OUAT - Prvá... 7. kapitola

OUAT

7. kapitola

Prvá

Neobsahuje konzervačné látky...

    Nazrela do izby druhýkrát. Ticho ju iritovalo. Nie, že by býval inokedy hlučný, vždy rešpektoval, že byt je plný polospiacich, na jedno oko si diemkajúcich, materskú vychutnávajúch  ľudí a pokiaľ nestúpil na skladačku, pohyboval sa nanajvýš tak šuchotavo. To ešte do malého nevštepila, aby na oplátku stíšil decibely, keď je ujo Robo po nočnej. V noci síce zaparkoval, ale bola to ešte len mladá noc, nie, ako z roboty...

  Opatrne otvárala dvere na jeho izbe zas. Ale do tretice predsa len poslala radšej čerstvo prebaleného, lebo nočníkový pokus zas raz nevyšiel, vždy úspešného kontrarozviedkára smerom k polárnej stanici pod obrovskou horou perín. Väčšia pravdepodobnosť, že jeho neprizabije, aj keď mu hrkne obľúbenou kockou so šteniatkom po čele. 

  Ale ten, namiesto trmácania a zdolávania paplónového everestu opatrne vyšiel len po prvý stanový tábor a zaryl sa do snehu teplého peria. Pritajený, pritúlený a elegantne prilepený o telo pôvodného kempujúceho zatvoril oči, aby mama dala pokoj. Lobkovia spia.

  Veď to je ten problém. Nie, že by si robila, alebo nejak extra pamätala rozpisy jeho služieb, ale v poslednom čase sa jej zdalo, respektíve sa jej niečo nezdalo...

   - Robko poď, nezdržiavaj ho, zmešká do roboty, už je moc hodín. - vypotila vetu, ktorá vyžadovala jasnú odpoveď, prinajlepšom vystrelenie medzikontinentálnej rakety, čo sa bude olepovať zvrškami za jazdy, opáli sa na rannej káve, omrmle špinavé topánky, pristúpi si rukáv na bunde... ale malý len tuhšie privrel oči. A ten starší povytiahol ruku spod paplóna a pritiahol si telíčko k sebe, pritajac sa nosom na okamih kdesi za krkom. Tam to vždy voňalo. Dnes po rozmáganej, do tých pár vyrašených chlpov  utrenej maslovej vianočke.

  - Prosím si dvakrát to isté a medovkový čaj. - pošimoril ho ostrým nosom na krku. 

  To už buditeľ nezvládol a rozkopal sa. Ledva stíhal chrániť brucho a slabiny. Hodil na neho paplón, mal pár sekúnd na intímny rozhovor so sestrou.

   - Dobré ránko aj tebe, Ronia. Prosím si raňajky. Prosím. - zdôraznil, žmurkol na ňu a zmizol v bunkri devastovaného paplónového iglu.

  Počula dobre?! Pozdrav, čarovné slovíčka, úsmev natapetovaný na ksichte...vyhral včera v lote, stretol dobrú vílu alebo na niečom fičí? Preboha, len to nie! Striaslo ju dvojnásobne, lebo aj "dobrú vílu" si predstavila dosť neortodoxne. Preboha, len to nie... 

  - Ty si ...nekúpiš cestou ...do roboty ...bagetu? - prikročila k činu v snahe vyslobodiť dieťa od šteklenia a privoňať si k jeho dychu. 

   - Môžeš mi spraviť... aj bagetu. - vytrčili sa dve strapaté hlavy, ale len tá väčšia súhlasne zakývala.

  - Blé babeta! - okomentoval malý utierajúc si spakruky ústa a bránil sa vojsť do matkinho záchranného člna.

   - Počula si. Žiadna bageta. Tak pekne priprav to, čo mal aj Lobko. - ponoril sa mu zas za krky a šimoril, až sa malý zadúšal smiechom a skracoval o krk. 

   Tentokrát prikyvovali svorne, ale protestovala zas Ronia.

  - Ešte raz mu povieš Lobko, nedostaneš ani sprostú piškótu! - vypovedané slová a vystrelený šíp. Neskoro.

  Ponuka ho zamrzela. Ich zamrzela.  Na okamih ustrnul a úsmev sa pomaly strácal. Ronia pochopila. Nikdy nevymažú z pamäte to ráno s dlážkou v cudzom byte plnou piškót.
  Len Lobko sa uchechtával aj bez podnetov a predstavoval si, ako ho ujo šteklí, aj keď už dávno nešteklil. Svätá prostota. 

   - Vianočka s maslom. A lekvárom. Makovická mi dala višňový, že je...domáci. - skúsila zahovárať.

  Malý urobil kyslý ksicht a rozkýval hlavu do bokov.

  - Lobko vraví, že lekvál je kakaný, neplosíme si! - preložil do človečej rétoriky jeho gesto, sparodujúc malého mimiku aj reč. To ju vždy vytočí a hádam im dá už pokoj s otázkami a donesie niečo pod zub.

    Aj keď sa prezieravo po bojovnom výkriku snažil seba i krpca skryť za podušku, čo nastavil ako štít, obaja schytali paplónom, ktorý sa pokúšala nastaviť do polohy vetrania. Ostentatívne vypochodovala.

  Posadil sa, vyhrabal krsňa a usadil si ho na kolene. Mentorsky dvihol prst, neriešil, že by si mal vyčistiť nechty, ale obzrel si ho, aj otrel o tričko pre prípad, že by ho malý chcel použiť ako improvizovanú zubnú kefku.

