OUAT - Prvá... 2. kapitola

OUAT

2. kapitola

Prvá

Globálna tendencia byť infantilný

        Nebo tak do dvoch tretín ešte vykazovalo známky prehýrenej noci. Nevyvetrané, potuchnuté, prevaľovalo sa na gauči v boxe predného skla jeho auta, čo fachčilo už len silou vôle a vďaka kamošom, čo vybavili STKčku pre jeho červenú lentilku na čierno. Až kdesi pri strope, opatlanom spotenými odtlačkami pestrejšími ako databázy v jeho materskej firme s bonusom tých od podpätkov aj bosých šliap, sa už započala odliepať stará tapeta a rodila sa ešte staršia, svetlomodrá s valčekom bielych čmúh. Siedma hodina je už raz taká. Odmeraná a chladná. Najchladnejšia z celého dňa.

  Rádio chrapliakom vylievalo do éteru jemné melódie, ale na tejto frekventovanej "hopsaštráse" z nich našľahalo rovno zle zmixovaný rap. Dával mu šancu ešte pár kilometrov, pred prvou mestskou križovatkou to vypne.

  S pribúdajúcimi bilboardami množili sa i myšlienky čo a ako dnes.  Neboli čitateľné, rovnako ako smršť obrázkov popri ceste.

 Znudený moderátor skúšal zaujať včerajším facebookovým príspevkom nejakého budhomila aj s jeho desiatimi prikázaniami na šťastný život. Bohu poručeno...

  Prijímaj všetko tak, ako je.

  Pôvodne sa chcel zastaviť na gympli a len tak nechať stále navlhnutú učebnicu na vrátnici s predstavou tajomstva, ktoré jeho čin spustí a ktoré si pred spaním odtajnil v rôznych variáciách, väčšinou pre mládež neprístupných a aj neprípustných.
  Učebnicu biológie, včera vyzdvihnutú spod mosta pri plnení si strážnej povinnosti, si však pred spinkaním vzal reálne na starosti malý Lobko fascinovaný, ako krásne sa na polorozpadnutých a vodou rozmočených stránkach rozpíjajú fixky. Fixky v detských tlapách! Sodoma-gomora.  Synovec-nesynovec. Segrička mala čo robiť, aby jeho kňučavé zavýjanie prerastajúce do bezmocnej triašky usmernila na cestu všeobjímajúceho vesmíru. Akcent na budúceho da vinciho bol ale dosť dobrá poľahčujúca okolnosť. Má skrátka pre sestrinho chlapca slabosť.

  Podľa jeho akčnej, detskú tvorivosť v poslednom čase podporujúcej matky, sú fixky vyprateľné, preto mega vhodné na rozvoj jemnej motoriky. Ale kto by už len pral učebnicu. S tou motorikou to možno prehodnotí. Čo ak by sa mu zišlo doučovanie. Stále nemal pocit, že je dosť jemný, ale úškľabok Emmy, keď  zo spoločného podnájmu vyprevádzal niektorú spolunocľažníčku lolotajúcu si  chabé ospravedlnenie, prečo viac nepríde, v móde, že je pre ňu priveľmi dobrý a mäkký a nežný... Musí sa sestry spýtať, či to v jeho detstve rodičia nepreháňali s fixkovou výukou jemnej motoriky. Mali z neho radšej vychovať  tvrdého chlapa! 
  Napríklad taký Lobko obcovanie s novou hračkou nepoňal vôbec jemne. Zrejme gény jeho otca. Vpísať sa do matky, ale nechať kolonku má dať - dal prázdnu. Ako si len mohla za otca dieťaťa zvoliť takého vola? "Príťažlivosť nie je voľba," povedala Emma na margo svojho Neala a ešte pred ňou nejaký spisovatelík David Deangelo a ešte po ňom on Emme pri každom jeho dievčati. A ženskej. Bol Emme vďačný, že "príťažlivosť"  neriešila viac, ako len prekrútením očí. Niekedy  ráno musel aj svoje riadne prižmúriť, aby si ospravedlnil, čo popáchal. Väčšinou. Aj oľutovala, že ho počlovečovala výňatkami z literatúry. Nijaká literatúra. Nijaké knihy. Ani učebnice.

