RUMBELLE - Rozmrvené - 24. kapitola

Rozmrvené

24. kapitola

        Dlho pozerala na tmavý aparát. Palec sa jej triasol, ale nie nedočkavosťou. Musí mu zavolať. Nemôže mu zavolať!

  Sklamanie bolo priveľké, aby ho dokázala akceptovať, prežrieť a ešte aj vyplávať z neho na povrch a znova sa slobodne nadýchnuť. Slobodne. To asi nebolo náhodné slovo, ktoré sa jej objavilo na čítačke. Nádych však bolel.

   Natiahla ruku, odložila mobil na stolík a zimomravo si pošúchala ramená. Mala to predvídať. Vytušiť. Vydedukovať. Ale ako, keď sa jej zdalo, že život s ním plynie tak... tak obyčajne normálne?! Tak prirodzene. Ako jej mohlo napadnúť, že je to len ticho pred búrkou, keď to ticho... aký bol nežný, aký pozorný, aký úžasný...aký klamár! Celý ten čas myslel na ňu!

   Ďalší nádych, čo zabolel. Kde nastala v matrixe chyba? Ona je tou chybou?! Čo urobila zle? Čo robila zle?!

  Oprela sa, stále nechávajúc ruky prekrížené na hrudi, s očami kdesi v minulosti, prehrávala jednotlivé útržky slide momentov. Chodila zriedkavejšie. Musela! Bola zamestnaná už na plný úväzok a k tomu to štúdium. Nebol nadšený z plánu na doktorát. Tušil, že bude mať menej času na neho. Mala to vzdať. Mala si vytýčiť priority! Preto ho stráca? Preto ho stráca. Preto si ho stratila, Lacey... uzavrela a rozplakala sa.

   Dlho pozeral na svietiaci aparát. Na zmyselne zasnenú tvár na ňom. Ofotil ju vtedy, ako hľadela z okna a na zlomok sekundy sa pozrela jeho smerom. Zachytil ten zlomok. Zvečnil ho. Bol taký prchavý a predsa mu patril. Bahnil si v jej prítomnosti. Cítil, že je jeho každou bunkou, každou myšlienkou. Cítil sa ako Boh, ktorému sa poddávajú všetci a všetky, ona najviac. Bola taká prítulná a pokorná a mäkká v jeho prítomnosti, až sa začal báť. Nie, už nemusel bojovať, mohol si len bahniť, ale bál sa. Vždy si sa bál záväzkov. Vždy sa aj budeš.

   - Prečo jej to nezdvihneš?  ozvalo sa ticho z lôžka.

  Striasol sa prekvapením.

  Uhádla. Usmiala sa, akoby vyhrala celý set. Videla jeho rozpaky. A videla, aj ako sa tajomne usmieva na aparát. Takto sa muži usmievajú iba z lásky. Tento pohľad a tento úsmev, ale nepatril jej. Asi bude žiarliť, ale nepovie mu o tom.

  - Prepáč, Belle, nechcel som ťa budiť. Pôjdem na chodbu, rýchlo to vybavím, - zahabkal, ale mobil práve v tom momente prestal zvoniť. - Už je neskoro, - rýchlo ho strčil do vrecka.

  Žena na posteli záporne pokývala hlavou a zvážnela. O "neskoro" vie svoje...

  - Čo si jej, vlastne, povedal? Ako...ako si jej vysvetlil, že...ideš za mnou? Prepáč, ale viem si predstaviť, ako to musela brať. Teda, neviem si predstaviť nijakú pádnu výhovorku, s ktorou by si uspel. - pozrela na neho zboku a prižmúrila oči, očakávajúc jasnú a pravdivú výpoveď, ktorá utíši aj jej výčitky, čo sa začínali nenápadne vystrkovať, každou hodinou, čo trávil tu, s ňou.  

  Naozaj si predstavovala tú milú vysmiatu ženu v nemožnej baretke, po jeho ozname vyvalenú, nechápajúcu, možno chápavú, ale iste vnútorne rozhodenú, ako po výbuchu. Aspoň ona sama by sa tak iste cítila. A necítila sa teraz dvakrát dobre. Iste ani ona nie.

   - Výhovorky? Nie, nijaké neboli. Nerozprávali sme sa o tom, - vyšiel s pravdou von, dívajúc sa kdesi do zeme.

  - Takže nevie...že si...ona nevie, kde si?! Adam! Dokedy budeš opakovať tie isté chyby? Prečo?! Čím si to to úbohé dievča zaslúžilo?! - nadvihla sa na lakte a zamračila sa smerom k nemu.

  Nezrozpačitel. Len sa trochu viac zamračil. Typické dve kolmé vrásky. Radšej mlčal.

  - Nemohol som to nechať tak. Pochop, Belle. Ty nie si obyčajná žena. Myslím pre mňa. Ty si... ty si bola...aj si...aj budeš, stále čosi viac, ako iné, ja som to nemohol nechať tak. Tie telefonáty a to ticho na druhej strane aparátu. Tie fotky. To, ako si bola na nich smutná a...- radšej zahamoval, žiadnej žene by sa nepáčilo počúvať, že ju muž vidí strhanú, škaredú, unavenú, zodratú, tehotnú... zodratú...to už si vravel.

  - Adam! Počúvaš sa? Počúvaš mňa?! - skríkla, až sa z tých pár slov zadýchala a musela sa najskôr upokojiť.

  Mala by sa, ale. Nie, musí to von!

  - Som dospelá. Viem sa o seba postarať! Mám dobrého, fakt veľmi dobrého muža, manžela. A mám aj otca. O mňa je dostatočne postarané! Opakujem ti zas a znova. Som šťastná! V manželstve. Prijmi to. Rešpektuj to! Už sme si vysvetlili, že to celé bolo len hlúpe nedorozumenie! Monika je manželka jeho syna, s ním čaká dieťa, nie s mojím Adamom! Ako si si takéto niečo mohol vôbec o ňom čo i len pomyslieť! Toto by mi Adam nikdy neurobil! Miluje ma. Miluje a ja milujem jeho! A ty máš zas svoju Lacey. Ani nevieš, ako som rada, že ju...máš. - zaklamala trochu, lebo ženská vzťahovačnosť zrejme nikdy nikomu nedopraje, ani ex... - Neznič si aj tento vzťah len preto, že nedokážeš... si žiaden vzťah udržať! Možno je to tvoja posledná šanca na šťastný život, tak ju nepremrhaj! -

  - Ty si bola moja šanca...- skúsil.

  - Ty ma vôbec nepočúvaš?! Som...šťastne...vydatá! Čakám dieťa! Ja už nie som tvoja a...nikdy nebudem. Zabudni! Čím skôr, tým lepšie! Už ma nikdy nebozkávaj! - prezradila viac, ako chcela.

  O triaške mu nepovie. Zahnala ju inou predstavou. Už ju nikdy nesmie bozkávať. Už sa jej nikdy nesmie dotýkať. Nikdy. Nevie sa brániť motýľom v bruchu. Nevedela by to... Asi. Stále má nad ňou moc. Ako je to možné?! Prešlo už toľko rokov. Toľko sklamaní. Podrazov...a predsa, keď sa jeho pery dotkli tých jej, tak ňou pretiekla láva tak, ako kedysi. Darmo si hneď vybavila tvár právoplatného. Ten tu nebol! Ten ju nebozkáva! Ten sa nestará.

  - Ty plačeš, Belle?! - spýtal sa opatrne, pohol k lôžku a natiahol dlaň k slze, čo sa jej spúšťala dolu lícom.

   Chňapla mu po ruke ako mačka, takmer zaborila nechty.

  - Povedala som, ...prosila som ťa, aby si to viac nerobil! Nesmieš sa ma dotýkať! Nesmieš, počuješ?! Ja... nie som... zo železa, som len žena. Som plná debilných hormónov, čo si so mnou robia, čo chcú. Adam, prosím, ...neviem sa brániť. Ale musím... musíme. Obaja! - vlnilo jej pery a oči sa zaslzili ešte viac.

  Tie jeho obdobne. Pomaly si sadol na kraj postele. Pomaly sa natiahol k nej a pritiahol si ju k sebe. Pomaly sa mu zložila na rameno, prestrčila paže pod tie jeho, zakvačila sa a ...plakala. Pomaly si oprel hlavu o tú jej. Pomaly zovrel jej ramená zvonka a...plakal.

  Obaja vedeli, aké je to márne a zbytočné fňukanie nad rozliatym mliekom. Táto šálka, tento džbán sa už nedá zlepiť. Vytesňovali myšlienky, skúšali sa naladiť na iné vlny, ale ani jednému z nich to práve nešlo. Cítili jeden druhého v náručí a nateraz im to stačilo. Navždy im to musí stačiť.

  Do ticha zazvonil jeho mobil. Trochu sa strhol, ale odmietol sa vymotať z náručia.

   - Ty vieš dobre, že to musíš zdvihnúť ...že to chceš zdvihnúť. Toto je tvoja šanca...na šťastný život. Ja už svoj mám...Adam. - šepkala potichu a on vedel, že má pravdu. Vedel, ale...

  Skúsila sa sama vymaniť, ale on ešte nebol pripravený. Ešte nie. Ešte chvíľku. Poslednú. Malú. Pritiahol zovretie.

  - Adam, prosím...- skúšala ho prebudiť zvýšenou naliehavosťou, ale aj jej hlas zlyhával. Ani jej sa z náručia nechcelo. Ešte chvíľku. Iba malú. Nepatrnú. Poslednú. Vrátila ruky späť.

  Mobil opäť stíchol. Až to ich prebudilo.

  S výčitkou v uplakaných očiach sa mu pozrela do tých jeho. Toto nebude ľahký boj...

domiceli