OUAT - Prestrihy - 9. časť

OUAT

9. kapitola

Prestrihy

Predvčerom

      Do syčania piestov štrngal už netrpezlivo rozopínanými prackami.

  - Niekto sa nevie dočkať...- laškovne zapískal kolega a zakýval mu z konca chodby, kým ho nevsala vlastná kajuta.  Zazrel na neho spod spotených, skrz oči polepených vlasov a trhol posledným zapínaním, aby povolil tesné zovretie a konečne sa mohol slobodne nadýchnuť.

   Posuvné krídla zapadli, aby ho vpustili domov. Domov. Aké nepravdivé slovo. V tomto prípade...

  V ponurej, do tmy ponorenej kajute zablikalo chabé podstropné svetlo, akoby niekto vpustil tenké jazyky zlatožltého piesku zo štrbín nekvalitne pospájkovaných zelenkasto-medených kovových plátov a tie sa vlievali dnu bez toho, aby po sebe zanechávali pocit svetla. Bol zvyknutý na toto prítmie. Aj na kovový puch a ventiláciu, ktorá ho namiesto eliminácie ešte znásobovala a vrážala do nozdier pri každom prudšom pohybe. Preto spomaľoval. Uspával sa akoby vopred, aby to netrvalo zbytočne dlho. Tak akurát na tú chvíľu spánku, čo ho čaká.

  Vkročil dnu a dvere za ním sa pomaly zavreli, zakódovali a odblikali čosi, ako poslušné: vykonám! Už sem nedoliehalo nič zvonka a príšerné ticho prevzalo nadvládu nad najbližšími hodinami.

   Opatrne pozrel do protiľahlého kúta, či náhodou nezostáva aspoň chabá nádej na nejakú progresívnu zmenu. Aj tam bolo ticho. Dnes, včera, zajtra...

  Schúlená v klbku s nohami pod bradou pomaly zvykala oči na svetlo. Bolo jej dopriate až s jeho príchodom. Nohy už nešlo stiahnuť bližšie k telu, ani telo k stene. Keby aspoň môže prestať drkotať zubami. Nemôže. Tá kosa tu je neznesiteľná...

  Zhodil vrchný diel a dovolil ramenám sa vystrieť. Boľavo. Dnes počas misie niekoľkokrát schytal. V poslednom čase sa mu to stávalo častejšie. Až ho to samotného škrelo. Byť terčom poznámok o prehnaných nočných radovánkach a pritom... Ani sa do kúta teraz nepozrel.

  Odev ho síce ochránil, ale odreninám a obúchaniu sa nevyhol. Dúfa, že neminul všetky prostriedky na sebaregeneráciu. Oblbováky, vytesňováky, zabúdaky...

  Postupne odhadzoval súčasti brnenia a s nevôľou do nich kopal. Potom prestal. Vždy sa strhla. Po toľkých razoch a stále rovnako. Vedel, že ich tu môže nechať rozbordelované podľa ľubovôle, keď vyjde z očisťovacej kóje, bude všetko upratané a pripravené o pár hodín na ďalšiu akciu.

   - Dnes niečo mám. Neviem, či to bude fungovať, ale... - natočil sa na kôpku v kúte. Stále rovnako nehybnú.

  - Nerozumieš. - zamrmlal sklamane. -  A je ti jedno, čo hovorím, aj tak sa budeš ...len triasť. - zvliekal unavený, nadôvažok, rukavice a hádzal ich za seba, aby z príručného vrecka pod stolom už ležiaceho zvršku vybral malý hrdzavý predmet. Opatrne ho postavil na stôl.

  - Potom sa na to pozrieme. - ešte raz nasmeroval pohľad bokom, či nevzbudil aspoň nepatrný záujem. Nevzbudil.

  Zasyčalo ešte zopár piestov, kým dozhľadával prostriedky, ktoré mienil použiť na rany a čisté veci. Toto jej nemožno uprieť. Všetko stíha. Aj za tých pár krátkych hodín denného svetla, kým sa jeho kajuta neponorí opäť do tmy, v ktorej bude nútená bezmocne čakať, kým sa neráči vrátiť. Hlúpe predpisy...

  Vliezol do kóje na očistu, ale zablokoval dvere tak, aby videl na stôl. Nemýlil sa. 
  Nevydržala a zišla z lôžka pozrieť, o čom hovoril. Opatrne, po špičkách našľapovala a naťahovala krk. Prehovorila. Prehovorila? Ona si naozaj niečo mrmle... Konečne po toľkých dňoch, ale ako predpokladal. Úplne cudzí jazyk. Majú to do detailov premyslené. Nijaký bližší kontakt. Až na ten jediný... Skúsil podľa šepotu rozoznať, o aký jazyk ide. Pár typov už mal, ale zbadala ho, ako cez škáru zíza a zmizla z dohľadu do svojho kúta skôr, ako sa pre niektorý stihol definitívne rozhodnúť.

  Aj malý úspech je úspech. Pustil paru, aby zmyla nečistotu a vymasírovala telo. Dnes akosi bolelo. Skrátil to.

  Na stole zatiaľ čakala skromná večera. Nikdy mu nechutila, ale tváril sa hrdinsky a zavše jej venoval aj úsmev. Najesť sa odjakživa chodil do spoločných, ale z toho mála produktov, čo tu mal ešte z čias neviazaných žúrov, kým ho nepoverili a nepovýšili a nepridelili mu ju, aby... snažila sa vždy čosi pripraviť. Aj keď o to nežiadal. Možno dostala také pokyny. Čo sa už popýtaš, keď jej nerozumieš. Spočiatku  zo srandy nosil samé kraviny do zásoby, ale vidiac s akou vervou sa snaží aj z toho mála vykúzliť čosi, čo on potom hrdinsky so sebazaprením a hlbokým ospravedlnením sa žalúdku zožerie, začal sa zlepšovať a normálnych potravín v zásobárni pribúdalo. Umenie variť však zrejme neovládala. Zostalo len jeho hrdinstvo...

  - Ďakujem. Aj mi povieš, ako sa to dnes volá? - opáčil, či sa zas nerozhovorí, ale po prvom hlte bol rád, že to nevie a bude môcť na tú bezmennú hrôzu rýchlo zabudnúť.

  - Už si si stihla obzrieť môj nález? Zaujalo ma to, má to punc starých čias. Milujem historické artefakty. - prevaľoval sústo po ústach, ale povedal si, že to dá, tak to dá!

  - J'aime la lumière. - vytiahla sa z tieňa tak potichu až sa strhol, ani netušiac, že mu už stojí za chrbtom a hryzie si spodnú peru.

  - Asi chceš, aby som ti ukázal, ako to funguje. No, tak to bude problém, s najväčšou pravdepodobnosťou. Oheň sem neprepašujem. - namieril ukazovák na knôt starej olejovej lampy.

   -  Est-ce le mien? Puis-je le prendre? - namierila svoj na tú vec.

  Prekvapený na ňu hľadel. Za celý ten čas, čo tu s ním nedobrovoľne kempuje v jeho kajute, ako pridelený živý artefakt, od nej nepočul toľko slov.

  - Máš smiešny prízvuk, drahá a navyše netuším, čo za hatlapatlaninu to ráčiš na mňa vybaľovať. Ale ak ti to robí radosť, trep si ďalej. - mávol rukou, čo ona považovala za súhlas a oboma rukami sa chopila malej lampy.

  - Héééj! Kto ti dovolil sa môjho nálezu dotýkať?! - natiahol sa a vytrhol jej lampu z rúk.

  Zagánila, hrdo dvihla hlavu, posunula sukňu dozadu a so vztýčenou hlavou odpochodovala do svojho kúta.

  - Ale, ono sa to vie aj nahnevať. Pozrime sa, aký trucpodnik...- pomrvil zadkom napodobňujúc jej útek.

  Ale už ho klbko v tme zas nevnímalo. Zamrzelo ho to. Čo už, vystrelený šíp a vyslovené slová už ani boh späť nevezme. A on by tak rád. Konečne nejaký zvrat v monotónnom spolunažívaní. A zas je v starých koľajách. Zas ten istý scenár. Zvalí sa na posteľ, odchrápe noc, ráno sa oblečie a večer ho zas bude čakať kôpka v kúte. Ale aspoň nie roztrasená. Teraz pre zmenu urazená.

  Vzal lampu a pohol sa smerom k nej.

  - Dobre, môžeš si ju obzieť. - natrčil ju dopredu.

  - Vous êtes un mauvais, laid, ...laid, méchant, ...grossier ... - vyštekávalo to spoza kolien a asi to budú prinajlepšom  jemu určené nadávky. Pochopil aj bez slovníka cudzích slov.

  - Asi bolo lepšie, keď si čušala, drahá! - odštekal jej do nádychu a druhú várku hodnotenia, ako správne pochopil,  si už odpustila.

 Kývol rukou.

  Ešte chvíľu sa hojdal na stoličke a čakal nejaké preslovy. Už by bol prijal aj tie vyštekané, ale viac sa neozvala.

  Zhasol svetlá a zahrnul sa na svoje lôžko. Chvíľu sa prevaľoval a márne hľadal polohu, kde by ho dnešné faux-pas mrzelo menej. Faux-pas! Už viem, kde ťa vietor ofukoval, drahá... 

  Jasné, má aspoň jazyk...

  Zazdalo sa mu, že počul šepot. Ale to sa mu už len asi snívalo.

   - J'aime la lumière. -

domiceli