  Preto si dnes neprivstal, preto nejde okľukou okolo gympla.

  Navyše tam maká kolega Graham, ktorý pozná desiatky totálne trápnych vtipov a implementuje ich pravidelne do svojich zážitkov tak vierohodne, že tomu aj sám verí a ktorý mu toto lukratívne miesto vyfúkol, lebo... prečo nikdy nepátral po tom, prečo? Prečo v poslednom čase nepátra po ničom? Chcel si pátrať po EM...

  Nevyhľadávaj potešenie kvôli potešeniu.

  Na gympel sa nejde a nebude sa spoza rohu sledovať, ako polcolová trubka svojím pätnásťročným vyjaveným ksichtom očekuje knihu, párkrát zaklapne ústa a párkrát ich zas rozďaví a potom sa zasnene zadíva do diaľky cez dvoje presklenných dvier a nežne vysloví: "To ktorý chuj mi takto dočmáral učebnicu biológie?!" Chudák malý Lobko...

  Malá bola síce včera na pohľad chutná, ale po toľkých skúsenostiach s nelegálnou činnosťou v rámci tej legálnej by si si už mohol dať odpich. Pekné biele rameno. Obchod s bielym mäsom? Nestačili drogy? Biele? A štetky? S bielymi pečienkami? A teraz bezďáci?...Biele miesta v spoločnosti...Aký romantik! Odpich! Počul si?! Veď dávam. Na gympel sa nejde. Ani okľukou. Ani omylom. Vybielitkovanééé...

  - Obchádzka?! - pomykal rozčarovaný riadiacou pákou a zúfalo sa poobzeral vyhodnocujúc, či sa oplatí vycúvať, alebo v priľahlých uličkách hľadať iný level cesty do roboty. Cesty, cestičky a...Nie je hento tam Graham? Nie, diamanty cestou nezbiera, ani kvôli posunu o priečku vyššie. Neskoro. On bude diamantom pre Grahama.

  - Ty si poklad, Robo! Hodíš ma do šichty. Aj tak by si sa tu bezo mňa nevymotal. Tým magorom zas niekde ruplo potrubie. Strieka to tam ako v zlom porne. - usalašoval sa mu dnes skôr vyhonený, než vyholený mladík na sedadlo spolujazdca. Nebýval v tejto štvrti. Podľa toho, čo počul, nebýval skoro nikde. Viac ako pár dní.

  - Sedíš mi na desiate. - skúšal štartovať.

  Graham si spod zadku vytiahol čosi...

  - Už to jesť asi nebudeš. - drzo rozbalil Roniou starostlivo zabalený sendvič a s chuťou sa pustil doň. - ...sa inak máš, kámo. Tie šťandy nikdy nenapadne mi urobiť ráno ani kávu. - zívol si nahlas a popukal pár kostí jednu o druhú, aby dal najavo, že to bola riadna noc.

   - Ty obrábaš študentky? - pribrzdil pred prechodom s nejakými babenkami po prechode.

   - Drbe ti?! Praktikantky a občas sa utrie nejaká mamina. Nič moc, poviem ti, ale v dnešnom svete je už jeden na rýchlovečky naučený. Bolo informačné rodičko...včera. Plná chodba nažhavených zákonných zástupkýň. Znudene stáli chudinky pred triedami. Nemám problém dať sa do reči... som sa tak jednej len cvične prihovoril, reku: "Mladá pani, vy na mňa pôsobíte uspávajúco." To vieš, zhrozila sa, že čo, čo, čo...či vyzerá taká málo zaujímavá a nudná a bla-bla-bla. Tak som vyštartoval ešte za horúca. "Nie, reku, ale pozerám sa na vás len päť minút a už by som s vami šiel do postele!"...- rozrehotal sa ako vôl. Na vlastnom vtipe. Vôl.

