Zuzana Martišková: RUMBELLE - Vianočná rozprávka III. 1. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

1.kapitola

Vianočná rozprávka III.

Svetlo a tma

Skúsila pohnúť prstami, ale tvárili sa, že k jej telu vôbec nepatria. A doma v almare pokojne spia velúrové rukavičky s jemnou kožušinkou po obvode a k nim čiapka namiesto čepčeka. Ozajstná, akú nosia dámy, privezená až... ktovie odkiaľ. Povzdychla.

Druhou rukou pritlačila skrehnuté prsty k oku, na ktorom visel už dohárajúci kahanček zatvorený v miniatúrnej lucerničke. Tiež si mohla vziať poriadne svietidlo. Nie, nemohla. Vyletela ako bláznivá, ledva na ňu slúžka z kuchyne hodila svoj vlniak. Vypelichaný, podriapaný. Ani sa nesnažila odhadnúť, či väčšia zima lezie cez tú spleť miniatúrnych očiek, či cez tie veľké, alebo doznieva zo slúžkinho preslovu o pochabosti bohatých a rozmaznaných. Márne si ho obtáčala okolo šiat, štedrovečerná róba bola krajšia, ale aj jemnejšia, tenšia a chladivejšia. A vlnené pančucháče k nej neladili.

Zhlboka nasala ľadový vzduch, mala pocit, že jej práve na prúžky porozrezával pľúca, preto len stisla pery a vykročila. Do neznámej tmy...

Stál v tme. V tme svojej spálne vo veži, svojho života, svojich posledných zážitkov. V ruke držal malý, pomerne nepôvabný plod jablka a márne sa snažil spomenúť si na slová ženy, čo mu ho dala. Mal len akýsi nejasný pocit, že celá jeho výprava stroskotala práve na jej slovách.

Tvár sa mu zmraštila do hnusnej grimasy, oči prižmúril, vyvrátil k stropu, von oknom, smerom na toho zelenkastého úbožiaka v dlani, ale spomienky neprichádzali.

Striasol sa nevôľou. Nevedel prehrávať. Nemienil sa to ani učiť! Čo už, ráno je múdrejšie večera. Vyspí sa, beztak mu už viečka klesajú únavou a ráno sa zamyslí. Prípadne prelistuje múdre knihy, prípadne...to bude najlepšie: si spomenie!

Znechutene vydvihol jablko za stopku a hľadal, kam ho položiť.

"Čo ak je vzácne? Nenahraditeľné? Jedinečné? Jasné! Zatvoriť do truhlice! A basta!"

Spokojný vložil kľúčik do vrecka vesty, zvonka zamat jemne pohladil a zvrtol sa k lôžku.

Celý zámok stíchol, aby svojho pána, nebodaj, nevyrušil zo spánku a ponoril sa do ticha a do tmy.

Prvé, čo ju napadlo, bolo zaspievať si, aby sa jej lepšie kráčalo. Ale nijakú pesničku vhodnú na brodenie sa snehom jej rozum neponúkol. Ba mala pocit, že sa jej i vysmial za nápad spievať si. V tomto nečase konkurovať víchrici. Nápad zamenila za predsavzatia. Koľkokrát si ešte povie, že ide spáchať dobrý skutok? Kým sa o tom sama nepresvedčí?!

„Bellinka, to je neslýchané bláznovstvo ísť takto nocou, v tomto nečase von... Slečna Belle, prechladnete, ochoriete... Drahá, netrucuj, nestrečkuj a láskavo sa venuj radšej mne!...“ už akoby počula slová svojich blízkych.

