RUMBELLE - Rozmrvené - 16.kapitola

Rozmrvené

16. kapitola

        Bez vetra sa ani lístok nepohne. Bez vetra sa ani nepohol. Stál uprostred zeleno-hnedo-olivového ničoho. Zvonka sa nehýbal, ale vo vnútri tsunami s orkánom rozmetávali jeho horko-ťažko nadobudnutý oportunistický postoj, či skôr posed, dôkladne vybahnený v naoko dovolenkoidnom prostredí mladomanželstva. Tak mu treba. Karma je zdarma.

  Deletnúť posledné týždne nešlo. Jednotlivé novovytvorené súbory nechávali všade na ploche svoje krikľavé odkazy, strašili tam drzo, ako jej gaťky na šnúre pred domom v prvý deň a kôš kdesi dezertoval. Tak nerád sumarizoval. Ešte v prenatálnych časoch beztriezvosti to šlo tak pekne a ľahko, nenápadne do zabudnutia, ale teraz?

  Rozhliadol sa pomedzi stromy, či niekde nezachytí niečo z nej. Nechodila nikdy ďaleko, jej orientačný zmysel, bol nezmysel.

  Chvíľu váhala. Iba chvíľu. Paradoxne ho nešlo tak rýchlo rozšliapnuť, ako ten prvý. Hold stará dobrá Nokia.

  Zúfalo trepala mobilom, ale batériu to nedobíjalo.

  - Nie je tu nijaký signál! - zamrnčala skoro plačlivo. - A o chvíľu nebudeme mať ani svetlo. - zahryzla si do pery, čo mávala vo zvyku v stavoch proklamovanej naivity a zamračila sa jeho smerom. V tme katakomb skôr cítila, ako videla chalana, s ktorým ju sem pred pár hodinami nedobrovoľne  zamkli, hoci vliezla sem neodškiepiteľne  dobrovoľne. Radšej mala stúpiť do... do surovej vifonky Mulan! Jej srdce je iste podobne rozfranforcované, ako by boli tie úbohé niťovky. Ako mohli?!

  Nenávidela ho za to, čo urobil a milovala, že zostal. Čo by si tu počala sama. Katakomby v tme ešte nevidela a asi... logicky neuvidí. Ak sa vybije jej šmejd. Darmo hovorila otcovi o výhodách drahších a kvalitnejších kúskov. Teraz prišlo na jej slová! Možno to bude mať aj pozitívnu dohru, ak tatko pochopí, aké nevyhnutné je mať Iphone! Čo si ale počne teraz? Čo si počnú spolu? To už znie lepšie.

  Hanbil sa jej pozrieť do očí. Bol rád, že nemusí. Tma je fajn. Doma pod posteľou bývala aj tak väčšia.

  - Nechcem ťa sklamať...- začal dosť hrdinsky.

  - Už sa stalo! - skočila mu do reči, aby bolo jasné, že mu neodpustila, len tu trpí jeho prítomnosť.

  - Chcel som ti len povedať, že ja tu nemám svoj mobil. Zostal hore v triede na nabíjačke, - radšej vstal a vyzliekal si rifľovú bundu, aby jej ju mohol prevesiť cez plecia.

  Mykla sa len prvý raz. Po prvé jej fakt začínala byť zima a po druhé, používal super dezodorant. Možno i parfum. Kvalitný.

  - Prepáč mi to, Belle. Môžeš mi odpustiť?! - skúsil už škemravo. - Fakt sa nič nestalo. Ruby len provokovala a ja... -

  - Ty si sa len bránil, chudáčik! - strčila mu do diery na tričku prst a potiahla. Šev poddal. Ešteže sú o chvíľu v tme a nebude sa musieť dívať, ako ho kamka Ruby elegantne ocucflekovala. Preboha! O chvíľu budú v tme!

  Dočítala stránku odsúdenú amatérskou literárnokritickou rekvalifikačnou komisiou On a Ona na ďalšiu prikurovaciu guľu do krbu. Aspoň raz im dala za pravdu, že mali pravdu, keď toto vyhodnotili ako prúser na kvadrát. Písanie je síce fajn hoby, ale keď je niečo na houby, tak je to na houby, milý pán veľký spisovateľ! Čistý amaterizmus. Asi mu to len nemá kto povedať rovno do tých prepitých očí. Dala by ruku do ohňa, že je to alkoholik. Nie, do ohňa šli iné veci...

