetko svojsky vysvetľoval. Cítil to ešte horšie. Jeden vyzeral, že má o koliečko viac, druhý, že mu chýba nejaké to koliečko v hlave a tretí...že mu chýba celý kolotoč. Nebyť problematiky otcovstva, asi by im odporučil iné sanatórium. Všetkým, paušálne.
- Som otec, mám právo...- vypol sa French.
- Budem otec, ...asi... asi aj ja, mám právo... - hlesol neveľmi veriac slovám, čo práve vypustil, kontrolujúc, či sa ten druhý náhodou škodoradostne neusmeje. Päsť ho síce sakramentsky bolela, ale ešte jednu ranu by zvládol. By rád pridal. Kedykoľvek.
- Upokojíme sa, páni. Najskôr vás žiadam, aby ste sa upokojili. Uznajte, že táto situácia je neštandardná. Ako sanatórium sme boli, povedzme uvedení do omylu, tu pánom Goldom. Ohľadom otcovstva. Iste šlo len o nedorozumenie. Nechápem, ako sa také čosi vôbec mohlo stať...Ja sa veľmi ospravedlňujem za vzniknuté komplikácie. V našom záujme je v prvom rade spokojnosť a vytvoriť kvalitné podmienky pre rodičky... -
- Najlepšie podmienky má rodička doma! Doma so svojím manželom. My sme rodina! My vieme, čo a ako... – strácal argumenty a aj guráž, aj príklady, lebo doma toho vskutku viac nemal ako mal, ale potreboval to zo seba dostať.
Potreboval sa dostať z tejto pakárne, buchnúť dverami na svojej, na ich pajte a rýchlo zabudnúť na všetko, čo sa tu za posledné dni udialo a stále ešte deje. Zážitkov veľa, ale spomienky žiadne. Presne tatko by to malo byť. Ale nebol si celkom istý, koľkí budú búchať onými dverami. Potreboval ju vidieť. Potreboval. Skrátka potrebuje! Práve teraz. Hneď.
Lekár ho nechal dohovoriť, ale zostal v pozícii: len cez moju mŕtvolu. Prípadne, platiacim zákazníkom je tento pán Gold, on bude rozhodovať. Asi. Možno. Ak bude mať záujem.
- Ozaj chceš aby ťa hentak videla? Kukni sa, jak vyzeráš, - dobrácky sa ozval starý French vidiac, ako sa mu zas spúšťa sopel a...hej, to budú slzy. Trpák, on sa tu hádam ide rozplakať.
- Prosím. Chcem hovoriť so svojou manželkou, - zaťal vecne a bolesť-nebolesť rázne pozrel službukonajúcemu lekárovi do tváre.
- Pustite ho k nej. Je to jej...manžel. Je to otec dieťaťa. Má právo. – vstal druhý z lavičky a pridal sa k orodovníkom.
- Páni, ale...po tomto incidente mám právo ja volať skôr políciu a nie...aby ste si vy diktovali podmienky. V našom sanatóriu...vždy..., - spomaľoval prejav predstavujúc si znovu čísla na účte priveľmi štedro prikvitnuté vďaka poslednému z prosebníkov. – Pán Gold, ja...my... uznajte, naše dobré meno, reputácia nášho sanatória...- ani nevedel, čo chce zrazu povedať.
Do miestnosti vtrhla sestrička.
- Pán doktor, pohotovosť! Rodička na osmičke... -
Dvere sa im pribuchli pred nosmi. Nevraživosť sa začala meniť na strach.
Rozmrvené
29. kapitola
Čas má na saláme pohnútky obyčajných smrteľníkov. Dáva si načas. Vzhľadom k udalosti, otcovia-neotcovia, nedovolili im čakať ani v čakárni. Podpísali papiere a ocitli sa pred nemocnicou. S možnosťou priebežne sa informovať maximálne na recepcii o tom, čo sa deje s Belle.
Traja mušketieri. Kto teraz pomôže kráľovnej. Bolo im jasné, že teraz sú tu aj tak platní ako rybe bicykel. Pred nosom a pred vchodom však stála len stará Frenchova dodávka.