Teda dobre, ten posledný nebol blízky! A ani nikdy nebude! Presne tak! To kvôli nemu radšej ušla z domu a vymyslela si... Nie, nevymyslela... Čo tá jablková šupka v tvare vykrúteného písmena? A tá figúrka z liateho olova? A najviac lodička zo škrupinky, ktorá predstavovala tajomného neznámeho, ktorý... potrebuje jej pomoc! Celkom iste ju potrebuje! Musí ísť! Aj ide! ...A navyše ide aj kvôli sestre. Sľúbila Care predsa ružu na to šialené pohanské zaklínadlo, čo jej má zabezpečiť Gastonovu lásku. "Vydlabať jablko, vložiť doň skrútené pramene jej aj jeho vlasov, previazať ružovou stužkou, priložiť tú ružu a zakopať pod jabloň s predriekaním nejakého toho zaklínadla"... bláznovstvo. Čisté šialenstvo! "Menšie ako toto tvoje? Ísť nocou, v snehovej víchrici hľadať ružu a zachraňovať neznámeho?" zadieralo svedomie, ale márne. Ide. Ide a basta!

Ale ledva-ledva. Z nohy-na nohu. A sneh je čoraz lepkavejší a ťažší a začína zas snežiť a na povrchu závejov sa tvorí škrupina... hej, hej...škrupina a v nej maličká sviečočka. Jej plamienok sa triasol a akoby ju volal. Volá ju. Isto-iste ju volá.

- Už idem! - zakričala do tmy.

Strhol sa a vyletel do polosedu. Zdalo sa mu, že niekto kričí. Potriasal strapatou hlavou do strán, ale zámok mlčal. Pridobre aj sám vedel, že je v celom tomto obrovskom, rozľahlom objekte úplne sám. Ani myši sa neodvážili hľadať si tu útočisko. A predsa. Celkom konkrétne počul, ako niekto volá...

Akiste sen. Dávno sa mu nič nesnívalo. To dozaista z tej cesty...cesty, cesty... Kam to vlastne šiel?! Kde to vlastne bol?! Aj to sa mu len snívalo?!

Zrak mu padol na truhličku pri stene, kde túto noc odpočívalo jablko. Pch! Ukrýva ho, akoby to bol poklad. A čo ak je to len obyčajné jablko, čo o pár dní zhnije, bez akéhokoľvek úžitku? Uvidíme! Uvidíme. Necháme sa prekvapiť.

Nie! Neznáša prekvapenia! Leda tie, čo smrteľníkom pripraví on sám! A tie väčšinou neznášajú oni...

- Muhaha-hahaaa...- ozval sa pevnosťou škodoradostný smiech.

Opäť len potriasol hlavou.

Luskol prstami smerom ku kozubu, kde doháral ohník, obživil ho a keď teplé svetlo dostatočne poolizovalo steny komnaty, podložil si hlavu rukou a díval sa von oknom. Po skle sa spúšťali kvapky topiaceho sa srieňa, čo sa tu chcel usídliť, len čo plamene vyhasnú, ale teraz len zahanbene, s plačom stekal dolu oknom na parapetu a otváral majiteľovi zámku výhľad. Do bezodnej tmy.

Zúfalo sa dívala na tmavú vec v skrehnutej ruke. Jej jediný spoločník – kahanček práve dokonal a vzdal ich cestu za slobodou i dobrodružstvom v jednom. Bolo jej skoro do plaču.

- Dobre! Zvládnem to aj sama. Musím. – prihovorila sa mu naposledy, kým ho ako nepotrebnú záťaž postavila na obrovský závej a ani sama sebe už neverila.

„Nepoznáš cestu.“ oponovalo jej navyše vnútro.

- ...určite ma potrebuje. Je niekde sám. Je mu zima. Má hlad. Smäd. Trpí... – povzbudzovala sa, kým otriasala z lemu sukne obrovské kusy nalepeného snehu a váhala, či má vhupnúť do záveja zľava, či sprava, alebo sa ponoriť do neznámeho, teraz už i neviditeľného snehu pred sebou. Jediné, čo videla, bola tma.

Strčila konečne ruky pod vlniak, aby sa i tá, čo doteraz niesla svetlo ohriala, keď narazila na plátenú kapsičku, kam strčila jablko, čo narýchlo uchmatla zo štedrovečerného stola. Vytiahla ho von a palcom pretrela jeho lesklú šupku. Usmiala sa, lebo si spomenula na sestru a jej prapodivné zaklínadlo, ktorým si má privodiť večnú lásku...s Gastonom?! Nikdy! Zamračila sa na úbohý plod.

