AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
XXII.
Zrkadlo neodpovedá. Aspoň mne sa to tak
vidí, že žiadnu moju pohľadom odfaxovanú pripomienku zatiaľ nevyhodnotilo ako objektívnu a smerodajnú.
Tým pádom si nemôžem namýšľať a prognóza konšpiračných teórií ako sa
strčiť do ulity a prežiť noc s depkou, padá tiež. Som skrátka pestovaná, ku podivu prirodzene pôsobiaca
bloncka s ležérnym strihom vlasov, jemnými črtami, nedráždivým pohľadom,
s povlakom smútku na tvári. Pomilovania hodná. Nie. Milovania
hodná. Tak som to chcela počuť. A nešpúľ pery, lebo to zrkadlo prepočíta!
Nestíha. Zvonček.
Stojí tam a asi zubami vťahuje a ohrýza
vnútro ústnej dutiny. Akosi podivne sa mu melú svaly na tvári. Zle vyhodnotené.
Z úst vytiahne cukrík a chvíľu pátrajúc, kde ho pochová, sa ošíva.
Vzdá to a s kontumačnou prehrou prilepenou a rozpúšťajúcou sa mu
kdesi vysoko vo vrecku bundy, spolu s rukou, čaká, či predsa len nezačnem. Rečniť. Prípadne ho
automaticky nepozvem dnu. Bez rečí.
Nezačnem.
Nepozvem.
- Ešte to môžeme uzavrieť, že sme si kvit. -
prilieva, ktovie prečo, olej do ohňa dnešného spovedného tajomstva a ja mám
chuť mu priplesknúť dvere pred nosom.
Vie, že to nespravím. Aby ho porantalo, vie,
že nič také nikdy nespravím!
- Podľa toho, kto práve vyrovnal skóre. -
zadriem, aby si nemyslel, že sa vzdávam tak ľahko.
Pousmeje sa, zaošíva, ako
pubertiak, čo zabudol kúpiť prezervatívy a skúsi to so psím pohľadom. A následne
zmenou témy. V tejto taktike boja vo vysokej tráve je majster. Teším sa na bohapustú súlož...
- Idem z toho baru. Zbytočná námaha. Som
tam, kde som aj bol. Mala si pravdu, sú veci, na ktoré ti nikto dobrovoľne neodpovie,
o to skôr, keď sa pýtaš a vyzeráš, že ti na tom sakra záleží. -
Pochopila som. Dáva mi jasne najavo,
že je ochotný pristúpiť ku kompromisom a dokonca obetovať svoju polovicu
tej mojej. Požaduje návrat do starých koľají a ako krásne sa počúva, že je
bezmocný, bezradný a bez mojej pomoci to nedá. Pre dnešok, a aj pre
budúcnosť mu to zas rada uverím. A doliezol...ako prvý! Nikdy nikto iný vo
vašom vzťahu nedoliezal. Ale tešiť sa môžem!
- Mala som tam ísť s tebou. – skrúcam pery
a ošívam sa obdobne - dementne, ako pubertiačka, čo prerušovanú súlož bude
považovať za dostatočne účinnú antikoncepčnú prevenciu. Teším sa...
Nezniesla by som prerušenie nášho spojenia.
Vzťahu. Čas na predohru "tešenice"... Naťahujem pracky a chcem sa ovíjať.
Nereaguje. Že by mal oslintaný cukrík aj v druhom
vrecku?! Drží ruky stále v bunde a len sa zo mňa nadychuje. Ešteže
som v tej kúpeľni hodinu bola. Sprcháč, telové mlieko, nočný krém, nová
aviváž. Ktovie, čo sa mu z toho páči viac. Najviac.
- Belle, prepáč, ale máme problém. Ja som
nebol len v tom bare. Skúsil som zájsť aj do nemocnice. Sestričky neboli ústretovejšie a nedali sa zmajkať...- skúša sa vyvliecť zo mňa, aby
videl, ako reagujem.
Ale toto ma už vytočilo!
- ...nechcem počuť o tvojich nových
médiách z radov prvej pomoci! Adam! Myslela som si, že som ja tá prvá, na
ktorú sa obrátiš, ale ako vidím, zas ma predbehol prerastený taxikár, slečinka
v kraťasoch s metlou, zo dve-tri barmanky a ešte nejaké sestričky?! –
dopadám bosými šľapami na podlahu a hoci som mu chcela len vykŕkať, že smrdí
ako zhorená pneumatika a že mu ochotne požičiam svoj sprcháč s vôňou čiernej
orchidey, teraz mu radšej vyškriabem oči za bezočivosť mi o tom všetkom
ešte aj obšírne rozprávať.
- Hamuj. Barmanka bola náhodou len jedna... Fakt, fakt...fakt... nemám čas to teraz riešiť. Fakt
sa k tomu vrátim a nechám sa aj zlynčovať, len mi, prosím, teraz pomôž.
Potrebujem tvoje šaty, nejaké deky a kadečo, na čo prídeš, že by bodlo...-
stráca súvislú niť a v tých jeho slovných uzloch sa zas strácam ja.
Pochopil, že som nič nepochopila.
- Belle, obleč sa, vezmi všetko, o čo som
ťa požiadal a padáme. Musíme sa ponáhľať! - vtláča ma do bytu.
Bola to mentolka. Prilepil mi prsty o rameno.
XXIII.
- To, že sa ti podarilo sa dostať v noci
do nemocnice a ...ešte aj von...to by sa dalo predstaviť si, aj keď nie pochopiť,
ale ako prepánajána sa ti mohlo podariť uniesť Lili?! A.. aj... prečo?! – vykladám si vlastne
sama pre seba predierajúc sa starým zhrdzaveným pletivom ani neviem, v ktorej
ritnej časti mesta.
- To bol jeho nápad. Ja by som nemal
odvahu... podpáliť kontajnery za špitálom. Ale on sa zrejme vyzná...čo a ako
horí, aby bola panika a kopa dymu, ale... inak nič. - pomáha mi pridŕžať uvoľnené
rozpletené očká, aby som sa mohla pretiahnuť do areálu.
Naozaj ešte všade je cítiť dym a kdesi vpredu
preblikujú svetlá hasičov a pobehujú ľudia eliminujúc následky
lokálneho požiaru za sanitárnymi skladmi miestnej nemocnice. Do toho všetkého brechá pes.
Psy.
Zo dvaja vlčiaci na vôdzkach sa správali totálne neprofesionálne, lebo ich
do nepríčetnosti dovádzala akási pouličná zmes pobehujúca im pred papuľami s náhubkami. Miznúca a znovu sa objavujúca v burine a v tme. Šli sa zaškrtiť,
aby tomu malému ukázali, kto je tu vyššia šarža, ale márne. Psovodi neriešili
zverencov. Ani malého zatúlaného tajtrlíka, ktorý si z ich vyšľachtených a vycvičených
vlčiačikov robil dobrý deň. Všetko bolo otázkou priorít a tá aj pre nich
bola: najskôr požiar...potom sa budú hľadať vinníci, prípadne obete.
- Toho čokla poznám... aj jeho majiteľa. Je
to... ten psíčkar, čo ju vtedy našiel. Bezdomovec... s gerberou...od Lili. - zašepkala som polohlasom.
-
Výborná partia. Asi ich adoptujem. Nebyť jeho a toho jeho psa, okamžite
vyňuchajú Lili v jednom z tých kontajnerov. Ostatne, tí vycvičení
maníci ju aj stopro vyňuchali, ale ten krpáň zablšený odvádza ich pozornosť,
aby si páni mysleli, že tu ručia kvôli nemu.-
- Ty si napchal Lili do koša na odpadky?! – s hrôzou opakujem započuté indície.
Pozrie na mňa, prikývne, akoby to bola tá najnormálnejšia
vec na svete unášať z nemocnice pacientov v kóme, strkať ich do
kontajnera za nemocnicou a... - ...ty si ju upálil?! – takmer skríknem a hoci
mi prilepí ústa dlaňou, ktorá stále smrdí od ohňa aj od mentolky, mám pocit, že
som sa práve len zbláznila, alebo len spím a toto je len pretavený posledný týždeň.
A tomuto mužovi ja bezmedzne dôverujem
a urobím pre neho čokoľvek na svete?!
- Belle, zatiaľ je tam. Bude síce smrdieť,
dokonca ju už dvakrát zaliali vodou, preventívne, aby sa nechytil jej úložný
priestor, ale o to lepšie. Tie psiská stratia stopu a my ju môžeme
preniesť do bezpečia. –
- Prečo si ju vôbec unášal?! Veď v nemocnici
bola v tom najlepšom bezpečí...- nedochádza mi, ale Adam je už zaujatý
pozorovaním situácie vpredu a nemá čas mi vysvetľovať trápne detaily.
Ja sa cítim trápne! S nočnou košeľou
ledabolo napchatou do riflí, s taškou „prvej pomoci“ s vecami, čo mi
tam musel nahádzať Adam, lebo som si nevedela narýchlo vybrať, ktoré šaty sa mi
páčia a podľa akých kritérií by som mala brať, čakám pritajená pod plotom
areálu nemocnice medzi podpapiernikmi a vyschnutými kríkmi na to, aby dvor
stíchol a ja som mohla pomôcť frajerovi vyhrabať z odpadkov babu, s ktorou ma s najväčšou pravdepodobnosťou podviedol, a odniesť ju...
- Kam s ňou chceš ísť? – pýtam sa
maximálne vážne.
Adam sa ku mne natočí. Zdvihne a spustí ramená.
To som mohla tušiť.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára