Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
10.kapitola
Vianočná rozprávka III.
Vianoce
Za oknami paláca sa pomaly odfarbovalo nebo.
Dnes neprinieslo snežnú búrku, ani vietor nenastúpil do práce, ba zdalo sa, že
slnko sa odváži vystrčiť nos spod oblačnej prikrývky a ráči sa trochu
usmiať na biely svet.
Sedeli zarozprávaní pred plápolajúcim krbom.
Čižmičky vedľa kresla a bosé nohy jej striedavo zahrieval oheň a jeho
dlane. Iba opatrne, nežne, bruškami prstov, aby nespálil jemnú kožu.
- Dnes je sviatok Narodenia Pána...-
zažmurkala do prebúdzajúceho sa svetla nového dňa. Prikývol a myslel na
vlastné znovuzrodenie.
Vstal a priložil do ohňa poleno. Už to nešlo
lusknutím prsta. Už to nikdy tak nepôjde.
Čo ho teraz v živote čaká? Čo prinesú
ďalšie dni, keď skončia tieto štedré, sviatočné a čarovné? Díval sa do
jej teplom ožiarenej tváre. Opretá o vysokú opierka kresla, takmer v ňom
stratená, krehká a útla a predsa mal pocit, že je aj teraz, aj stále
silnejšia ako on.
Bude ju vedieť ochrániť? Teraz, keď už nemá
moc vládnuť mágiou?! Keď je bezmocný a bezbranný a neprajníkov,
závistlivcov i nepriateľov tam vonku toľko? Čo povie jej rodina, keď im ho
predstaví ako... Ako?
- Premýšľala si už nad tým, čo bude zajtra? -
spýtal sa s obavou v hlase, ktorú nedokázal skryť, kým si zas sadal k jej
nohám.
- Zajtra je svätého Štefana, druhý sviatok
vianočný...- usmiala sa a cítiac,
ako jej je blízko, spokojne vyložila zas obe nohy do jeho lona.
Mať tak jej pokoj. Jej vyrovnanosť. Akoby sa
jej nič z toho, čo sa deje a čo sa bude diať, nedotýkalo. Akoby
verila, že vždy sa všetko na dobré obráti...
- Už nemám svoju čarovnú moc... – prešiel jej
dlaňou po nartoch a skryl prsty do päste, dívajúc sa, či bude dosť silná.
Nahla sa k nemu a vzala mu sklamanú
tvár do dlaní. Chvíľu sa iba dívala a potláčala v sebe túžbu dnes už
nerozprávať slovami, iba dotykmi a bozkami. Cítila však, čo ho trápi.
- Máš dve zdravé ruky, ktoré, keď sa budú
snažiť, dokážu aj zázraky. Máš rozum. Vzdelanie, sčítanosť a rozhľad sú
bohatstvom, o ktoré ťa nikto neoberie. Máš srdce a to ti vždy správne
napovie, čo činiť, aby si bol aj pre iných osožným a potrebným. A máš
mňa. – dodala neskromne. - Ak uveríš v to, že láska dokáže zázraky, ak
naozaj dokážeš ľúbiť, tak máš čarovnú moc. - usmiala sa letmo.
Zahanbil sa, že jej dal dôvod pochybovať o jeho
láske a bol jej vďačný za každé to slovko.
- A ty vo mňa veríš? Nepoznáš ma. Sotva
pár hodín...- nedalo mu sa nespýtať.
- Verím svojmu srdcu... A ešte tomu, že
ma nevyhodíš, hoci už nie je Štedrý deň a „vyhadzovať“ sa už smie. – dotkla sa
mu nosom špičky toho jeho. - Takže budem mať dostatok času ťa dôkladne spoznať.
Aj tvoje sídlo. Taká kuchyňa a komora by ma práve teraz dosť zaujímali. V bruchu
mi už zas škvŕka. – odtiahla z neho ruky a priložila ich na preliačinu pod
prsiami.
- Myslíš
ty niekedy aj na niečo iné ako je jedlo? – s nevôľou napodobnil hlas,
ktorý poznala od Štedrovečerného stola.
- Láska ide cez žalúdok! Toto nevieš? –
vyšmykla sa radšej rýchlo z kresla a donútila ho vstať a ukázať jej
smer k vytúženým miestnostiam.
- A vieš naklásť oheň? Uvariť vôbec
niečo?! Pochop, ja...- s hrôzou si predstavil, čo ho asi v niektorých
častiach zámku, kam nikdy nevkročil, čaká.
- Uvidíme. Tak, kde je tu kuchyňa? -
- To keby som vedel...- zamrmlal s nevôľou.
Povzdychla.
- Situácia je vážna, nie však kritická. –
natiahla k nemu dlaň, ale ukázala k svojim čižmičkám, aby jej ich
podal.
- Si zvyknutá, že každý plní tvoje priania? –
zadrel, ale ochotne po ne šiel aj ju obúval a dával si záležať, aby to
trvalo dlho.
- Budeš sa čudovať, ale práve naopak. Vždy
som bola vedená k tomu, že za mňa rozhodujú iní. Čo si obliecť, čo jesť,
kedy vstať, kam ísť. Viem, čo ti preblesklo mysľou. Že by sa tu hodila kuchárka
a chyžná a komorné a kopec ďalších ľudí, ktorí by sa starali o naše
pohodlie .- kvokla si k nemu, vzala do rúk šnúrky na čižme a skúšala sama
zaviazať úhľadnú mašličku.
Nešlo
to tak ľahko, ako si predsavzala, ale nevzdala to. Spokojná s výsledkom sa
po hodnej chvíli narovnala a počkala si, kým sa nezdvihne k nej.
- Čo keby sme skúsili využiť tie dve a dve
zdravé ruky a naše vzdelanie a sčítanosť a boli sami sebe pánmi
svojho času a života? – pozrela na neho s dôverou, že prikývne.
- Tak, ak si myslíš, že názvy mesiacov
Jupitera a tanečné kroky mazurky nám pomôžu uvariť praženicu, môžeme to
skúsiť. – ponúkol jej ruku, druhú dal spôsobne za chrbát, ako pri tanečnej
figúre a uklonil sa na začiatok... ich gazdovania.
- Ráčte ma zaviesť do vašej knižnice, pane, iste
sa tam nájdu vzácne exempláre dajakých kuchárskych kníh. – dvihla hlavu a čakala,
že vykročia.
- Vskutku vzácne, drahá, obávam sa...- ledva
uskočil, keď sa mu pokúsila stúpiť na nohu.
Malá, práve prebudená víla neverila vlastným
očiam.
- Tak oni si tu pokojne tancujú, ako na
plese, namiesto toho, aby takému vzácnemu hosťovi, ako som ja, chystali
raňajky! Je čas nájsť si dajakú normálnu domácnosť, kde sa ľudia nesprávajú
ako... ako... ako dvaja zaľúbení. – s úľubou sa dívala, ako ich tanečná
figúra končí objatím a...
- Pssst...nerušiť. Z bozkov sa ešte
nikto síce nenajedol, ale sú dôležitým korením lásky. – poslala im jeden
vlastný, vzdušný a prefrnkla vedľa nich nenápadne sa vytratiac nájsť si novú
imelovú guľu, kde strávi ďalší rok, kým nebude môcť učiniť ďalšieho „nešťastníka“
obdobne šťastným.
domiceli
...a zazvonil zvonec a rozprávky je koniec...
Zaujíma ma ako to u nich vyzerá na Vianoce o pár rokov neskôr :-D chcelo by to pokračovanie ;-D
OdpovedaťOdstrániť