Mr. GOLD - Iba každá druhá 28. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

28. kapitola

Post

XXXIII.

  Začalo byť dusno. Zhodiť kabát? Odšáliť, odviazať aj tú šatku? Alebo zvoliť čerstvý vzduch? Poriešil to za ňu čašník.

  - Prepáčte. Volali ste? Započul som, že chcete zaplatiť. – tváril sa, že listuje v bloku, hoci boli jediní zákazníci.

  - Nie, započuli ste, že už sme zaplatili! – dovolil si byť cynický aj na svoj vlastný účet. Na oba svoje vlastné účty.

  - Ja platím. Ja som pozývala. Káva a dvakrát kakao. – natočila sa k čašníkovi, aby ukončila celú trápnu situáciu.

  Bolo mu ľúto, že má pravdu. Áno. Teraz platí ona. Vlastne aj vtedy platila. V nepreniknuteľnej ulite vlastnej zranenej ješitnosti, v ulite, ktorá nemá okná na zvyšok sveta a nezaujíma sa, či tam za škrupinou vôbec ešte nejaký je, nepomyslel na to, ako to celé vidí ona. Nezaujímalo ho to. Až teraz.

  Stiahol jej ruku s bankovkou späť na stolík a nechal svoju na nej položenú. Chveli sa obe. Bolo mu ľúto, že ju ale musí rýchlo pustiť, aby z vlastnej vydolovanej peňaženky vytiahol bankovku, ale tak to bolo správne. Bolo jej ľúto, že musel... Ešte chvíľu ju tam nechala ležať obnaženú a chladnúcu, akoby dúfala, že sa vráti. Tušila, že nie. Tak to bolo správne.

  Napriek všetkému nehnevala sa na neho. Nemohla. Bol prihlboko vrytý v jej vnútri a ani čas, ani všetky tie udalosti vtedy a potom i teraz nemôžu zmazať stopu, ktorú v nej má.

  Mlčky vstali. Vyšli pred kaviarničku.

  - Ďakujem za pozvanie. – povedali skoro naraz a pery sa im skrútili do plachých úsmevov.

  Radšej narval ruky do vreciek kabáta a sama spravila to isté. Vzájomná symbióza pretrvávala. Nechtiac, nevedomky, akosi podvedome.

  - Neďakuj mne... Toto celé nebol môj nápad. To Lacey. Je akčná a skôr koná, ako sa zamýšľa nad tým, aké to môže mať dôsledky. Nemohla vedieť... Priznávam, keďže som vedel, o koho ide...ona nič netuší... Skúsil som jej celú tú čítačku vyhovoriť, pochop... - bolo mu trápne sa vyhovárať a váľať obvinenia na iného, a akurát na ňu. Na Lacey.

  Pripadalo mu to nechutne zbabelé.

  - Chápem. – prikyvovala.

  - A zabudol som ti zablahoželať k manželstvu. Som rád, že si šťastná. Vždy som chcel, aby si bola. – ošíval sa a mal, čo robiť, aby ruky udržal medzi omrvinkami vo vreckách.

  - Neviem, podľa čoho tak Lacey usúdila, ale s Adamom nie sme ešte manželia. – nemohla za to, začervenala sa.

  - Chápem. - aj keď nechápal nič.

  Slová už strácali svoju podstatu aj význam a plynuli by rovnako bezobsažne ako by aj tie o počasí a varení a politickej situácii, keby ich v tomto okamihu predostierali jeden druhému.

    Slová boli zbytočné. Stáli tu len dvaja životom oplieskaní ľudia, každý sám za seba, krehkí, zraniteľní a predsa dosť silní, aby sa nedali zmiasť vetrom a dovolili mu odniesť ich kam on chce. Každý už mal svoje vyhliadnuté miesto, kde rád zakotví a podľa pravidiel prírody poctivo zhnije bez ohľadu na to, čo si kto o tom myslí.

  - Budem musieť ísť. Som tu vlastne len na skok, domov ma čaká ešte dlhá cesta...- započala sa obzerať do hmly, ktorá sa tu zrazu z ničoho-nič objavila, akoby chcela zahaliť všetko svojou nepreniknuteľnou kvapôčkovou inváziou a zatlačiť to späť do obdobia spánku a zabudnutia.

  - Domov...- zopakoval a nedokázal už ďalej vzdorovať zdravému rozumu.

  Vytiahol ruky z kabáta a objal ju. Objal ju tak mocne, až sa v prvom momente preľakla, kým pochopila, že je to objatie na rozlúčku. Pretiahla paže pod tie jeho a skúsila sa zaprieť obdobne. Aj cez mnohé vrstvy oblečenia obaja cítili chvenie toho druhého.

  - Buď šťastná, Belle. A nehnevaj sa, že na tej čítačke nebudem. Vieš, akosi ťažšie v poslednom čase znášam bolesť. - zašepkal.

  - Aj ty buď šťastný. A na tú čítačku rozhodne choď! To dievča ťa tam bude potrebovať. Ja zostanem pekne doma. - odpovedala mumlavo do klopy jeho kabáta a uvoľnila objatie.

  Privrel obe viečka, aby si zachoval posledný snímok a  ešte s privretými sa otočil a naozaj zmizol. V hmle.

  Chvíľu tam stála, dívala sa do bielej pavučiny ničoho a videla naozaj už iba to nič. Týmto smerom jej cesta ďalej nevedie. Ale až teraz je skutočne ukončená, uzavretá.

  S blahodárne na dušu kvapkajúcim úsmevom sa otočila a vykročila smerom k stanici. Týmto smerom jej cesta pokračuje...

  Spoza rohu sa odtrhla silueta muža. Tiež mal cestu. Tiež sa na jednu vydal. Jeho cesta bola akási rozbitá, plná výmoľov. Váhal, či sa po nej vôbec má pustiť ďalej.

domiceli