  Skrkvala zlynčovanú stránku zas a priložila na oheň. Na práve zavraždený mobil. Dymilo to, ale plnilo účel.

  Spokojná si odsadla, potom radšej vstala, pootvárala všetky okná aj dvere. Dymu bolo priveľa.

 Nebo započalo červenieť, čochvíľa bude tma. Okrídlenú háveď sprace neskôr. Spracú neskôr. Nemieni sa odtiaľto pohnúť ani na krok. Či sa to domácemu páči, alebo nie.

  Škoda, nevydalo. Chcela sa mu páčiť. Všetko by šlo ľahšie...ale ani teraz nič nie je stratené.

  Poplácala ruky jednu o druhú, pritiahla verné pončo a vykukla z okna, či jej niekto už náhodou neobhrýza chalúpku... Stačil by Janíček, Marienka nech len zostane v riti, kde aj iste je. Aspoň v to dúfa.

  Ďalej nešiel. Ani krokom, ani vo výčitkách. Aj tak neveril. Aj tak nerozumel, čo mu tamtá chce povedať. Len jedno tušil. Keď nie je doma, niečo sa tu deje. Niečo, o čom nevie. "Hej, čierna panička, kde si? Sľúbim ti, o čom doma neviem, ak mi prezradíš... o čom doma neviem." Koniec rozprávky. A žili spolu šťastne až do smrti.  

  Kopol do pár úbohých prírodnín, rozkopával nezotleté lístie, len mravenisko s pokorou obišiel. Do toho sa bude šťurchať až doma.

  Nevyhodil ju tak náhodou? Nech! Možno to tak bude lepšie. Možno už je doma aj Belle. Iste už je doma. Nikdy sa nevydrží dlho paprčiť. Aj za to ju miluje. A tých pár slovných po papuli znesie. Je predsa chlap.

  - Čo si ty za chlapa?! - privítalo ho tornádo s mucholapkou. - Keby nie mňa, môžeš vyhorieť a zožerú ťa nočné múry za živa. - oháňala sa nemotorne, skôr rozháňajúc okrídlené tanečnice okolo centrálnej lampy pána jediného svetelného sultána tohto domu. Na kahančeky tento mesiac nevydalo. 

  Nabil horkasté sliny a vypľul slová z nich zrodené skôr, ako zvážil celkový manéver.

  - Jediná, čo ma tu zožiera za živa, ráčiš byť ty! Čo tu ešte robíš?! Belle sa nevrátila?! - menil melódiu viet podľa obsahu.

   Naštvalo ju, že poslednú dal tak nežne.

   - Belle sa už nevráti, ver mi. - odovedala mu potichu.

  Neodolal. Neovládol sa. Nemohol. Vyštartoval a zdrapil ju za rameno.

  - A teraz von s pravdou! Čo sa tu dialo, kým som tu nebol?! Há?! A pravdu! -

  Ani sa nesnažila sa mu vytrhnúť. Ale mlčala. Pochopil. Nech by mu povedala čokoľvek, neuverí jej to. Uvoľnil jej rameno, odkopol stoličku a zvalil sa na ňu. Prehrabol vlasy. 

  - Ako si to myslela ...s tým zvieraťom? A Adamom...- vyšlo mu z hrdla zadrhnuto a boľavo.

  Hurá, pomyslela si, víťazstvo sa nakláňa na moju stranu. Len teraz nič nepokaziť. Treba chvíľu naťahovať čas. Potom ešte chvíľu solidárne mlčať a potom... Kuť železo za horúca. Horúco! Treba aj priložiť.

  Pohla sa ku krbu a naložila na miesto, kde sa konala kremácia jeho mobilu ďalšiu nádielku dreva a pokafraných stránok. Spokojne poštuchala do amorfnej kôpky, kým sa zodvihla a pohľadom prosila plameň, aby bol ústretový a plnil si svoje povinnosti. Jej povinnosťou bolo vyhrať tento súboj.

  - Snažila som sa ťa na to upozorniť, ale ty si bol slepý a hluchý. Ja sa vám nechcem miešať do súkromia... -

   Zagánil na ňu. Mal pravdu. Toto jej teda fakt neuverí.

  - Mlč! Nechcem nič počuť! -

   Ale budeš chcieť, budeš musieť...chcieť.

domiceli