RUMBELLE - Rozmrvené - 23. kapitola

Rozmrvené

23. kapitola

        Starý muž funel. Pripomínal mu prestárnutého nosorožca, tak hodinu pred vyhynutím, ale nebol čas na leporelové paralely. Tušil, ako mu v duchu nadáva, trhá ho v zuboch, ak nosorožce vôbec nejaké majú a prišpendlíkováva ho tupým rohom o fasádu nemocnice, pred ktorou už hodnú chvíľu nerozhodne stáli, ale bezmocnosť nemá tú silu inzultovať, hoci chuť by tu bola.

   - Viktor sľúbil, že to zistí. Na Viktora sa dá spoľahnúť... - nasádzal starec doteraz v rukách húžvanú šiltaňu na vráskavé čelo a proklamoval si nahlas, aby tomu uveril, sľuby lekára, ktorý mal na Belle kedysi slabosť a slabý je aj dnes, lebo hoci by chcel, nemôže porušiť nemocničné pravidlá a GDPR a ochranu osobných údajov a vôbec. Navyše vyzeral, že aj keby mohol, nebude môcť! 

  Viktor na neho celý čas gánil. Na Viktora by sa asi nespoliehal. Jediné, čo z neho vycítil, lebo sa tým nijako ani netajil, bola žiarlivosť. Čo tam potom, že ho má za vyžitého úbožiaka. Nadarmo sa doktorko nafukoval, musí pekne-krásne vstrebať, že tá malá chutná brunetka si vybrala jeho! Z celého toho niekoľkomiliardového testosterónového úľa dala prednosť práve tomuto trúdovi. Doriti! Nemohol by si byť k sebe aspoň v autohodnotení trochu zhovievavejší? Chváliš sa predsa!

   Nie, dnes nemohol. A nemohol ani včera. A zrejme nebude môcť ani zajtra a čo ak, ani v nasledujúce dni. Viac si nehodlal pripustiť. Jeho zružovený párový život sa predsa nemôže zas zmeniť na kôpku zošednutých vajglov pred domom, v ktorých ho budú obžierať mravce, ak po záťahu na bar zas raz zaspí pred cieľovou rovinkou... Mal by sa fakt zamyslieť, kam sa to ráčil dopracovať za pár hodín medzi doobednou šichtou v redakcii a poobedným extempóre s nevestou čakateľkou.

  - Na tvojom mieste by som tam nabehol a vytrieskal jej tú adresu z toho verkla počítačového...drzani jednej, neochotnej! - prskal starec prehodiac vinu na zaťka.

  Bol by prekrútil očami, ale otvorilo by to kohútik s horúcim olejom. Beztak už kvapká z jeho jedovatých slov a každé jeho by bola iskra. Nie, so svokrom sa dnes vadiť nebude, ale s niekým by sa mohol...

  - Požičiaš mi mobil?! Prosím... -

  - Ty už zas nemáš toho... kredita?! - zamračil sa muž oproti.

  - Nemám ani mobil, ani kredit, ani ženu, ako vidíš! Mám jedine chuť to riešiť! Potrebujem si súrne zavolať. Môžeš mi požičať svoj mobil?! - neudržal predsavzatie nepriečiť sa svokrovi na uzde a vypustil besného psa rovno do koterca trasúceho sa muža, ktorý len na to čakal.

   - Načo?! Ani mne nedvíha! Myslíš si, že tebe bude?! Bellinku si musel dobre vytočiť...alebo je chúďa na tom niekde tak zle, že ani nedvíha. Vôbec mi nedvíha! To ty... to je všetko tvoja vina! - natrčil na neho prst namiesto aparátu. - Keby si u vás neubytoval tú ženskú, tú...tú vraj tvojho syna ženu, toto by sa nemuselo stať! Toto je aj na koňa priveľa! Nieto na moju Bellinku! Ako si mohol?! Ty nemáš Boha pri sebe! Ty...ty... - dvíhal sa muž na špičky a dopadal na päty s každým druhým slovom. Ale ústa sa mu začali triasť a oči mu vlhli. - Ty ju nájdeš! Však ju nájdeš?! Ty ju musíš nájsť! Je to tvoja... manželka. Tvoja povinnosť! - nahol sa k nemu márne premáhajúc náhly prílev smútku. - A vyzerala taká spokojná, šťastná. V poslednom čase.  - nakláňal hlavu do bokov, utierajúc slzy z rozmazaného obrazu svojej jedinej dcéry.

  Asi by mu mal položiť ruku na rameno. Možno by aj objatie bodlo. Nie, nevie byť familiárny. Potrebuje si len zavolať. 

  - Prosím, požičaj mi ten mobil. - zopakoval.

    Starec vytiahol aparát a trasúcou rukou mu ho vložil do dlane aj s nádejou.

  -  Ideme domov. Alebo...povedz. Kde ju budeme hľadať?! -

  Zakýval záporne, pomykal ramenami, poobzeral sa po ulici hore-dolu.

  - Niečo skúsim. - stisol mobil a pohol sa k najbližšej lavičke. Možno to bude na dlho a možno si bude musieť sadnúť, ak to nebude vôbec...

   Chvíľu sa neveriacky dívala na zvoniaci aparát. V hlave sa jej konečne spustil alarm, ktorý začal blikačkou osvetľovať nejaké tie čiastočky skladačky, čo ju už pár dní trápila. Nie a nie pohnúť sa z miesta. A doložiť ďalší zapadajúci kúsok. A tu. Nijaké známe meno pri volajúcom čísle. Neznámy. Zapadlo...Ale teraz by si mala pohnúť, inak sa alarm vypne.

  - Lacey, prosím...-

  Chvíľu držal mobil pri uchu, akoby nechával doznievať meno so slovom, ktoré chcel použiť aj sám. Asi pridlho váhal, žena na druhej strane sa rozhovorila. 
  - Prosím! Kto volá? Stalo sa niečo s Adamom?  - vyrazila jedným dychom predpokladajúc, že sa stalo, keď volá niekto cudzí. Ak to zas bude niekto cudzí, cudzí, jednoducho sa ospravedlní, že čakala iný dôležitý hovor. Čaká. 
 - Hej, Lacey, stalo sa niečo s Adamom...- sparafrázoval, neuvedomujúc si, že to chúďa na druhej strane sa môže zložiť. On už zložený je, dlabať na celý zvyšný svet! Aká tam empatia. 
  Rozoznala Adama od Adama, aj zrejme prazvláštny humor tohto tu.

  - Adam?! Adam, to si ty?! Prečo voláš? Prepáč, ale momentálne nemáme v kníhkupectve prostriedky na ďalšiu čítačku, ak... ak si náhodou aj napísal ďalší román. - čudne koktala, ani netušiac, či je na druhej strane skutočne on.

  - Lacey, čau, dievča...Vieš asi som ...skôr...zas niečo posral...- prehrýzol sa od spodnej pery k jazyku a späť.

  Žene na druhej strane kmitol tvárou chabý úsmev. Hej, mali aj stretko s prehánkami, ktoré svojou bizarnosťou spadá medzi tabu, čo sa nikde po rodine, ani po známych nebude teda zaarchivovávať.

  - Zas?! - spýtala sa už vážne.

  - Zas... zopakoval, prehodil mobil z jedného ucha na druhé a späť, kým pokračoval. - Stal sa mi záver na piatej strane. - pozrel dopredu na mračiaceho sa svokra, ktorý nechápal, ako tento bastard môže sa tu vybavovať s nejaku ženskou a ešte aj umelecky, ako pochopil z fráz, ktoré nepochopil.

  - Obávam sa, že viem prečo voláš. - ozvalo sa s výčitkou v podtóne.

  - Ty vieš kde je Belle? Je tam s tebou? S vami... prepáč, Lacey, povedz mi... - vyskočil z lavičky, ale rýchlo pochopil, aká to bola kravina, čo práve uvaril. O to menej čakal tvrdú odpoveď.

   - Asi...viem ...Adam už pár dní nie je doma. Nenechal odkaz, nedvíha mi telefón....-

   - Presne, presne. Nijaký odkaz! Nijaká správa. Nedvíha nám mobil...ani Belle. - pritakal jej rýchlo, akoby bol rád, že v tom nie je sám. Aj to bola kravina, ktorá sa bude ťažko prežierať.

  Tentokrát stíchla žena na druhej strane. Obliata studenou sprchou precitnutia, ktoré si nijakovsky nechcela pripustiť, dokonca mala alternatívy jeho odchodu typu: potrebuje pár dní samoty, alebo niečo vybavuje, prípadne chystá pre ňu prekvapenie. To by vlastne aj sedelo. Prekvapená je. Nie, nie je...

  - Adam, neverím, že by... boli spolu. - skúsila uchlácholiť najmä jeho, tušiac, že je na tom ešte o čosi horšie ako ona. Jemu zmizla manželka. Jej len milenec.

  - Myslíš?! - zatiahol sarkasticky, akoby žena na druhej strane bola tomu vinovatá. A aj je. Keby si dokázala udržať chlapa, nelozil by jej za inými! Adam! Kroť sa! Potreboval si pomôcť. Ako jej asi tak môže byť?! Veď je na tom rovnako! Nie, jej ušiel len frajer! Jemu žena! 

  - ... prečo by sa teda vydával za jej právoplatného manžela? Prečo v nemocnici podpisoval týmto menom všetky reverzy? Prečo ju odviezol niekam do psej matere a zakázal povedať, kde, v ktorej riti to debilné nejaké súkromné, či čo to sanatórium je?! - už ziapal.

  - Belle je ...niečo sa stalo? Vravel si ...nemocnica... - zachytila žena len niektoré pre ňu, ako ženu, veď je predsa v prvom rade ženou, indície. - ...viem, že ste čakali dieťatko. Dúfam, že je všetko v poriadku...-

  - Hovno je v poriadku. Belle je preč! Zmizla. Niet po nej ani stopy! Nikto nám tu nevie povedať, kde je! - ziapal ďalej.

  - Adam, prepáč, upokoj sa, ale... -

  - Dúfal som, že len trošku trucuje a napadlo mi, že by mohla ísť za tebou, alebo za nejakou inou kamoškou! Hovno! Vedel som to! Vedel som to, že je s ním! Viem, že je s ním! Len som dúfal... len som dúfal v to, že mi povieš, že ten ...ten... skurvený zlodej žien je tam s tebou! - vyplavil zo seba pravdu. Toto chcel počuť. Naivne. Naivný. Blázon! Blázon! Hotový blázon! Prineste kazajky! Zatvorte ho!

   - Je mi to ľúto, Adam...- zaznelo súcitne.

  Ale nikto ju už nepočúval.

domiceli