  - A ani kávu ti nespravila? - ani nevedel prečo sa zapája do jeho sexistického monológu. 

  - Táto nie. Ale jak som odnavigovával niektoré do jednotlivých tried, vieš, ako tam sedia tí profáci,  som tak jednu podštuchol, reku: "Mladá pani a kam kráčajú vaše pekné nohy?" A si predstav, že zabila rovno esom, reku, že: "Ak sa medzi ne nič nepripletie, tak do prvej bé..." Jeden, to ako ja sa aj priplietol... a ani tú sprostú kávu mi nedala. Ale mi...dala.  - odhryzol s chuťou a napchal si plnú hubu jeho jediného dnešného jedla. 

  Ešte nedožul a už pokračoval.

   - Ale ty sa nezdáš... že "študentky". Prasaťu sa len o válove sníva. No, daj... Však ty tadeto chodíš pravidelne očumovať moje klientky! - rozchechtal sa ako pakôň, až mu kúsky paštéty vypadávali bokom. - ...tam zaboč do tej uličky. Drb na to, že je slepá. Cez plot to mrsknem okolo školníčky. Zvoní až za hodinu. Máš to u mňa, kámo. Zabezpečím ti rozvrh na tento rok. Štvrtáčky končia po seminároch skôr. Tie by si už dali povedať. Aj keď ja by som o teba ani bicykel neoprel, sorry, kámo.  - žmurkol a skôr než pribuchol, praskol mu zhužvaný pakel od jedla späť na sedadlo spolujazdca.

  Nebuď závistlivý.

  Zostal sa dívať, ako mrštne "pakôň" preskočil pomerne vysoký živý plot a predstavil si úhľadný domčúrik v anglickom štýle s milou tetou školníčkou s bodkovanou šatkou v bujnej hrive, ako mu drbne jednu metlou po tej dokonalej malej vyšportovanej riti za to, ako si dovolil uštipnúť tú jej v predklone. Nie je mu čo závidieť. V živote nevidel peknú školníčku.

   Brána zavŕzgala, vyliezol bubon sotva odpojený z kosačky a za ním druhý prilepený o telo starého chlapa. Statný Leroy nepatril medzi trpaslíkov a štípance na riť by zrejme nemohol rozdýchať hlavne ich aktér. Takže, ak si aj chcel, Robko, premieňať závisť na inšpiráciu, radšej štartuj a makaj, už aj tak ideš neskoro. Rozvážanie fešákov po meste ti na karme nepridá. 

  Nikdy neschádzaj z cesty.

  Ani keď je obchádzka.

  Neľutuj svoje činy, mali svoj dôvod.

  Vážne si sa zamyslel nad tým, že si necháš predstaviť nejaké tie štvrtáčky? Zabudni, kámo. Osemnástky neleteli na teba ani za čias tvojej strednej a to gympláčky boli úplne nedosiahnuteľný level. Elita. A čo sa zmenilo? Niekde síce tvrdia čosi o tom, že normatívy množstevnej politiky, kvázi prachy na hlavu, školy dostávajú podľa toho, koľko kusov chovného plemena majú v stajniach, nie či ide o  kusy výstavné. Čiže sa berie všetko, všetkými desiatimi, len nech sú maštale a sýpky zadných vreciek plné, ale aj tak podľa včerajšej vzorky tých dvoch jalovičiek, že ti huba neodpadne, ty chovateľ, na moste, to stále s miestnym gymplom nebude, čo sa hoviadok božích týka, ty bezbožné hovädo, až také zlé. 

  Nikdy, za žiadnych okolností sa nespoliehaj na čiastočný pocit.

