Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
8.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Jablko
Chvíľu ticho jedli. Belle ticho jedla. On
mal stiahnutý žalúdok a nepomohlo, ani keď mu povolila dvanásť akýchkoľvek
chodov, lebo dôležité bolo byť dnes štedrý. Porekadlo „Najesť sa jak sedliak na
Vianoce“ mu neproklamovala, ako ho už za tých pár hodín poznala, zas by sa
urazil.
- Vy nič nejete. – ponúkala, ako dobrá
gazdiná. - Na Štedrý deň sa nesmie nič vyhadzovať. – skúšala i presviedčať.
- Takže ani teba nemôžem? – konečne zareagoval
so záujmom. Ironicky s dávkou cynizmu, čo ho zamrzela, ale vystrelený šíp a vyslovené slová sa späť vziať nedajú.
- Nemusíte! – spôsobne si utrela ústa a vstala.
- Pôjdem sama! – vysúkala sa spoza stola.
Zachytil ju za ruku. Oboma prešla triaška.
Obaja sa ju snažili ukryť. On za ospravedlňujúci sa výraz tváre, čo jej pripomenula stratené šteňa. Ona za slová.
- Musím sa vrátiť domov. Sľúbila som sestre,
že jej prinesiem ružu, aby mohla dokončiť svoje jablkové kúzlo... –
Stal si vedľa nej, ale ruky sa nevzdal, hoci
sa ju pokúšala z jeho zovretia vyslobodiť.
- Takže, to je prianie, ktoré chceš, aby som
ti vyplnil za to prinesené imelo? – spýtal sa mierne.
Pozrela na neho smutne. Aj tak ju už považuje
za povrchnú a pochabú, načo by sa vyhovárala, že myslela na celkom iné
prianie. Že mala úplne iné predsavzatie, keď sem s odhodlaním znovu
prišla. Že dúfala v iný koniec imelového kúzla...
- Moje priania nie sú dôležité. – sklopila
zrak.
- Ale to moje hej! - skríkol, akoby sa bol práve prebudil. - Celý ten čas si sa snažila
ukázať mi čaro obyčajných Vianoc, dokonca tých najobyčajnejších, z obyčajných, hoci u vás
v paláci to hýri inou premrštenou bohatou nádielkou. Však? Zamerala si sa na prirodzené,
každému dobre známe, ošúchané veci ako sú šťastie a zdravie a... spolupatričnosť.
Rodina, domov... Tolerovala si moje trápne pripomienky a nemožné výstupy,
trpezlivo vysvetľovala, zhovievavo prehliadala detinskosť a povýšeneckosť i moje
návažanie sa a urážky a teraz... teraz si necháš ujsť, ako tvoja hra
nakoniec vypáli?! – vysypal na ňu obvinenie. – Ty si myslíš, že ja som taký
hlúpy a naivný, že som ti na to skočil a zožral ti to všetko aj s navijákom,
drahá?! – dodal hlasnejšie a cítil, ako sa jej ruka v tej jeho
rozochvela.
Takže on ju prekukol už na začiatku a nie
ona, ale práve on sa s ňou zahrával a tváril sa ako nemožné veľké
decko, čo sa nechávalo len zabávať a pritom... vysmieva sa z nej? Chce ju ponížiť? Nadobro strápniť? ...
- To nie je pravda!...- sklamane vyslovila
nahlas. - To je pravda. – odpovedala aj
na jeho otázku. - Naozaj som to spočiatku chcela brať ako hru a naťahovať čas,
kedy zapálite svoju prvú sviečku na stromčeku a zaprajete si... niečo hlúpe
a teatrálne megalomanské. Chcela som vám naopak ukázať, že hodnoty, tie pravé ľudské
hodnoty sú v niečom inom a napriek tomu, že neverím v kadejaké imelové ani
iné kúzla, čo by dokázali v človeku vzbudiť city, verila som, že to viete
aj sám... že tie pravé city, tie ozajstné, pevné a krásne dokáže vyčarovať len človek svojím srdcom a... Mýlila som sa. Pokojne si ďalej pričarovávajte plné mechy orechov,
zlata a bohatstva. Zasýpajte sa hmotnými statkami a chovajte draka
namiesto priateľa... a majte si srdce stále rovnako tvrdé a prázdne ako
dosiaľ. Nič z toho vám aj tak šťastie neprinesie... -
- Ani tá sekera? – zatiahol s posmeškom na
perách.
