Mr. GOLD - Iba každá druhá 29. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

29. kapitola

Neskorá

XXXIV.

  Počula vrznúť dvere. Aj teraz sa strhla a znovu reštartovala. Tentokrát platný pokus. Po všetkých tých susedoch a neznámych letákonosičoch, čo ju len vyrušili z rozporuplnej letargie, kedy striedavo chladila čelo o zábradlie a ohrievala sťahovaním čapice nižšie.  Ešte raz preventívne skontrolovala, že je to naozaj on, počkala, kým vyjde na druhé medziposchodie, kým spustila. 

  - Kľúče si mohol hodiť aj do schránky! – tešilo ju, ako ozvena nesie jej rázny hlas poschodiami. 

  -  Nemohol, nemáš schránku. – odpovedal pokojne, zapierajúc sa o zábradlie pomaly vystupoval vyššie k nej. 

  - Tak si ich mal nechať u susedy! – stiahla kolená k sebe a objala ich pažami.

  Aké však bolo jej prekvapenie, keď naozaj zastal pred dverami jej spodnej susedky a zaklopkal. 

  "Čo? Čože? On jej ich teraz fakt že podá a naštvaný odíde?! On... on akože nemieni odvrávať a vadiť sa s ňou ďalej?! To je zrada! To je podraz...To je horšie ako tlačiť vidly do zdochnutého psa!" Rozpustila kolená a nahla sa, aby videla, čo to tam ten chlap stvára, aby ju ešte viac rozložil.

  Susedkine dvere sa opatrne pootvorili a vidiac, že je to on, otvorila viac a vítala ho s úsmevom. On jej rovnako odpovedal, už tušiac, čo dobroprajná babka asi stropila.  

  - Nemohla som jej ich vrátiť. Búchala by nábytkom, niečo doma rozbila a nahlas rumádzgala. Takto tu len ticho sedí a mala čas premýšľať. - pokojne mu vysvetľovala suseda a bol by ju za tie slová, aj za ten skutok i objal, ale už to, že páchol po jednom ženskom parfume bude dnes tamtej napaprčenej žienke ťažko vysvetľovať, nieto ešte voňať aj druhým. A že si babka dala záležať. Aj natáčky boli, aj krém na pleti. Tak iba nenápadne žmurkol.

  - Čože?! Tak vy máte moje kľúče a necháte ma tu mrznúť na schodoch?! – osopila sa na chuderku starkú, ale tá ju nebrala na vedomie. Zacinkala kľúčikmi, ktoré jej ráno zveril s prosbou, aby ich vrátila majiteľke  a celá sa striasla spokojnosťou, ako to dobre vymyslela.  No preventívne zavrela zvnútra dvere, lebo zhora sa už blížil tajfún.

 Vykročil jej v ústrety, ale zabrzdila ho natrčenou dlaňou.

  - Čo si spravil s Belle?! –

  Zastal, oprel sa pohodlne o zábradlie, zopäl ruky a hral sa s ňou.

  - Čo myslíš? Zatiahol som ju v kaviarni na toalety a rozdali sme si to, ako starí dobrí známi, čo sa roky nevideli. Tuším som ju oplodnil. Síce sa jej trošku ťažšie bude doma snúbencovi vysvetľovať, že počala od radosti, ale to je už ich problém. Tvoj spisovatelík príde. Keď už kvôli ničomu inému nie, tak aby mi rozbil hubu. Príde. A to si predsa chcela. Zariadil som. Tvoja čítačka je zachránená aj po tvojom vskutku zbabelom úteku...- zaštrngotal kľúčikmi, na znamenie toho, že rozprávky je koniec a natrčil jej svoje dlane.

  - Šašo!  - zagánila na neho.

  Povzdychol. Uklonil sa. A pokračoval vo svojom výstupe.

  - Kedysi si sa pýtala, či som autorom tej... tej trápnej knihy. Odpovedal som ti, že nie. Som čosi horšie. Som totiž jedným z jej hlavných hrdinov. – opäť spravil mierny úklon, ale úskokom pozoroval, ako zareaguje.