  Never ničomu, čomu neveríš. Boli to len malé prváčky. Jednohubky. Majú štyri roky na to, vyžrať sa v mekáčoch na buchty. V priblblých tutoriáloch sa naučia lepiť si vrany namiesto obočia nad nosíky a tlamu obabrať čierno-bordovým rúžom, ktorý medzi lícami zapatlanými púdrom na detské rite bude pôsobiť antikoncepčne. Medzi croptopmi a legínami im budú trčať vyfučané pneumatiky a všetky do jednej budú čistotné, lebo budú mať vymyté aj mozgy z lifestylákov, vlogov a iných instantných chujovín. Instagram si zabudol. Jasné, selfíčko duckface do hajzlíkového zrkadla a medzi burinu dokreslené ťavie oči. A ťaví prst. Legíny sú smrť. Smŕŕť...

  Ale tie včera neboli z tohto vreca. Tie včera boli prváčky. Majú štyri roky... Keby ťa počuli, tak ťa zabijú. 

  Neboj sa smrti.

  Každý deň bez ceduľky na palci je dobrý. Nemáš na ne teraz a nebudeš mať ani potom. Strach, že premárniš svoj život skôr, ako vôbec duchovne dozrieš, ťa oberá o šťastie v živote. Zaujímavé, že pravú lásku akosi inštinktívne spájaš s duchovným dozretím. Ahá, to nie ty. To Emma! Chcel si jej volať. Je ti niečo dlžná. Po tom poslednom rozhovore pred pol rokom a ďalšom zožratom jedle v jeho menu.

   ...Otáčal vrchnákom z kávy nad slabinami, už dávno oľutujúc, že ju prenechal Emme. Prisadla si iba nedávno, pije už druhú kávu a zjedla mu pol večere od Ronie. Aspoň jej po návrate z fušky nebude musieť vysvetľovať, prečo ju zas vracia nedotknutú.

  Nezhovárali sa. Občas, keď na neho v meste náhodou natrafila,  takto nasadla, vidiac ho bezcieľne "strážiť vlasť" v služobnom aute unudených mestských polišov, pomlčali o jeho dočasnej práci aj o  jeho možnostiach návratu k tej skutočnej.
  Ale dnes bol urečnenejší deň. Mala novinky. Tešila sa z noviniek. Tešila sa, že aj on sa bude tešiť a všetko nabehne do starých dobrých koľají.

  - Ten nový projekt je pre teba ako stvorený. A... ak by si chcel, šla by som do toho s tebou,  - zahryzla si a mračila sa na nádielku,   -  preboha, Robo, závidím ti tvoju štíhlu figúru, ale žiť na tomto, to radšej plussize, kámo. Mi nehovor, že v mekáči sa takto zopsuli! - odrážala kúsky niečoho ružového s červeno-bielou vrstvou a to lepila o obal, kým ďalšíkrát zahryzla. 
   - Mňa zaujíma len jeden prípad... - potiahol kúsok servítky zo žemle, inak by bez okolkov pozžrela aj ten.  
  Kývla bagetou, rozprskla niečo po aute, ale nestarala sa. Bordelarizmu sa asi nedá odnaučiť. Robo je zvyknutý. Bola si celkom istá.
 -  Zabudni, kámo! Navyše na... tom sa už... nepracuje. Je to ad acta. Passé. Odložený prípad. Obložený... - striaslo ju, ale jedla pokojne ďalej, netušiac vôbec čo. - Toho debila nedonútili k ničomu a naša malá známa v resocializačnom k nemu...- doriti, doriti, doriti, blbá žemľa, blbá Emma!  
  Spozornel. Zavetril. Zreagoval. Zareagoval. 

- Ty máš info o Emilie a nepovedla si mi?! Do ktorého lapáku ju zavreli?! Počúvam! – skrkval viečko z nápoja. Porezalo ho to.

