RUMBELLE
Iba každá
druhá
19. kapitola
Nočná
XXI.
Už nerozoznávala či jej drgľujú zuby od zimy,
alebo ju práve prelieva triaška z horúčosti. Deka, stále prevesená na nej
bola z kroka na krok ťažšia a keď ju niekde na druhom medziposchodí
stratila z pliec, ani len sa po nej neobzrela. Pritiahla paže tesnejšie,
obkrútila ich zimomravo okolo tela, čo to len šlo a prehovárala únavou oťažené
nohy, aby tých pár krokov k dverám manzardy ešte láskavo dali.
Posúvala prsty smerom k vreckám svetra a šmátrala
po kľúčoch. Spokojná, že zaštrngali, skúsila brať schody po dvoch, ale po prvej
kŕčovitej sérii to rýchlo vzdala. Chýbala kondička, chuť aj sily. Aj dôvod. Mať istotu, že ráno pustila radiátor aj bojler, šlo by to možno s väčším entuziazmom...
- Nenechávaj ženu dlho samú, môže totiž
zistiť, že ťa nepotrebuje. – ozvalo sa kdesi zvrchu hlbokým, príjemným mužským hlasom. To musela uznať aj jej totálne už spoje odpájajúca hlava.
Keby jej radšej podal ruku a potiahol
ju hore. Podoprel, vzal do náručia... vyniesol... odniesol... preniesol cez prah...! Kráčaj a nesnívaj!
Videla iba veľkú čiernu siluetu na najvyššom schode. Nevidela. Ani
neuvidí. Žiarovky tu roky nemal kto vymeniť. Starké chodili po pamäti, ona
podľa svetla mobilu. Dnes ako starké. Rovnako ťarbavo, pomaly, už len
lamentácie medzi každým chrupnutím kolena chýbali.
Vstal, keď mu bola roveň a uvoľnil poslednú
etapu k dverám. Stále čakal, že zareaguje na jeho bonmot. Nemala ani na to
sily. Pochopil. Vyzerala naozaj zúbožene. To priznal nerád, ale nebude si klamať. Má sa príliš v láske... Naozaj?! Začne sa mať. A bodka za snovaním profilu páchateľa.
Smutne sa mu pozrela do tváre a v prvom
momente ju napadlo, že ho rovno vyhodí. V druhom to prehodnotila. Nahlas prskla
a bola by odprisahala, že už je mokrý aj on sám. Radšej nič nevedieť...
Naznačila mu, nech nezavadzia. Pritiahol sa trochu viac k stene. Ale zostal.
- Potrebujem najmenej pol hodinu v horúcej sprche.
– skúsila ho predsa len nenápadne odpálkovať skôr, ako vyvedie niečo... niečo, čo bude
neskôr ľutovať.
Poriešil to za ňu.
- Pokojne aj hodinu. Ak dovolíš, pripravím ti
zatiaľ čaj, prípadne horúcu čokoládu, alebo kakao, alebo... piješ takto v noci aj
kávu? A ...pustím radiátor, ak nejaký máš. Očividne si v tom amatér... – šibrinkoval
si pred tvárou rukami, aby nezachytila jeho strach z odmietnutia.
Zachytila.
Bol nesvoj. Venovala mu unavený úsmev. Netušil,
ktorej časti habkania bol venovaný, hlavne, že ho nevyhadzuje a nenecháva trčať
pred dverami, čo by ešte prežil, ak by ich následne bola ochotná ešte otvoriť...
Ani sa neunúvala s pozvaním. Nechala len
otvorené dvere a jeho v nich, nech sa rozhodne sám. Nech si vtiahne ako chce, kde chce, ju
zaujíma len oná miniatúrna miestnôstka so sprchovým kútom a to, čo potečie
z každej druhej, ešte vodným kameňom nezapchatej dierky hlavice sprchy.
Oranžové svetielko na bojleri bolo teraz krajšie, ako to na perníkovej chalúpke
a odpustila aj rybenkám, čo sa po šťuknutí vypínačom bleskurýchlo zneviditeľnili
v zašlých špárach kachličiek a svoje miniatúrne striebristé tielka
znehybneli splynutím s nimi. Už si na tú háveď zvykla.
- Vieš o tom, že tu nemáš absolútne nič,
čo by sa dalo vypiť?!... a už vôbec nehovorím o jedle. – zúfalo búchal
dvierkami na skrinkách, otváral zásuvky, chladničku, potravinovú skriňu, čo už
na toto meno nezareagovala ani jediným škrípnutím svojich zájdených pántov.
Odpovedal mu prúd vody. Ešte raz prešiel jej
zásoby, ale okrem soli, dvoch cukrov v papierovom obale zrejme nenápadne
pribalených do kabelky v nejakej reštike a kopy špinavého riadu vo
výlevke nenašiel nič. Aj ten riad ho prekvapil, ale videl, že tanieriky zrejme
slúžia len ako podnosy na polotovary, nie na teplé, varené jedlo.
Chvíľu sa ešte započúval do šumenia vody a potom
nenápadne vyšiel späť na vonkajšiu chodbu a po špičkách sa spúšťal o poschodie nižšie,
kde cestou sem videl v kvetináčoch nejaké byliny. Nemýlil sa. Bola tam aj
medovka. Žmolil ju medzi prstami a prikladal k nosu, pripomínajúc si jej citrónom raziacu vôňu. Nenápadne odštipkával jednotlivé lístky.
- Nenechávajte
ju dlho samú. Táto tu vás potrebuje ...ako soľ. Ale do čaju z medovky je
lepší med. – natrčila sa k nemu chudá trasľavá ruka s maličkým skleneným
pohárikom opatreným ozdobným viečkom. - Mali ste pravdu. S tým, čo ste jej
povedali. Tieto mladé si myslia, že samota je bohvieaké šťastie...- záporne
kývala hlavou. – Každý niekoho potrebujeme. Každý jeden. Samota je ničotná,
zožerie ťa... A ohrejte jej nohy. Sopľavá je. – usmiala sa babenka a bol
by odprisahal, že naňho aj žmurkla.
Nemal čas ani sa poďakovať. Akoby tu ani
nebola a len pohárik s medom v dlani mu pripomenul, že takých, ako
je on a ona je viac. Posľuboval v duchu stovky následných dobrých
skutkov, ktoré mu vyfučia z hlavy s ďalším svitaním, ale o čosi odhodlanejší
mať svoj život vo vlastných rukách a držať ho už pevne, vrátil sa do jej
bytu a potichúčky zavrel zvnútra. Pocítil teplo. Z vody, z radiátora,
ktorý ani nemusel pridávať. Zo svojho vlastného vnútra.
Voda stále tiekla. A spievala si. Len
hmkaním, ale celkom do rytmu.
Díval sa do modravých plamienkov plynu a kým
voda v kastróliku s dlhou rúčkou zovrela, narýchlo prelistoval svoj život a spokojný, že môže otočiť
stránku, lebo tam ďalšia nejakým zázrakom je, nechal vodu vybublať i stíchnuť, kým ňou
prelial chlpaté lístky natrhané v provizórnej predzáhradke babičky, čo
nikomu nepatrí. Vduchu znásobil počet zajtrajších dobrých skutkov...
Voda stále tiekla. Už si nespievala. Zneistel. Nestalo sa jej nič?! Neomdlela?!...
Podišiel k dverám a zaklopkal. O niečo
hlasnejšie. Úplne nahlas.
- Hmmm... Dievča... – až teraz si uvedomil, že vôbec
netuší, ako sa volá.
Prišlo mu to smiešne vedľa predstavy, ako je
tam nahá, preliata desiatkami litrov horúcej vody ako tie lístky v čaji... Potlačil
kľučku. Zamknuté. Potlačil rýchlejšie a zúrivejšie.
Voda konečne stíchla.
To ho upokojilo.
- Zabudla som si... vziať... župan. Veci ...boli
strašné... už som hodila všetko do práčky... – zopárkrát prskla, smrkla.
Predstavil si tie ľadové nohy. Obzeral sa.
Poriadok tu teda dievča nemá. Vecí je tu pomerne dosť, ale žiadna sa nepodobá
na župan.
- Skús ma navigovať farbou, prípadne
lokalizuj jeho hniezdo, drahá. – premeriaval všetko ešte raz.
- To nepôjde. Nemám šajnu...-
- Dobre, tak výber garderóby nechaj láskavo
na mňa, ja tu... už... niečo... nájdem. – opatrne bral medzi prsty jednotlivé
zvršky, čo našiel pohádzané... Všade. Vskutku – všade.
Usmial sa na spodné nohavičky, žmurkol na
tielko, lákalo ho prečítať si štítok s veľkosťou na ozaj náhodne na
botníku prevesenej podprsenke, ale jej prskanie spoza dverí znemožňovalo mu
kochať sa ďalej. Skriňa! Skriňa to bude istiť.
Neistila. Viseli v nej jedny jediné
šaty. Krikľavožlté s miliónom gombíkov. Ale viseli. Očividne čisté,
vyžehlené, nachystané... Zvláštne šaty.
Zaklopkal a keď sa dvere pootvorili a vcucli
jeho na módnu prehliadku v kuchyni nastajlovaný kúsok, už mu nevadili jej
protesty a nadávky, čo si za výber vyslúžil.
Šiel radšej skontrolovať ten čaj...
domiceli
niekedy neviem, či len mne tu šibe, ale prečo by ho stále brala naspäť? či len mne sa dobre mudruje nad fiktívnym príbehom? :D ale babka bola super, zanechala krásny pocit :)
OdpovedaťOdstrániťNie je to celkom fiktívne... sú momenty v živote, kedy sa nádejaš, že už teraz to vyjde a potom robíš to isté stále dookola (doslova doliezaš), až kým ti nedopne, že márne. Ale... čo ak to predsa len vyjde! :-D
Odstrániť