  Otvorila ústa. To predpokladal. Zatiaľ nenadáva, môže teda pokračovať. Ale preventívne pozrel dolu, či je to vysoko, ak ho bude o chvíľu už fakt zhadzovať cez zábradlie.

  - Správne ti asi práve doplo, že tá mladá maturantka z knižky... bola zas... – trochu sa natočil a ukázal smerom, kde kaviarnička vôbec neležala, ale bolo to aj tak jedno. - ...bola tvoja návšteva Belle. – skúsil ozaj zvláštny úsmev, nezaraditeľný medzi tie normálne ani medzi tie pre zvláštne príležitosti.

  - Autogram som ti od nej nevypýtal, ale ten môj ti... rád vpíšem do kože ...trebárs svojím nechtom. Niekedy. Možno. Raz. Ak oň ešte budeš stáť... – posúval sa o schod dolu a zas späť hore.

  - Ty si zo mňa robíš blázna? – zatiahla neveriacky.

  - Nie, to ty si povedala, že ja som šašo. V žiadnej hre nebývajú dvaja, srdiečko. Všetko je to čistá pravda. Nemá cenu si vymýšľať, ani klamať. To, čo bolo, bolo. Nedá sa to vziať späť a... asi ťa sklamem, ani zabudnúť. Pochopím, ak to nepríjmeš a nezmieriš sa s tým. Máš na to plné právo. – vyšiel tých pár schodov vyššie, chytil jej dlaň, vyvrátil a vložil do nej kľúče. Zatlačil prsty a strčil jej celý ten náklad do vrecka kabáta.

  - Tvoje kľúče. – zašepkal.

  Nebránila sa ničomu. S otvorenými ústami poddala sa všetkému, len nemo zízala na ten zjav pred sebou, či sa jej  len nezdá. Náhodou...

  Pooblizoval ju naposledy pohľadom, smutne sa usmial, privrel viečka, otvoril ich. Cúvol. Ešte kúsok.

  Stála a nemo zízala. Nezmohla sa na slovo. Na odpoveď, na otázku. Na nič. Sníva sa jej?! Absurdné! Bizarné! To nemôže byť realita! Obživlý hrdina z knižky pred jej dverami, v jej posteli, v jej náručí... Kto je tohto tu autorom?! Život si z nás robí srandu?! Zahráva sa? Laškuje? To je... To je predsa...

  Pomaly kráčal dolu schodmi, zakýval susedke, čo nevydržala a na škáročku pootvorila dvere, aby mala aj obraz, aj zvuk. Zrýchlil a doslova vyletel z vchodu.

  Ešte stále stála a spracovávala.

  Odišiel?! Odišiel! Nechal ťa tak?! Nechal. Samú. Stáť. Na chodbe. Stáť a zízať?! Neprosil? Nežiadal? Nenúkal sa, že sa chce vrátiť?! Nič z toho?! Kašle na teba?! Nechce ťa? Nemá záujem?...

  Vydolovala ruku z vrecka. Bezmyšlienkovite premlela kľúče medzi prstami a...

   Zobudila sa!

  - Došľaka! „Tvoje kľúče!“ Ale toto nie sú moje kľúče! Toto sú jeho kľúče! – neveriacky hľadela na zväzok, ktorý jej hlava dôverne poznala, keď jej nedávno na nej pristáli. Kedy ich stihol vymeniť... Ako to, že je stále o krok dopredu a jej nič nedochádza.

  - Vymenil moje kľúče za svoje... Povedal „tvoje kľúče“. Dal mi kľúče od svojho bytu! Miluje ma! Chce ma! Má záujem! – doplo jej.

  - Hej! Adam... stoj! – rozbehla sa, ale stopla ju akčná susedka.

  - Slečinka. A nemohli by ste mi požičať tú knižku? Tú ... o ňom. – zasnene mykla bradou smerom dolu, kadiaľ práve odišiel.

  Striasla sa a pousmiala. 
  - Rada, teta. Ale až inokedy. Teraz sa musím ponáhľať. -

  - Viem, viem... po ten autogram! – zaškerila sa babka a zakývala jej na cestu.

domiceli