Mr. GOLD - Iba každá druhá 19. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

19. kapitola

Nočná

XXI.

  Už nerozoznávala či jej drgľujú zuby od zimy, alebo ju práve prelieva triaška z horúčosti. Deka, stále prevesená na nej bola z kroka na krok ťažšia a keď ju niekde na druhom medziposchodí stratila z pliec, ani len sa po nej neobzrela. Pritiahla paže tesnejšie, obkrútila ich zimomravo okolo tela, čo to len šlo a prehovárala únavou oťažené nohy, aby tých pár krokov k dverám manzardy ešte láskavo dali.

  Posúvala prsty smerom k vreckám svetra a šmátrala po kľúčoch. Spokojná, že zaštrngali, skúsila brať schody po dvoch, ale po prvej kŕčovitej sérii to rýchlo vzdala. Chýbala kondička, chuť aj sily. Aj dôvod. Mať istotu, že ráno pustila radiátor aj bojler, šlo by to možno s väčším entuziazmom...

    - Nenechávaj ženu dlho samú, môže totiž zistiť, že ťa nepotrebuje. – ozvalo sa kdesi zvrchu hlbokým, príjemným mužským hlasom. To musela uznať aj jej totálne už spoje odpájajúca hlava.

  Keby jej radšej  podal ruku a potiahol ju hore. Podoprel, vzal do náručia... vyniesol... odniesol...  preniesol cez prah...! Kráčaj a nesnívaj! 

   Videla iba veľkú čiernu siluetu na najvyššom schode. Nevidela. Ani neuvidí. Žiarovky tu roky nemal kto vymeniť. Starké chodili po pamäti, ona podľa svetla mobilu. Dnes ako starké. Rovnako ťarbavo, pomaly, už len lamentácie medzi každým chrupnutím kolena chýbali.

  Vstal, keď mu bola roveň a uvoľnil poslednú etapu k dverám. Stále čakal, že zareaguje na jeho bonmot. Nemala ani na to sily. Pochopil.  Vyzerala naozaj zúbožene. To priznal nerád, ale nebude si klamať. Má sa príliš v láske... Naozaj?! Začne sa mať. A bodka za snovaním profilu páchateľa.

  Smutne sa mu pozrela do tváre a v prvom momente ju napadlo, že ho rovno vyhodí. V druhom to prehodnotila. Nahlas prskla a bola by odprisahala, že už je mokrý aj on sám. Radšej nič nevedieť...

  Naznačila mu, nech nezavadzia. Pritiahol sa trochu viac k stene. Ale zostal.

  - Potrebujem najmenej pol hodinu v horúcej sprche. – skúsila ho predsa len nenápadne odpálkovať skôr, ako vyvedie niečo... niečo, čo bude neskôr ľutovať.

  Poriešil to za ňu.

  - Pokojne aj hodinu. Ak dovolíš, pripravím ti zatiaľ čaj, prípadne horúcu čokoládu, alebo kakao, alebo... piješ takto v noci aj kávu? A ...pustím radiátor, ak nejaký máš. Očividne si v tom amatér... – šibrinkoval si pred tvárou rukami, aby nezachytila jeho strach z odmietnutia. Zachytila.

  Bol nesvoj. Venovala mu unavený úsmev. Netušil, ktorej časti habkania bol venovaný, hlavne, že ho nevyhadzuje a nenecháva trčať pred dverami, čo by ešte prežil, ak by ich následne bola ochotná ešte otvoriť...

  Ani sa neunúvala s pozvaním. Nechala len otvorené dvere a jeho v nich, nech sa rozhodne sám.  Nech si vtiahne ako chce, kde chce, ju zaujíma len oná miniatúrna miestnôstka so sprchovým kútom a to, čo potečie z každej druhej, ešte vodným kameňom nezapchatej dierky hlavice sprchy. Oranžové svetielko na bojleri bolo teraz krajšie, ako to na perníkovej chalúpke a odpustila aj rybenkám, čo sa po šťuknutí vypínačom bleskurýchlo zneviditeľnili v zašlých špárach kachličiek a svoje miniatúrne striebristé tielka znehybneli  splynutím s nimi. Už si na tú háveď zvykla.

  - Vieš o tom, že tu nemáš absolútne nič, čo by sa dalo vypiť?!... a už vôbec nehovorím o jedle. – zúfalo búchal dvierkami na skrinkách, otváral zásuvky, chladničku, potravinovú skriňu, čo už na toto meno nezareagovala ani jediným škrípnutím svojich zájdených pántov.