  - Nečakáš, že ti poviem viac, však?! – spomalene balila jedlo do zvyškov zasvineného papiera a pokorne odkladala na palubnú dosku. Čosi vydolovala z bundy. Omotávala mu skrkvanou hygienickou vreckovkou dlaň. Povrchové zranenie, ale štípe to asi statočne, keď mu hlas ide do fistule. To nebolo zranením.

  - Neviem, Robo, no, fakt, neviem! Len som počula, že... ako tehotnú ju nemohli teraz súdiť... - doriti, doriti, doriti, blbá Emma! ...-   Teda ...mohli, ale je to rizikové tehotenstvo, bola drogovo závislá, kombinovali liečenie s resocializačným... Robo, ty sketa, ty vytiahneš priznanie aj z mŕtveho! Viac neviem! -  dvihla trucovito bradu.

  Vytiahol si ruku z tých jej. Ako ošetrovateľka bola na figu. Ale na anestetiká macher. 
  Rozhostilo sa ticho. 
  - Robo...- 

 - Nechcem už nič počuť. - uzavrel po chvíli rázne.

  To ako fakt, teraz, keď začala, ju nenechá dohovoriť?! Počula jasne, ako to v ňom prasklo! Konečne!  Emma mlč! Emma, už dosť! Nechce predsa nič počuť! Počula si, nechce! Aj tak neskončí. Keď uspať, tak zodpovedne.

   - Stretávala sa s ním celú dobu. Vedeli to a nechali ju. Aj o tom tehotenstve vedeli. Len... ty nie. Ako vždy, keď sa buchneš, prestávaš myslieť racionálne. Čo myslíš, prečo som ťa pred ňou vystríhala?! Ale ty si si išiel aj tak svoje! On ju nikdy nenechá na pokoji. Ju nemá za nič, ale na decká ste vy chlapi hákliví. Ozaj, ako sa má malý Robko? Ronia by sa konečne mohla naučiť variť. Ak aj malého bude kŕmiť takýmto blivajzom... - snažila sa zahovárať a brúsiť ostrie kolov, čo elegantne do neho pozapichovala. Emma, Emma, Emma... Keď sa rúba les, lietajú triesky, ale toto boli brvná. Prepískla si to. Prehnala! Prečo?! Prečo?! Preto! 
   - Robo, je čas začať odznova. -

   - Mohla by si už ísť. Musím ...malému kúpiť... niečo na večeru. A... Odkáž, že to beriem. – poošíval sa, akoby šiel štartovať.

   -  Fakt? - 
    Nečakala to.

  - Už ma nebaví skučať doma. A robiť sprostého šoféra. Potrebujem nový prípad. A teraz vypadni. –

     Toto potrebovala počuť zas ona.  Starý dobrý Robo je späť! Ostatné zariadi.

   Prešlo pol roka.

  Nič viac sa už nedozvedel. Ohľadom Em. Chýba ti? Ktorá z nich? Emma - sparingpartner v sukni, kamka, bez výhod, čo by radšej obetovala ľudstvo a nechala ho bolestne vymierať po praslici, keby si zostal posledným plodným chlapom na planéte, alebo Emilie. Kto bol vlastne pre teba Em?! ...keď si dovolil, aby vás odlúčili?!

  Nikdy nedovoľ, aby na teba doľahol smútok kvôli odlúčeniu.

  Chvíľu ju videl medzi každým stromom v aleji, ktorou si to práve šinul. Mala baloňák. A pod ním dopichané ruky. To si nemusel. Mohla mať psíka na vôdzke. A kočík s balónikom a červenou mašličkou proti urieknutiu. Mohla...ale má o pol roka viac a on o tom polroku nevie zhola nič. Holú si ju už nepredstavoval. Vždy len v tom baloňáku.

  Cez cestu mu preletela skupinka báb v pršiplášťoch. Asi začalo pršať. Keby si pustí stierače, aj by to videl. "Ľudia ti vojdú do cesty a ľudia ti odídu z cesty." Obhajovala Emma, keď vyhodila z ich spoločného podnájmu ďalšiu nádejnú nevestu čakateľku. Bez príťažlivosti. Aj bez jeho voľby.

