OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 1. kapitola

OUAT

1. kapitola

Pristrihnuté

krídla 5.

     Pritláčala ju medzi vrchným článkom ukazováka a prostredníka. Vlastne nie ju, ale už ho.  Telom jej kývala nerozhodnosť, mozog opakoval mantru: posledná, posledná, posledná... V nočnom stolíku ešte zo tri sú. Palec sa predral medzi tesne zomknuté prsty a nemilosrdne vyfrnkol špak von oknom. Vyfúkla. Možno len vydýchla.

   Telo sa jej rozpohybovalo. Než opäť spomalila, narýchlo pritlačila okenice, zatvorila, zatiahla záclonu, aj záves. Nebol k ničomu. Prepúšťal svetlo skrz nemožné zastaralé ornamenty, čo sa iba hrali na štýlový vintage. Teraz sa jej drzo rozplazili po tvári. Rozkreslili jej umelé vrásky a priznali sa k tomu sklu kuchynskej linky. Šteklili. Prižmúrila oči.

  Nabrala vzduch ešte raz, ale nechala si ho.

  Byt na okamih zavoňal slnkom, ktorému dovolila nazerať do súkromia. Zamrzelo ju, že zas neodolala a zapálila si. Koľkokrát ešte, kým sa zlozvyku nadobro vzdá?! Skryla ruky za chrbát a skúsila nasať ono teplo, čo sa iste dlho nezdrží. Asi ako Emma.

- Mamúúúch, mamúú... – búchalo na dvere.

  Umyť ruky, zuby, dofrasa, mala na to myslieť skôr! Mali sa predsa vrátiť neskôr! Zabuchla za sebou dvere na kúpeľni a pustila vodu. Dupot. Jasot. Do bytu vplával chaos.

  Dvere sa potichu otvárali. Ešte nevedela, či nasadí úsmev alebo skôr otvorí náruč, alebo sa bude tváriť, že nakladá do práčky.

- Čo to tam skrývaš? – zaznelo skoro neosobne smerom k jej pažiam zatlačeným zas raz za chrbát.

- Len si utieram mokré ruky, Emma. Segra, segra, ty poliša nikdy v sebe nezaprieš... – zatriasla hlavou vidiac, ako sa žena, vôbec nie nenápadne, obzerá po malej miestnôstke.

- Prepáč,  Em. Narýchlo zatvárané kúpeľne sú vždy podozrivé, – lapla ju za plecia a vytiahla von. Pre istotu ruky predsa len skontrolovala. A zabudla skryť vyčítavý pohľad, aj keď tušila, že nevlastnú sestru to zamrzí.

 - Henry povedal, že som žaba! – hodila jej  malá postavička do kolien kus zožmochlanej handry.

 - Henry to tak nemyslel, ver mi. – zohla sa k naštvanému človiečikovi mama a prášila dokrčenú zelenú bundu, vracajúc jej pôvodný tvar. – A toto je trávičková bundička, sama si to povedala, keď sme ju kupovali, – skúsila niečo pedagogicky diplomatické, ale nafúknuté líca škvŕňaťa vopred odmietali akékoľvek argumenty. Tie farebné dupľovane.

  - Žaby sú zelené, Henry povedal, že som malá žaba... ja nie som zelená. A nebudem ani malá! – jedovala sa žienka s ústami až priveľmi pripomínajúcimi akúkoľvek ženu pripravenú o ilúzie, že ten vytiahnutý mladík si ju vezme za ženu. Každú chvíľu.

  - Gentlemanstvu sa asi nedá naučiť. Gény nepustia. Henry! – škrabala sa v blond vlasoch a hľadala návod, ako svojho pubertiaka presvedčiť o neudieraní kvetinami a už vôbec nie idiotskými superlatívami venovanými škôlkarkám.

  A to môže byť rada, že nepoužil niečo tvrdšie, čím častuje kamošov v PC hrách, bez ohľadu na to, akého pohlavia sú. Mračila sa na kus odevu, čo druhá žena nežne skladala a zas rozkladala a  hladkala k tomu. Práve ju napadla paralela z psychológie, o odmietaní zelenej a fialovej deťmi až po pubertu, ale tou, keby jej nevhodný nákup vyčítala, by zas zranila sestru a to už dnes ani veľmi nechce. Za tie dni čo je tu, sa jej to podarilo už ...za tých pár dní už...  robí to permanentne. Asi mala kúpiť fľašu červeného, alebo niečoho tvrdšieho na večer a riadiť sa inou radou psychológov, že pol deci denne je nielen zdravé, ale aj málo. Večer to vyskúšajú.