- Kvetiny. Zabudol som na kvety, - zamrmlal starý majiteľ a pohol sa k zadným dverám. – Nosia sa do pôrodnice kvetiny, všakže?! - natrčil k chlapom hore na schodoch polozvädnutú kyticu. Nejavili záujem.
Muž v špinavom jarníku s vreckovkou stále pritlačenou o nos sa pohol dolu schodmi.
Presne tak, je načase, aby vypadol. Vyprevádzal ho druhý nepohnuto, hoci by najradšej do neho ešte strčil. Vidly, prinajlepšom.
- A pozdravujte Lacey, pán profesor... - nedokázal si odpustiť hľadiac za ním zvrchu. Konečne zhora.
Pozrel si pod nohy. Práve rozšliapol niečo krehké. Škrupinka z pistácie. Omyl. Zrejme práve rozšliapol niečo ešte krehkejšie. Pred oči sa mu postavil jej portrét. Lacey. Krásna a...zrejme odhodlaná mu už nič neodpustiť. Kto by sa jej čudoval.
- Mrzí ma to, pán profesor. Ja viem, že vy by ste chcel, aj ja by som chcel, aby ste chcel, verte mi... veríte mi? Mrzí ma, že vás život tak bije. Veď vy ste vlastne celkom slušný chlapík. Taký čudný, nevraživý, odmeraný, jedovatý, ja...- za kyticou kvetov spola schovaný starý French si považoval za potrebné uzavrieť to sám svojsky.
- Pán French, popri všetkej úcte k vám, aj k...nej... – chcel sa obhájiť pred práve vypočutým nelichotivým komplexným hodnotením, ale zrazu nevedel, čo dodať. A čo vyvrátiť. Vo všetkom má ten starec pravdu.
Zahľadel sa kdesi hore, do okien, netušiac ani za ktorým bola, či je, videl to rovnako absurdne, ako iste celý tento ich komparz.
- ...ak dovolíte, vezmem si tú kyticu, pán French. Možno sa ešte dá niečo málo v mojom živote zachrániť. -
- Ja som to vedel! Idete za ňou a budete bojovať! Moja Bellinka si to zaslúži! – ožil starec, tvár sa mu rozmrvila nadšením. - Dočkajte, dočkajte... mám tam vzadu krajšiu kvetinu. Ešte živú. Túto vypelichanú, nech jej donesie tamten. Dočkajte, dočkajte...- pritlačil mu zdehonestovaný exponát o hruď a poskokmi vytrielil späť k autu.
Uškrnul sa, ale bolelo to. Aj nos zabolel. Pozrel smerom k „jej právoplatnému“, kývol kyticou ako rukou, zvrtol sa a rýchlo zmizol medzi stromami aleje vedúcej k sanatóriu. Teraz už od sanatória.
Vysmiaty French zhasol, povzdychol. Pochopil. Keď neprší, aspoň kvapká. Potriasol kyticou, aby sa sama vyformovala do správneho tvaru a hrdo ju niesol inému chlapovi.
- Už ťa vidím, ako by si tam napochodoval... ako také hovädo neokrôchané. Bez ničoho nič. S kvetinami sa chodí. Pekne, ako sa patrí na budúceho otca. A možno už aj terajšieho...- pozrel smerom cez presklené lietačky, či k nim nepochoduje sestra s radostnou novinou.
Nepochodovala. Stál tam len zamračený SBSkár s rukami síce za chrbtom, ale odhodlaný ich nevpustiť, kým mu nezavelia inak. Nezavelili. Kým nebudú musieť, ani nezavelia.
- ...a za prvé decko sa dáva aj zlatá retiazka. Aby si vedel. Ty tuším nič nevieš. – mudroval starosvetsky. - Mám doma jednu. Po jej mamičke. Jej som ju vtedy kúpil, keď mi dala Bellinku moju. Jedinú. Dáš ju Bellinke... – rozplakal sa dojatím. Len slzy akosi nevedel vytlačiť.
Nemal to srdce mu kaziť preslov nejakým papuľovaním. Dnes nie. A navyše, kde by zobral retiazku. A na retiazku. V stodole mu nič také nerastie. Jedinú retiazku si pamätal tú zo slivovice. Nie, nepamätal. Po slivovici sa dosť ťažko pamätá...
