OUAT - Prvá... 8. kapitola

OUAT

8. kapitola

Prvá

Čaro štatistiky...

    Uznal, že rannú hygienu už prepásol, pokúsil sa zahnívanie zaživa zazichrovať aspoň pohárom vody. Stále sedela za stolom a prekladala fotky. Už nesmoklila, len mdlo hľadela na čierno-biele obrázky. Nemračila sa, neusmievala. Pri obrate čakal vety typu: "..tu si bol aký zlatý" a "...táto je z dovolenky v..." a "...v...", prípadne: "...pamätáš sa na toto a tamto...?" Celé leporelo sentimentálnych spomienok na niečo, čo by malo vyvolať nejaké emócie, len si nie sme celkom istí aké a kedy.

   Otočil sa a nič. Prekladala, vykopávala odložené a zas odkladala vykopané. 
   Má sa začať prihlúplo usmievať, alebo vyjadriť ten taký patetický smútok nad zašlými časmi deravých kolien a rozbitých nohavíc...

  - Chcel som ešte dokúpiť album, aby si ich mohol aj malý prezerať. S nami. Decká vraj rady pozerajú fotky. - vylial zvyšok vody a oprel sa o linku.

  Nedvihla oči na neho, len brušká prstov sa jej triasli nad kôpkou vedľa škatule.

  - Hľadala som... Chcela som, aby sa podobal na niekoho z našich. - trochu pomrvila perami aj čelom. 

  Má vrásky. Keď sa mračí, má aj ona už plnú tvár vrások.

  - Myslíš mamu a otca? - hľadal, kam odložiť pohár a nenaštvať ju, keď je teraz chvíľu taká krotká.

  - Na kohokoľvek! - takmer vyprskla.

  Teraz sa zamračil sám. Nechápal v prvom momente, kam mieri. Nechápal ani v druhom, keď doložila.

   - Dúfam, že aj jej decko sa bude podobať... - zopár hlbokých nenávistných nádychov. - Nech vie, čo to je... zaslúži si to! - zhrnula kôpky, čo narobila, pleskla ich do škatule, zatvorila ju a odsunula od seba.

  Už sa mu rozsvecovalo a predsa zostávala tma. Nakukol do chodby, kde nechal krpca, tak nepodobného na kohokoľvek, stavať vežu z topánok a opatrne si prisadol, tušiac, že sa pokúsi vstať a ujsť. Zadržal ju za ruku. Pevne. Bratsky pevne. 

  Chvíľu iba veľavravne mlčali. Ukladali myšlienky, ale v tajfúne to nešlo.

  - Pred pár dňami mi jedna známa povedala vetu, ktorú by si mala prijať aj ty. - skúsil trochu pomykať jej rukou, aby sa mu pozrela do tváre. Márne. - Ronia, nebuď väzňom svojej minulosti. Všetko, čo sa stalo, bola len lekcia, nie rozsudok. - stisol teda ešte trochu.

 - Prekvapuješ ma! Tebe fakt neprekáža, že tvoja, teraz už dúfam bývalá, frajerka čaká decko s tým... s niekým iným?! - mrkla bokom, ale vrátila sa k téme na obruse, nechtami druhej ruky začala oškrabkávať vzory.

  - Pre malého Robka vždy lepší nevlastný brat, ako len bratranec. - zatiahol s neskrývaným sarkazmom.

  Trhlo ňou. Zbledla, očervenela, roztriasla sa pochopiac celú špinavú hĺbku tých pár krutých slov. Ukončila úškrnom.

  - Tak tým si obhajuješ svoje zlyhanie, aby sa ti ľahšie kráčalo ďalej?! - zhrozila sa jeho nepríjemnej filozofie. - A nebodaj tomu aj sám veríš?! -

  - Možno. - uvoľnil jej ruku a spojil si tie svoje. - Uveriť je ľahko, ale sama vieš, že ja sa nevzdávam. Možno to bude trvať mesiace, možno roky, ale spravodlivosti sa nedá ujsť. Ak si ho nenájde ona, tak ja určite. - pripadal si trápne, ako tu proklamuje vieru v zákony a ich dodržiavanie a pritom kus svojho  života dosiaľ a teraz dupľom, ide postaviť mimo zákon.

  - Odchádzam od polície. - dvihol bradu, čo sestra na to.

  Mračila sa. Ako vždy. Potom nechápala. Ako vždy.

  - Nie, nebudem sa hrať na Zora pomstiteľa, ani nič podobné, neboj sa. Len... sa priprav, že budem trošku viac vyvádzať, ako doteraz. - skúsil úsmev, ale Ronii sa len prehĺbili vrásky nad koreňom nosa.

  - Zbláznil si sa?! ...a...a vyvádzať? Trošku viac?! To sa ešte dá?! Preboha, Robo, čo chceš robiť?! - vstala a zaprela sa o stôl.

  On sa pohodlne rozvalil na stoličke.

   - Nič. Budem sa flákať, popíjať, ponocovať...a zas sa flákať, nejaká tá výtržnosť k tomu...potom ma vyrazia od polície a ja budem pokračovať...Alkohol, možno nejaké drogy, flákanie a flákanie a podobne. A aj baby. - usmial sa na plné ústa, vidiac, ako ona tie svoje otvára dokorán a opäť si sadá. Ako v spomalenom filme.

  - A to už som si myslela, že si sa z toho všetkého za tých pár mesiacov, čo sme doma... dostal. - pokývala trochu hlavou do stropu. - Nespomínal si ju, nič o nej nevravel. Chodil do roboty. Všetko vyzeralo na najlepšej ceste...-

  - Kam? Kam, Ronia?! Kam si myslíš, že idú naše cesty? Tie najlepšie?! - opäť jej chytil ruku. - Dobre, pochopil som, že ona nikdy nebude so mnou. Nijako. A už vôbec nie šťastná. Odpustil som jej, odpustil by som jej vždy, keby sa chcela ku mne vrátiť...ale zrejme chce žiť svoj vlastný život... Ok, rešpektujem, beriem. Nie, že by ma to neštvalo, aj ja som len obyčajný chlap, ale...ok rešpektujem! - vytekalo mu z úst, no kdesi dovnútra stekal blen. Všetka tá horkosť za celé tie dlhé nekonečné mesiace neistoty a čakania na akýkoľvek odkaz od nej. Všetky tie nejasné správy o konci sveta od vedenia, od kolegov, od neprajníkov, od Emmy. Je čas dať bodku namiesto nekonečných otáznikov.

  -  Ja idem ďalej! Ja chcem ísť ďalej. Vždy som chcel byť dobrý policajt. Mal som svoje sny a plány, čo všetko ako poliš dokážem. A ja to dokážem! - skúsil nadšenie, ale nevydávalo.

 - Nevravel si, že odchádzaš ...od polície? - zrýchlene žmurkala Ronia úplne zaplavená protichodnými vyjadreniami jej bláznivého, nekompletného a potrešteného brata. To vedela presne a videla jasne.

  - Slová sa hovoria, chlieb sa je... -

  - Mám iba vianočku. - ukázala na tanier.

  Ok, zobral si z neho ďalší plát. Dnes ešte skoro nič nejedol. S plnými ústami pokračoval.

  - Ronia. Nemôžem ti povedať, o čo presne ide. Ber to všetko tak, akože to presne takto má byť. Ja budem chvíľu vyvádzať... - pritiahol tanier ešte bližšie a scapil dva ďalšie pláty do seba, dobre ich jeden o druhý pritlačiac, na poslednú chvíľu jazykom zachytával vytekajúce vnútornosti, ešte lepšie vediac, ako malého za to vždy vyhreší. Aj veľkého.  - Ten lekvár je ozaj príšerný. Ale... ale ty si budeš žiť tak, ako dosiaľ. O peniaze sa neboj, plat mi zostane. Nikomu nič nebudeš vravieť, ale na to sa dá, ostatne,  na teba spoľahnúť. Ja si budem žiť svoj život a ty pokojne svoj. Nič sa tebe ani malému nestane. Nedopustím, aby vás moja služba nejako ohrozila. - pokojne sa napchával a sám sebe prikyvoval. Hádam to povedal dosť jasne.

  - Robo! Čo mi to tu táraš? - popácala ho po hrudi, akože odstraňuje omrvinky.

 - Ronia! Čomu nerozumieš? - odobral plácajúcu ruku z hrudníka. - Skrátka ma poverili novým poslaním. Tajným. Budem pracovať v utajení, nie ako radový policajt. Pre verejnosť budem skompromitovaným chlapom, ktorého vyhodili zo štátnej služby. Ale ja pre nich budem makať ďalej. Len na opačnej strane barikády. - vystrúhal hnusný ksicht. Pokus o drsný.

   - Ako ožran, povaľač, drogovo závislý?! - vypúšťala z úst obrázky z apokalypsy.

   - Hej, prípadne díler, pasák. - nadsadzoval drzo, vidiac hrôzu v jej očiach.

  Docupital malý a natrčil ruku na pac. Prilepil o ňu svoju labu.

  - Vidíš, to decko ma pochopilo hneď. - žmurkol na krpca.

  - Lobko nie je decko. Lobko je plasák a dílel! - opravil ho a obom dospelákom zamrzli úsmevy.