 - Nechaj ho. Nehreš ho. Čím skôr sa malá naučí, akí sú chlapi, tým to pre ňu bude lepšie. – položila jej zmierlivo ruku na plece.

  Emma záporne pokývala hlavou. Svoju krv v tomto veku nezmení, ale už je tu tretí deň a... Čakala všeličo, len nie rezignovanú, otrávenú babu, bez jedinej iskierky života. Navyše iste zas v niečom ide. Cigarety odhalila hneď. Len aby to boli  iba cigarety...

  Kto sa chcel pred chvíľkou večer ožierať?!

  Emily nechutilo. Ani večera, ani to sprepadené víno. Noc zhodila prvé hodiny a obracala sa na druhý bok. Telá by možno aj spali, len dušiam sa nechce. Pritopené trochu alkoholom vynárali sa im úryvky z minulosti.

  Zízala si na dlaň. S natiahnutými prstami, plná vlásočníc presvitajúcich pod tenkou napnutou kožou mohla evokovať slnko, ale bola priružová.

  Zízala jej na nohy natiahnuté na stolíku vedľa dopitej fľašky. Lampa zboku ich vypočúvala v tlmenom svetle a čudesne poprepletané pooperačné jazvy, mementá dolámaných nôh, akoby jej odpovedali. Oproti zvyšnej koži boli priružové.
  Ružové nebolo nikdy nič.

  - Vyveštíš aj mne? – natrčila jej dlaň Emma, naivne si mysliac, že presne uhádla, na čo jej sestra myslí. Presne uhádla. Ale nedostala priamu odpoveď.

  - Vždy som chcela vedieť, či si to bola ty, čo za ním plakala ako posledná. Ale...to...ty asi nebudeš vedieť, či?! – dívala sa do dlane  akoby z jej čiar čítala práve vynorenú repliku.

  Žena oproti v kresle sa skrútila ako opálená húsenica. Nahla sa dopredu a zapadla späť do kresla, keby je pevné, tak s buchotom. Takto sa len ponorila do molitanu. A do spomienok.

  - Načo to zas vyťahuješ, Emily?! Prečo ti nestačí vedieť...to, čo vieš. Navyše som v stave, že si nepamätám, čo vlastne vieš a čo ak ti náhodou poviem niečo a...- začala tápať. Dochádzal jej vzduch aj argumenty.

  -...a čo? Myslíš si, že zas vyskočím z okna? – zakričala, pozabudnúc, že vedľa spia deti.

  Druhá sa pozviechala a zostala sedieť na kraji fotela. Ruky spojila medzi kolenami a čo to šlo, snažila sa zamerať pohľad nevlastnej sestry.

  - To mi je novinka. Ty si neskočila. Bol to pokus o vraždu. – zhrnula vecne, ale neisto.

  - Emma, naliať čistého vína sme si mali už skôr. Chápem, ako decká sme boli rivalky, ako tínedžerky detto, dokonca aj vtedy...som mala pocit, že si moja sokyňa, ale teraz...teraz by sme si už mohli naliať... čistého vína, nemyslíš? – zaryla trhane, nemala odkiaľ odčítať text. Ruka bola v pästi. Pripravená zabojovať za zistenie pravdy.

  Emma sa postavila a ako vždy, keď si bola neistá, narvala ruky do zadných vreciek nohavíc. Radšej sa sestre otočila chrbtom.

   - Víno došlo. Minulo sa. Bodka. Nemyslím si, že je správne otvárať... nové... – došepkala zmätene, naozaj si nebola istá, čo všetko a či vlastne všetko, pred pár rokmi povedala Emily o smrti Roberta.

  - Nechcem otvárať nové, Emma. Chcem dopiť...len to staré, prosím. – zaznelo smutne, tak smutne, až si k nej musela prisadnúť, lapnúť zas vykvitnutú slniečkovú ruku a objať ju. Celú, koľko sa len z nej do jej náruče zmestilo. Nikdy by to neurobila ako decko, tobôž ako tínedžerka, a už vôbec nie pred tými pár rokmi, keď zistila, že jej mladšej sestre sa Roba predsa len zbaliť podarilo a...