Rozmrvené
30. kapitola
Nemala veľmi na výber. Sestričkin neodbytný hlas ju vťahoval späť do reality. Len tie slová sa jej nezdali. Ešte sa s nimi nezžila. Mamička. Mamička...sem. Mamička tam. Sem-tam. Skúsila hýbať hlavou do bokov. Šušťalo to. Na vlasoch mala zrejme sieťku. S ostatným telom nepohla. Pravdepodobne zostalo ešte obrovské. To preto. Prebúdzajúce sa bunky priniesli jej paralelu s veľrybou. Vraj veľryby nezomierajú na starobu. Len už nedokážu vyplávať na hladinu a vlastne sa utopia. Anestéziu brala rovnako. Vďakabohu, je nad hladinou. V štrbinke ťažkých viečok prebleskujú svetielka. Fosforeskujúci planktón, ako dôkaz, že sa neutopila.
- Mamička sme hore?...pacientka reaguje...môžeme...ideme...na dva...na tri... –
Slová sa jej ešte nedarilo celkom zapasovávať do vlastného jazykového registra. Jednu otázku však už sformulovanú mala. Vlastne to ani nebola otázka, len veľavravné slovné spojenie.
- Moje dieťa...? -
Naklonila sa nad ňu sestra. Stiahla trochu rúško a usmiala sa. To nateraz stačilo. Znova pod hladinu. Aspoň ešte na chvíľočku...
Druhýkrát sa prebrala už na izbe. Na špičky nôh si nedovidela. Inštinktívne vypravila ruky k bruchu, ale pri šplhaní sa na Mont Gold, trhla nejakými hadičkami a prístroj zboku sa jedovato rozpípal.
Dobehla sestra, aj lekár. Niečo jej siahodlho vysvetľovali. Načo toľko slov. Uverila im, že nateraz je to OK. Bábätko je v suchu v bruchu. V mokre...
Tmolili sa okolo nej naozaj príkladne a zodpovedne. Lekár i sestra. Pohľadom však inštinktívne hľadala ďalšiu osobu. Bývala tam vždy, keď sa preberala. Hádam si si len nezačala zvykať?! Kreslo bolo prázdne. Aj miesto pri parapete. Jediné prítomné boli roztvorené manikúrové nožničky na nočnom stolíku. Zamračila sa na ne. Usmiala. Privrela viečka a čakala, čo sa stane. Odpoveď prišla z úst sestričky.
- Pán Gold nás poprosil, aby sme mu dali ihneď vedieť, keď bude môcť prísť sem za vami. Vzhľadom na zákrok by som ale odporúčala, aby ste oddychovali, nenamáhali sa... Je to ale na vás. Celkom vo vašej kompetencii. Ako sa cítite... -
Cíti sa ako prevalcovaná parným valcom, stiahnutá niekoľkokrát pod hladinu bez možnosti nadýchnuť sa, ohadičkovaná a predsa... pomyslela na iné „hadičky“. Tak predsa sa nedokázal odstrihnúť. Zase je to len a len na nej.
- Chcem byť sama. Oddýchnuť si. Nie, nevolajte ho... – pozrela von oknom, začínalo sa stmievať.
Aj vonku, aj v nej. Musí byť rázna.
Musí zabudnúť.
Začínalo sa stmievať, keď prišiel do bytu. Do vlastného starého bytu. Nemal odvahu zjaviť sa v tom jej. Dnes by sa Lacey nedokázal pozerať do očí.
Puch dlho nevetranej nehnuteľnosti ho neoslovil. Je doma a predsa. Asi bude musieť dať sociálny status chladničke, tá jediná ho totiž vítala jasným tešiacim sa svetielkom. Iné nemal v úmysle zažínať. Nenašiel v nej však nič, čo by zašumelo ako otváraná plechovka, puklo ako vystrelená zátka, alebo aspoň šušťalo bublinkami v kaziacom sa víne. Tak jej tresol po papuli. Sebe nemohol. Načo aj, nos stále bolel a pridávalo sa aj svedomie.
Dosadol do kresla pod oknom, kľúče odpadli vedľa nohy a hlava na opierku.
Spomenul si na kyticu. Zabudol ju v kufri taxíka.
Musí zabudnúť ešte na toľko vecí.
Musí zabudnúť.
- Ako...že nás nechce vidieť?! – nechápali muži pred vchodom do sanatória sestričkinmu preslovu.
- Je po operácii, musí v prvom rade veľa oddychovať. Je to jej osobné prianie. Pochopte, je to v záujme budúcej rodičky aj dieťatka, aby mali hlavne pokoj. Rozrušenie by mohlo mať fatálne následky. Zajtra ráno bude príhodnejší čas na návštevu, verte mi. – uzavrela a zmizla v útrobách.
Tam sa dnes nedostanú.
- Ty to necháš len tak? Čo budeme robiť? Kde budeme spať? Veď tu široko-ďaleko nikoho a ničoho nie je! Aj tá kytica ti celkom zvädne! Celé zle... celé zle! – mrmlal starec odliepajúc a priliepajúc ruky o fľakaté montérky, pobehujúc pred vchodom pár krokov sem a pár zas tam.
Premieľal sa mlčky v stonkách kytice. Boh povedal miluj ju, ale nikdy nepovedal: cháp ju. Akceptuje, že ho nechce vidieť. Možno už nikdy. Možno len dnes, čo je aj dobre. Možno sa dozajtra stihne zahojiť aj jeho ksicht. Možno aj iné veci...
Musí zabudnúť.
Nedalo jej to. Spýtala sa sestričky, čo jej desiatykrát kontrolovala prísun živín, rovno.
- Nepýtal sa sem... ku mne? Pán Gold. No, keď ste mu oznámili, že... chcem byť sama. Nenaliehal? Nedomáhal sa...ako vždy? -
Sestra sa najskôr trochu strhla a aj zamyslela, prečo svojho manžela niekto volá pán a priezvisko k tomu, ale súkromné sanatórium sa nikdy nevyzvedá. Súkromné sanatórium vychádza v ústrety.
- Viete, pravdepodobne bol možno aj trochu sklamaný. Priniesol vám obrovskú kyticu. Ale je to zrejme chápavý muž, ktorý vie, čo je pre vás najlepšie...- takmer úslužne nakláňala hlavu do boku sestrička.
Pokývala záporne hlavou. Vie trt babkin...čo je pre mňa najlepšie. To je celý on. Megalomanské gestá. Kytica?! Veď kvety mi nenosil ani v čase... Belle! A čo tá malá trojruža presypaná z dlane do dlane na vychádzke k hradu? A tá hlavička gerbery, čo nikdy nedošla na návštevu k triednemu do nemocnice, ale skončila ti za uchom s vyznaním: „A nie som studený psí čumák...“? A čo tie sedmokrásky nad mestom? Na tvojich viečkach... Kytica. Neznáša rezané kvety. Nič po nich nezostane.
Nič po NICH nezostalo.
Musí zabudnúť.
Predstavil si meč. Meč je príhodnejší ako sprosté malé manikúrové nožničky. Ešte si musí predstaviť tie hadičky. V jeho prípade to budú hadice. Meč sa zíde. Odpúšťam ti Belle. Odpúšťam ti...odpúšťam. Čo jej ty chceš vlastne odpúšťať?! Sebe odpusti. Idiotský nápad miešať sa jej znova do života. Všetky tie kraviny, čo si popáchal a ktoré ju mohli stáť život. Svoju žiarlivosť, vzťahovačnosť a sebeckosť. Cvak, cvak cvak! Nech je to všetko preč!
Aby nič po nich nezostalo.
Musí zabudnúť.
Na sedadle spolujazdca sa nespí najlepšie. Starý French chrápe v spánku spravodlivých, kvetiny vzadu spokojne hnijú. Na recepcii sa vystriedali služby. Možno keby teraz skúsil. Ktovie. Táto možno nevie, že ho nemá vpustiť do budovy. A keby ju skúsi podplatiť kyticou? Je ich tam plná riť. Svokor už nad nimi zlomil palicu. Aj tak všetky zvädnú. Takto by si mohli užiť svoju chvíľku slávy. Každá žena miluje kvety. Každá nie. Belle ich má plné zuby. Musí si na nich zarábať v ockovom kvetinárstve. Ale taká sestrička...