   - Neopováž sa ma viac budiť! - zakýval s ním do strán, až malý skoro zaškúlil.

  -  Mama! - nažaloval a namieril prst na pribuchnuté dvere, aby bolo jasné, kto tu velí.

  - Žiadne výhovorky. Odteraz bude ujo Robo celé doobedie spať a potom sa s tebou hrať. Jasné, šéfe? Ruku na to. - natrčil dlaň a čakal, kým ju malý na tretí pokus riadnym plesknutím trafí. Chvíľu sa zvíjal sprevádzaný nadšením bitkára a potom spolu prileteli do kuchyne, aby zas odleteli, lebo Ronia práve smoklila nad škatuľou fotiek, čo pritiahol z pivnice.

  Slzy nie sú na raňajky vôbec dobré. To už rovno tá otrava od Makovickej. Vrátili sa nízkym preletom nad kuchynským stolom, uchytili plát vianočky a zmizli radšej v útrobách bytu.

  Vyletela z izby siedmykrát, obletela ho, namierila čumák do chodbového zrkadla a vrátila sa na štart, aby to niekoľkokrát zopakovala, vždy v inom tričku. Musel si pridŕžať dennú tlač, aby mu ju náhle tsunami nezmietlo do šálky kakaa. O maslový chleba už chudáci športovci na zadnej strane boli prilepení dvakrát.

  - Stalo sa niečo, Bellinka? - pridŕžal šálku za uško, lebo pri poslednom nálete priskoro vytiahla podvozok, nevycentrovala a drcla stehnom o pristávaciu dráhu. - Hádam len nemáš hnačku?...keď toľko beháš. To ti potom spravím radšej horký čajík.-  poľutoval ju pohľadom a pritiahol si jej raňajky k sebe.

  S riadnym vyfunením pribrzdila pred svojím zákonným zástupcom sediacim za malým stolíkom v starom vypratom tielku s dierkou nad pupkom. Vypúšťala spomalene, zdôrazňujúc každé slovo zvlášť.

  - Nemám si čo obliecť! -

  Zúfalo odtiahla ruky od tela, aby videl tú katastrofu. 

  Zadíval sa na tričko s nejakým nápisom, na džínsy, do ktorých sa asi nasúkavala lyžicou a oboje sa mu zdalo...ako odev. Že by nebol pral? Neožehlil?

  - Ty už nenosíš do školy tú peknú bielu blúzočku a čiernu sukienku? - skúsil ponúknuť primeranejšiu alternatívu odevu do školy, na ktorú bol, ostatne zvyknutý. Najčastejšie.

  - Ocííí... Ty chceš, aby som vyzerala ako nejaká socka? Mám pätnásť, budem mať šestnásť a chcem sa trochu aj...to...obliekať! Ako...ostatné moje kamky. - hľadala slová, uvedomujúc si, že s otcom sa dosiaľ takto nikdy nezhovarála. Možno to bude jej posledný hrdinský čin.

  Ale ku podivu chápavo prikývol. A následne nechápavo zaprotestoval.

  - To ako tá červenovlasá, čo nosí opasky namiesto sukne a strihá si tričká nad bruchom?  - zadefinovával kamku, s ktorou dcéru vídal najčastejšie. 

 - Oci, to je Ruby a nosí sukne a croptopy! A náhodou má najlepší vkus z celej našej triedy. -

  No, náhodou najlepšie má kozy, ale o tom dcéru nebude informovať a strhávať jej sebavedomie ešte nižšie, než momentálne je, vidiac jej, zatiaľ, plochý hrudník, čo tričko odhaľovalo viac ako tá pekná biela blúzočka.  A to už bude mať šestnásť? A je ako lata? Málo papá. Musí viac!

  S nádejou sa na neho pozerala, ako si ju premeriava a nakláňa sa, aj aby videl dozadu, vidiac v jeho zamyslení záujem vylepšiť jej šatník o nejaké tie lukratívne kúsky.

  - Zmeškáš do školy. Ten chlebík ti zabalím a nie, že ho zas nezješ! Nijaké diéty! Je treba, aby si sa trošku zaguľatila, si vychrtlá a neduživá, vyzeráš ako napuchnutá niť!  - spomaľ tatko, frázu o lentilkách pod kobercom si odpusti, ide o dcéru. - ...a vypi to kakao! Budeš mať dosť sily na celé dopoludnie. - vstal  a súc vyšší o hlavu od dcéry nemusel ani autoritatívne dvíhať hlas.

  - No, díky, ...hotový otec roka! - prekrútila mladá sklamane oči nad pridelenými bodmi. Toto teda ozaj nečakala.

  - Nemám päť! Čo to nevidíš?! Takáto nemožná sa nemôžem v škole ukázať...-  zadupkala na mieste a odpochodovala do izby, netrúfajúc si priplesknúť, hoci to čakal a vopred sa skrčil.

  Presne, presne, presne, akoby ju videl... takto vystrájala, keď si višňovým lekvárom zničila obľúbené tričko s jednorožcom a nechcela potom do škôlky... a pogrcala sa od jedu. A...

- Belle! Okamžite padaj do školy!  Kým si pod mojou strechou, takéto trucpodniky si vyprosujem! - zahrmel smerom k izbe, ale stála tam vo verajách poslušná, so školským vakom na pleci a otvoreným desiatnikom čakajúcim nášup.

domiceli