RUMBELLE - Vianočná rozprávka III. 10. kapitola FINÁLE

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

10.kapitola

  Vianočná rozprávka III.

Vianoce

   Za oknami paláca sa pomaly odfarbovalo nebo. Dnes neprinieslo snežnú búrku, ani vietor nenastúpil do práce, ba zdalo sa, že slnko sa odváži vystrčiť nos spod oblačnej prikrývky a ráči sa trochu usmiať na biely svet.

  Sedeli zarozprávaní pred plápolajúcim krbom. Čižmičky vedľa kresla a bosé nohy jej striedavo zahrieval oheň a jeho dlane. Iba opatrne, nežne, bruškami prstov, aby nespálil jemnú kožu.

  - Dnes je sviatok Narodenia Pána...- zažmurkala do prebúdzajúceho sa svetla nového dňa. Prikývol a myslel na vlastné znovuzrodenie. 

  Vstal a priložil do ohňa poleno. Už to nešlo lusknutím prsta. Už to nikdy tak nepôjde.

  Čo ho teraz v živote čaká? Čo prinesú ďalšie dni, keď skončia tieto štedré, sviatočné a čarovné? Díval sa do jej teplom ožiarenej tváre. Opretá o vysokú opierka kresla, takmer v ňom stratená, krehká a útla a predsa mal pocit, že je aj teraz, aj stále silnejšia ako on.

  Bude ju vedieť ochrániť? Teraz, keď už nemá moc vládnuť mágiou?! Keď je bezmocný a bezbranný a neprajníkov, závistlivcov i nepriateľov tam vonku toľko? Čo povie jej rodina, keď im ho predstaví ako... Ako?

  - Premýšľala si už nad tým, čo bude zajtra? - spýtal sa s obavou v hlase, ktorú nedokázal skryť, kým si zas sadal k jej nohám.

  - Zajtra je svätého Štefana, druhý sviatok vianočný...-  usmiala sa a cítiac, ako jej je blízko, spokojne vyložila zas obe nohy do jeho lona.

  Mať tak jej pokoj. Jej vyrovnanosť. Akoby sa jej nič z toho, čo sa deje a čo sa bude diať, nedotýkalo. Akoby verila, že vždy sa všetko na dobré obráti...

  - Už nemám svoju čarovnú moc... – prešiel jej dlaňou po nartoch a skryl prsty do päste, dívajúc sa, či bude dosť silná.

  Nahla sa k nemu a vzala mu sklamanú tvár do dlaní. Chvíľu sa iba dívala a potláčala v sebe túžbu dnes už nerozprávať slovami, iba dotykmi a bozkami. Cítila však, čo ho trápi.

  - Máš dve zdravé ruky, ktoré, keď sa budú snažiť, dokážu aj zázraky. Máš rozum. Vzdelanie, sčítanosť a rozhľad sú bohatstvom, o ktoré ťa nikto neoberie. Máš srdce a to ti vždy správne napovie, čo činiť, aby si bol aj pre iných osožným a potrebným. A máš mňa. – dodala neskromne. - Ak uveríš v to, že láska dokáže zázraky, ak naozaj dokážeš ľúbiť, tak máš čarovnú moc. - usmiala sa letmo.

  Zahanbil sa, že jej dal dôvod pochybovať o jeho láske a bol jej vďačný za každé to slovko.

  - A ty vo mňa veríš? Nepoznáš ma. Sotva pár hodín...- nedalo mu sa nespýtať.

  - Verím svojmu srdcu... A ešte tomu, že ma nevyhodíš, hoci už nie je Štedrý deň a „vyhadzovať“ sa už smie. – dotkla sa mu nosom špičky toho jeho. - Takže budem mať dostatok času ťa dôkladne spoznať. Aj tvoje sídlo. Taká kuchyňa a komora by ma práve teraz dosť zaujímali. V bruchu mi už zas škvŕka. – odtiahla z neho ruky a priložila ich na preliačinu pod prsiami.

   - Myslíš ty niekedy aj na niečo iné ako je jedlo? – s nevôľou napodobnil hlas, ktorý poznala od Štedrovečerného stola.

  - Láska ide cez žalúdok! Toto nevieš? – vyšmykla sa radšej rýchlo z kresla a donútila ho vstať a ukázať jej smer k vytúženým miestnostiam.

  - A vieš naklásť oheň? Uvariť vôbec niečo?! Pochop, ja...- s hrôzou si predstavil, čo ho asi v niektorých častiach zámku, kam nikdy nevkročil, čaká.

  - Uvidíme. Tak, kde je tu kuchyňa? -

  - To keby som vedel...- zamrmlal s nevôľou.

  Povzdychla.

  - Situácia je vážna, nie však kritická. – natiahla k nemu dlaň, ale ukázala k svojim čižmičkám, aby jej ich podal.

  - Si zvyknutá, že každý plní tvoje priania? – zadrel, ale ochotne po ne šiel aj ju obúval a dával si záležať, aby to trvalo dlho.

  - Budeš sa čudovať, ale práve naopak. Vždy som bola vedená k tomu, že za mňa rozhodujú iní. Čo si obliecť, čo jesť, kedy vstať, kam ísť. Viem, čo ti preblesklo mysľou. Že by sa tu hodila kuchárka a chyžná a komorné a kopec ďalších ľudí, ktorí by sa starali o naše pohodlie .- kvokla si k nemu, vzala do rúk šnúrky na čižme a skúšala sama zaviazať úhľadnú mašličku.

    Nešlo to tak ľahko, ako si predsavzala, ale nevzdala to. Spokojná s výsledkom sa po hodnej chvíli narovnala a počkala si, kým sa nezdvihne k nej.

  - Čo keby sme skúsili využiť tie dve a dve zdravé ruky a naše vzdelanie a sčítanosť a boli sami sebe pánmi svojho času a života? – pozrela na neho s dôverou, že prikývne.

  - Tak, ak si myslíš, že názvy mesiacov Jupitera a tanečné kroky mazurky nám pomôžu uvariť praženicu, môžeme to skúsiť. – ponúkol jej ruku, druhú dal spôsobne za chrbát, ako pri tanečnej figúre a uklonil sa na začiatok... ich gazdovania.

  - Ráčte ma zaviesť do vašej knižnice, pane, iste sa tam nájdu vzácne exempláre dajakých kuchárskych kníh. – dvihla hlavu a čakala, že vykročia.

  - Vskutku vzácne, drahá, obávam sa...- ledva uskočil, keď sa mu pokúsila stúpiť na nohu.

   Malá, práve prebudená víla neverila vlastným očiam.

  - Tak oni si tu pokojne tancujú, ako na plese, namiesto toho, aby takému vzácnemu hosťovi, ako som ja, chystali raňajky! Je čas nájsť si dajakú normálnu domácnosť, kde sa ľudia nesprávajú ako... ako... ako dvaja zaľúbení. – s úľubou sa dívala, ako ich tanečná figúra končí objatím a...

  - Pssst...nerušiť. Z bozkov sa ešte nikto síce nenajedol, ale sú dôležitým korením lásky. – poslala im jeden vlastný, vzdušný a prefrnkla vedľa nich nenápadne sa vytratiac nájsť si novú imelovú guľu, kde strávi ďalší rok, kým nebude môcť učiniť ďalšieho „nešťastníka“ obdobne šťastným.

domiceli

...a zazvonil zvonec a rozprávky je koniec...