Opatrne otvoril dvere. Svokor sa trochu pomrvil, ale spal ďalej. Potriasol kyticou, ako to videl u neho, aby sa kvetiny popratali na svoje miesta a vyzerali živšie. Aspoň to skúsi.
- Primár bol riadne naštartovaný. Takého som ho ešte ani nevidel, – chichúňal sa SBSkár otočený chrbtom k nemu, diskutujúci so sestrou na recepcii. – Pišťal od nepríčetnosti, nech mu o tom viac nevravíme. Tých idiotov sockoidných kdesi zo zapadákova, čo sa správajú jak dobytok, nech mu sem viac nevodíme. Nech to okamžite zametieme kdesi pod koberec, celý ten trapas a bitku na chodbe. Skrátka šic, šic, aby tu po nich nič nezostalo! -
Žiadne šic, šic.
Bude hm. Hm.
Teraz je na rade on. Ideš, Adam Gold!
Svojsky im vysvetlil, ako rýchlo sa dá dobré meno sanatória odinštalovať zo základného programu a nainštalovať nejaký rýchlo sa šíriaci šit. Koľko málo na to stačí a že on, ako spisovateľ má v rukách aj vyššiu moc. A byť hlavným negatívnym hrdinom jeho najbližšieho dokumentárneho románu toto sanatórium iste nechce...bla-bla-bla. A ušetrí kyticu. Ale... Stačí, ak ho odvedú k jej izbe a on zariadi, že sa zabudne na všetky urážky na cti od pána primára. Hovädá zalezú do stajní svojho zapadákova. Zariadi, ako jediný svedok, že tu nič po nich nezostane. Možno smrad. Ako dlho sa už nesprchoval?
Spokojne sa usmial. Uklonil a žmurkol, pokiaľ mu to opuchnuté oko dovoľovalo, myknúc bradou nadôvažok smerom do chodby k jej izbe. Pochopili pomerne rýchlo. Primára obísť. Zatajiť. Zatajovať. Tajiť...
Až teraz znervóznel. Nedá sa vrátiť. Dolu je len dodávka s chrápajúcim svokrom. Doma prázdno. Nechceš to prázdno. Potichúčky stláčal kľučku.
Izba bola tichá, len pár prístrojov blikotalo a tvorilo svetlozelenkavú tmu. Aj so zeleným odtieňom pleti bola rovnako krásna. S úľubou sa chvíľu díval. Neodolal, dvihol kyticu nad hlavu a priložil pery k tým jej.
- Povedala som ti včera, aby si ma už prestal bozkávať! – ozvalo sa zdola spred kytice, ktorá ich delila. Iba chvíľu. Odkväcla na posteľ, ale neohriala sa tam dlho, zošuchla sa dolu z nej, jemu rovno pod nohy.
S otvorenými ústami sa dívala do jeho tváre. Nie, nebola zelená od svetielok.
- Adam... – zašepkala zhrozená.
- Áno?! – skríkol. - Ale zrejme iný Adam, než akého si čakala! Tohto, tohto si nečakala?! - ďobal si ostrými prstami do hrude. - To som mohol čakať...to... – na tvári sa mu skrivili všetky svaly a vrásky a rany. Všetko sa to preskupovalo rečniac za neho aj bez slov.
- Adam...- pokúšala sa nadvihnúť sa na lôžku, - Adam!...voda... - pohmýrila sa ešte viac.
- Samá voda! Samá voda! Nie, ja nie som ten Adam, ktorý ťa včera bozkával.... - už pískal a hlas sa mu dostával do fistule.
- Voda! Adam...voda...! Odtiekla mi plodová voda! – už skríkla.
Sestrička ho odsotila k stene.
No, tak teraz teda definitívne potrebujem, žiadam si a prosím si pokračovanie 😀
OdpovedaťOdstrániť