   Do škrípania bŕzd a vlastných zubov ich odprevadil na druhú stranu.

  - Čum pod nohy, ty ťapa, zafŕkala si mi nové silonky. - potiahla za lesklý rukáv pršiplášťa rozpajedená kamka dievča, čo sa zamračené obzrelo, kto ich to skoro zramoval tesne pred školou.

  Spod kapuce trčali vlhkom zvlnené pramene a... Je to tam! Tmavočierny rúž. Aspoň, že vyžratá ešte nie je.

  - Mali sme si vziať dáždniky. Vravela som, že bude pršať, - triasla sa tretia a znechutene rozotierala bodky vody po vlnkovanej hrudi. 
 - To určite! Pôjdem s dementným požiarnikom Samom po ulici. Muselo by mi dobre hrabať! - osopila sa na ňu prvá a utierala z druhej rozmazaný make-up, ktorý v podchode nenaniesla zrovna profesionálne. - Ser na to, Belle, tam príde kredenc! Na hajzli to vyretušujeme. Ja ti už na ten tvoj nudný ksicht nejakú slušnú tvár nakreslím. - vyhodnotila racionálne nemožnosť napraviť škody popáchané na kamoškinej fasáde neodborným zásahom pamiatkárov v snahe navrátiť priečeliu vintage style neorománskej fresky, zvlášť, keď z onej pokusnej hladkej a bledej steny vyrastala skôr gotická kaplnka. Taká malá bokovečka. To by sa ležalo na chrbte a prijímalo telo pánovo...
  V návale jedov placol párkrát po klaksóne. 
   Dievča s mŕtvymi ústami sa obzrelo.
   - Pohni, kopni do vrtule, Belle, lebo našej Core klesne hladina alkoholu v krvi a nacapí nám zas neskoré príchody. Inak tá ženská musí mať permanentne krámy z toho, jak mi už od začiatku pije krv! - capla kozmetička - amatérka rozmočenú vreckovku o zem.

  Rozmazaná sa ešte raz mykla jeho smerom. Bola smiešna a zrejme dvihol oba kútiky, lebo sa roztriasla, ponorená do rozpakov a zhrozene hľadala nejaký úkryt. Neskoro. Antikoncepcia funguje stopercentne. Na túto iste nebude čakať do štvrtého ročníka... Ale hnevá ťa, že podľahla dobe takto skoro. Ešte včera sa zdala nepoškrvnená. Nedotknutá? Na gympli? S Grahamom čoby SBS? Hnevá ťa to? Bojíš sa, nebodaj, o ne? Zase sa ťa chytá tvoja naivná viera, že svet sa dá zmeniť, dokonca, práve tvojím pričinením?! Zabudni.

  Hnev a strach nie sú vhodné ani pre teba, ani pre ostatných.

  Presne tak. Nehas, čo ťa nepáli. Ešte stále nie si doliečený z predchádzajúcich popálenín a koleduješ si o ďalšie? Nechcel si volať Emme? Ona ťa rozpáli a zahasí raz-dva.

  Nie, už nechceš.  Teraz to vieš. 

  Neupínaj sa k majetku, ktorý už nepotrebuješ.

  Podeľ sa. Podeľ sa aj o Em. Nikdy ti nepatrila. Dve noci sa nerátajú. Patrí do iného sveta. Inému. Patrila do iného sveta. Inému. Priznaj si, že správa o jej tehotenstve  zranila tvoje ješitné ego najviac zo všetkých ostatných kusých správ o nej. A to už bolo pred pol rokom...

domiceli

Disclaimer: niektoré myšlienky "požičané" z iných stránok, od iných autorov. Čiže zatiaľ z nemenovaného zdroja...
                   Ďakujem. :-) Im...