  Odpovedal mu prúd vody. Ešte raz prešiel jej zásoby, ale okrem soli, dvoch cukrov v papierovom obale zrejme nenápadne pribalených do kabelky v nejakej reštike a kopy špinavého riadu vo výlevke nenašiel nič. Aj ten riad ho prekvapil, ale videl, že tanieriky zrejme slúžia len ako podnosy na polotovary, nie na teplé, varené  jedlo.

  Chvíľu sa ešte započúval do šumenia vody a potom nenápadne vyšiel späť na vonkajšiu chodbu a po špičkách sa spúšťal o poschodie nižšie, kde cestou sem videl v kvetináčoch nejaké byliny. Nemýlil sa. Bola tam aj medovka. Žmolil ju medzi prstami a prikladal k nosu, pripomínajúc si jej citrónom raziacu vôňu. Nenápadne odštipkával jednotlivé lístky.

  -  Nenechávajte ju dlho samú. Táto tu vás potrebuje ...ako soľ. Ale do čaju z medovky je lepší med. – natrčila sa k nemu chudá trasľavá ruka s maličkým skleneným pohárikom opatreným ozdobným viečkom. - Mali ste pravdu. S tým, čo ste jej povedali. Tieto mladé si myslia, že samota je bohvieaké šťastie...- záporne kývala hlavou. – Každý niekoho potrebujeme. Každý jeden. Samota je ničotná, zožerie ťa... A ohrejte jej nohy. Sopľavá je. – usmiala sa babenka a bol by odprisahal, že naňho aj žmurkla.

  Nemal čas ani sa poďakovať. Akoby tu ani nebola a len pohárik s medom v dlani mu pripomenul, že takých, ako je on a ona je viac. Posľuboval v duchu stovky následných dobrých skutkov, ktoré mu vyfučia z hlavy s ďalším svitaním, ale o čosi odhodlanejší mať svoj život vo vlastných rukách a držať ho už pevne, vrátil sa do jej bytu a potichúčky zavrel zvnútra. Pocítil teplo. Z vody, z radiátora, ktorý ani nemusel pridávať. Zo svojho vlastného vnútra.

  Voda stále tiekla. A spievala si. Len hmkaním, ale celkom do rytmu.

  Díval sa do modravých plamienkov plynu a kým voda v kastróliku s dlhou rúčkou zovrela, narýchlo prelistoval svoj život a spokojný, že môže otočiť stránku, lebo tam ďalšia nejakým zázrakom je, nechal vodu vybublať  i  stíchnuť, kým ňou prelial chlpaté lístky natrhané v provizórnej predzáhradke babičky, čo nikomu nepatrí. Vduchu  znásobil počet zajtrajších dobrých skutkov...

  Voda stále tiekla. Už si nespievala. Zneistel. Nestalo sa jej nič?! Neomdlela?!...

  Podišiel k dverám a zaklopkal. O niečo hlasnejšie. Úplne nahlas.

  - Hmmm... Dievča... – až teraz si uvedomil, že vôbec netuší, ako sa volá.

  Prišlo mu to smiešne vedľa predstavy, ako je tam nahá, preliata desiatkami litrov horúcej vody ako tie lístky v čaji... Potlačil kľučku. Zamknuté. Potlačil rýchlejšie a zúrivejšie. 

  Voda konečne stíchla. To ho upokojilo.

  - Zabudla som si... vziať... župan. Veci ...boli strašné... už som  hodila všetko do práčky... – zopárkrát prskla, smrkla.

  Predstavil si tie ľadové nohy. Obzeral sa. Poriadok tu teda dievča nemá. Vecí je tu pomerne dosť, ale žiadna sa nepodobá na župan.

  - Skús ma navigovať farbou, prípadne lokalizuj jeho hniezdo, drahá. – premeriaval všetko ešte raz.

  - To nepôjde. Nemám šajnu...-

  - Dobre, tak výber garderóby nechaj láskavo na mňa, ja tu... už... niečo... nájdem. – opatrne bral medzi prsty jednotlivé zvršky, čo našiel pohádzané... Všade. Vskutku – všade.

  Usmial sa na spodné nohavičky, žmurkol na tielko, lákalo ho prečítať si štítok s veľkosťou na ozaj náhodne na botníku prevesenej podprsenke, ale jej prskanie spoza dverí znemožňovalo mu kochať sa ďalej. Skriňa! Skriňa to bude istiť.

  Neistila. Viseli v nej jedny jediné šaty. Krikľavožlté s miliónom gombíkov. Ale viseli. Očividne čisté, vyžehlené, nachystané... Zvláštne šaty.

  Zaklopkal a keď sa dvere pootvorili a vcucli jeho na módnu prehliadku v kuchyni nastajlovaný kúsok, už mu nevadili jej protesty a nadávky, čo si za výber vyslúžil.

  Šiel radšej skontrolovať ten čaj...

domiceli