- Ty nebudeš darčekom pre tamtoho namysleného pajáca! Ty...ty...ty budeš pre...pre...pre tajomného neznámeho, ktorého zachránim a on si ma z vďaky vezme za ženu. Nie, z vďaky! Z lásky! Z lásky, lebo sa do mňa zamiluje na prvý pohľad a ja do neho! ...určite ma potrebuje. Je niekde sám. Je mu zima. Má hlad. Smäd. Trpí... Čaká ma. – vykladala jablku a bolo jej zrazu jedno, že jej prsty zas tuhnú, červenejú a celá ruka sa chystá odmrznúť.

Bolo mu teplo. Pot mu lepil vlasy o čelo, stekal po sánkach. Oheň sálal ako bláznivý.

Vyšuchol sa z postele, pričaroval si karafu s vínom a na dúšok vypil zo dva poháre. Škaredá tvár sa mu rozjasnila ešte škaredším úsmevom.

- Večeral som už ja dnes vôbec?! – spýtal sa sám seba a škvŕkajúci žalúdok mu raz-dva odpovedal, že keby aj, je to jedno, dobrého jedla nikdy nezaškodí pridať si.

Luskol párkrát prstami a celé lôžko bolo zrazu obložené lákavými pochúťkami. Doslova lukulské hody na prikrývke, ako v cudzokrajnom háreme. Rozložil sa medzi ne, do mäkučkých vankúšov, sám samopašný vládca, pokynul plameňom, nech mu ďalej tancujú pred očami ako polonahé odalisky, podoprel sa o lakeť a hádzal si roztopašne do úst figy a datle, prekladal koláčikmi a cukrovinkami, zapíjal drahou medovinou a tma tam vonku ho už vôbec nezaujímala.

Až keď mu zabehol kus kandizovaného ovocia, zatúžil radšej po tom skutočnom. Dalo sa pričarovať, ale akosi ho to lákalo, volalo, priťahovalo práve k truhličke s jablkom.

Neodolal. Vstal. Otvoril ju, vybral neduživý plod a natrčil ho svetlu. Obalili ho zvedavé plamienky z kozuba a ono sa zalesklo sa v odraze skla ako vzácny smaragd.

Zdalo sa jej to, alebo tam kdesi v diaľke, vysoko nad zemou blikoce svetielko? Akési bledé, takmer zelenkasté. Slabúčko síce, ale je to svetlo! Celkom určite svetlo! Tam, tam bude zámok! Jeho zámok! Dozaista!

Tvár sa jej zjasnila plachým úsmevom a predstavou úbohého, smutného, vyhladovaného, vysmädnutého, samotou a smútkom trpiaceho princa, ktorý stráda a jedine ona ho môže zachrániť.

Natrčila svoje jablko smerom k svetielku a opäť zopakovala.

- Už idem! –

Strhol sa. Zadalo sa mu to, alebo zas ktosi volal? Zo zámku to ísť nemôže. Tu je sám. To vie celkom iste.

Pristúpil k oknu. Pretrel od cukru ešte zababranou rukou sklo a prižmúril smerom von.

„Čo...čo to tam blikoce? Dolu, v diaľke... Akési červenkasté jasné svetlo. Žiadna sviečka, žiaden olej neprodukuje takéto červené svetlo!“ mračil sa smerom k prapodivne svetielkujúcemu miestu.

Odložil jablko na parapetu a zaprel sa o ňu i sám, aby lepšie videl. Mrak mu preletel mysľou.

„Fuj! To dozaista niektorá z tej vílej hávede zas skúša nové triky na privolanie úbožiakov, ktorým potom vnúti svoju pomoc a čary! Aké úbohé pomáhať tej čvarge nevďačnej! Nikdy! Nikomu! Ani za nič na svete!“ Zahrnul jedovato záves a vrátil sa k svojmu lôžku plnému dobrôt.

Na podobločnici zvnútra, oddelené od teplej izby hrubým závesom zostalo malé zelené jabĺčko a odhodlane svietilo do tmy.

domiceli