Iba sa zhlboka nadýchla a zas vydýchla.
-
Prosím, vráťte mi moje staré šaty. Nechcem vám zostať nič dlžná. – poprosila
sklamaná a zlomená.
- Dlžíš mi ešte záver tejto komédie, drahá.
Bez neho ťa nikam nepustím. Vráť sa sem a dokonči, čo si začala. Kde
sme to skončili?... dojedli sme chudobnú štedrú večeru, zrejme nás čaká rovnako
biedne finále... Pokojne aj v starých šatách, keď na tom trváš. – vrátil jej cestou zničené
šaty a podišiel k nej, aby mu náhodou neušla.
Nie, nemala vo zvyku utekať z boja. Ani
z toho prehratého.
- ...na záver
večere gazda priečne prekrojí jablko. Ak je v ňom jadrovník v tvare hviezdy,
budú všetci zdraví...-
Prekrútil očami. Nemal najmenšiu chuť na ďalšie predpotopné prednášky o ľudových zvykoch.
- Dobre, akoby sa stalo. – kývol naprázdno
rukou smerom k stolu. - Zhrňme si
to. Máme sekerové šťastie, máme slamenú
hojnosť, reťazovú svornosť aj
jadrovníkové zdravie. Čo nám ešte chýba?! – zaafektoval znova. – Nebodaj láska? – zatiahol, dobre vediac, že
práve tú si ona priala od imela. To bude famózne finále. - A kde ju budeme hľadať? Medzi ihličím? V sušených
slivkách alebo v tom pofidérnom imele, ktorému ani ty sama neveríš?! –
zaškľabil sa na ňu.
Pozrela na neho opäť zhrozená z jeho postoja
i správania. Už-už chcela spraviť krok k dverám a radšej odísť,
keď na boku pocítila kapsičku s jablkom, čo vzala z domu. Dobre,
posledný pokus. Zalovila v nej a vytiahla krásne červené jablko.
- Potom všetci pristúpia k stromčeku,
zapáli sa prvá sviečka a navzájom sa obdarovávajú. Toto... toto je pre
vás. – podala mu jablko.
Prijal ho a nechal stáť na dlani dívajúc
sa na neho skôr s nevôľou ako s nadšením. Darček, po tom všetkom, nečakal.
Ale ona čakala. Možno len úsmev. Možno poďakovanie, možno aj čosi viac... Márne.
Mlčal a rovnako márne hasil svoje vnútro, čo chvíľu horelo divým plameňom, chvíľu sa triaslo zimou, chvíľu nedokázalo zladiť všetky protichodné poryvy.
To už nezvládla. So slzami na krajíčku sa
zvrtla, lúčiac sa poslednou vetou.
- Teraz už môžete zapáliť svoju prvú sviečku
a prajte si, čo len chcete! Ja vám prajem len to najlepšie. Zbohom,
pane...-
Sálou sa ozýval tlmený dupot jej bosých nôh.
- Ty ju necháš odísť?! Ty ju zas necháš
zmiznúť ti zo života, aj keď... aj keď...! Och! Ja úbohá víla! Čo som komu
spravila, že akurát ja musím naraziť na týchto natvrdnutých nechápavcov! –
nervózne poletovala ako nočná múra okolo vrcholca stromčeka a šťavnato nadávala.
- Ty, že si Temný pán?! Najmocnejší na svete? Ten, čo sa nikoho a ničoho nebojí?!
Si klamár! Si bojko! Bojíš sa hlasu vlastného srdca, ty...ty...-
- Sklapni a neruš ma! – vyprskol po nej.
Plamienok zápalky sa mu trochu triasol medzi
prstami, keď sa s ním blížil ku knôtu sviečky.
Víla si radšej zatvorila oči a pritlačila
drobné dlane na uši, aby nevidela a nepočula, čo za kravinu vysloví, ako svoje
prianie.
A ani nevidela, ani nepočula.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára