RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 5. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

5. kapitola

    Obiehala okolo neho ako neriadený boing a drankala, aby jej konečne ukázal, čo píše. A komu píše.

   Natáčal sa do strán a usmieval slnečnejšie a srdečnejšie ako inokedy. Dokonca hlasnejšie. Až ho sestričky museli už párkrát napomenúť, aby nerušil ostatných v spoločenskej miestnosti. Čo nevie, aké ťažké je vytrhávať a nalepovať čiastočky novinového papiera do tvaru vázičky? Ako tvrdo musí človek tlačiť, kým z plastelíny nevytvaruje rovnú placku? Koľko námahy stojí navliecť korálku za korálkou na šnúrku od topánok? 
  Bavkal sa jej preletmi a jeho duch lietal zrovna tak. Dve pobláznené nočné múry za bieleho dňa, každá s vlastným zdrojom intímneho svetielka s adresátom známym, ale...

  - Prezraď mi to! Prezraď mi svoje tajomstvo...- už takmer drankala

  Pozrel sa na ňu a v jej zreničkách videl sám seba. Vyrovnaného, spokojného. Pod dlaňou mu spočíval list synovi, ktorý konečne dokázal zosnovať a ospravedlniť sa mu za všetko s vierou, že ho pochopí a všetko bude dobré. Keď sa odtiaľto, tam, k nemu raz vráti. Veď ho predsa ľúbi. Nadovšetko na svete ho miluje. Svojho jediného syna.

  Videl sám seba a rozhodol sa jej teda vyjaviť, prečo je zrazu iný, keď ho pred chvíľkou obvinila, že akosi skrásnel a pýtala ihneď recept, o ktorom si myslela, že ho práve spísal. A myslela správne.

- Láska...Iba láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –

     Rýľ odhrýzal rovnomerne hlty zeme a nemilosrdne ich vyvracal slnku napospas.  Rozmeľnievané za pochodu.  Občas k nemu nevraživo vzozrel, zastaviac prúd slaného potu, čo by inak boľavo zaštípal v očiach s nemou prosbou, nech si dá pohov a nechá sa ukolísať do nejakého toho mraku. Ale tých tu dnes široko-ďaleko nebolo. Pritlačil košeľu o hruď, aby dopila vlhkosť, hoci už takmer nebolo ako, párkrát ju odtiahol od tela, ale prievan nehrozil.

  Zaboril nos rýľa opäť do zeme. Na rukách mu navierali žily, ale piaď za piaďou pociťoval akési vnútorné upokojenie.

  - Možno to nevonia práve vábne, ale ...- skúsila zaujať jeho pozornosť, lebo misky v košíku a džbán pod pažou zapretý o bok neboli práve najľahšie a jej ruky sa už pomaly, ale isto ledva držali na nohách.

  Vystrel sa, prudko zabodol nástroj do rozkopanej hliny, oprášil ruky a vidiac ich, rozmyslel si, že si nimi pred otočením sa ešte pretrie tvár.

  Pochopila, narýchlo odložila košík do akejsi hriadky, čo tu ráno ešte nebola a natŕčajúc dopredu džbán s vodou, nezaváhala prikročiť až k nemu, hoci ho doteraz pozorovala len z úctyhodnej vzdialenosti, lebo verva, s akou odrána pracoval mohla znamenať len jediné. Je rozzúrený a takto sa snaží dostať zo seba zlosť. Podstatne lepší spôsob, ako pálenka.

  Prijal džbán a priložil ho k ústam. Videla, ako mu pod mokrou, opálenou kožou preteká čerstvá voda, ako si časť leje na tvár, striasa sa a...

   Rýchlo odviazala zásteru a podala mu ju.

  Zabáral do nej tvár všetkými smermi, prekvapený jemnosťou i nečakanou vôňou a keď ju konečne odtiahol, zhrozil sa stavu pôvodne iba na ozdobu šiat určenej,  krajkou obšitej látky.

  - To nič, to nič. To popoludní vyperiem. Už taká špinavá bola...Z kuchyne. Som varila...a nedala pozor.- skúsila ospravedlniť jeho čin a rozfúkať rozpaky, berúc svoju zásterku do dvoch prstov a pátrala, kam ju skryť, aby sa prestal cítiť trápne.

  - To tam, je obed? Akože mám jesť tu? Na roli? – trochu nervózne rozhadzoval rukami, uvedomujúc si, že jeho otázky sú viac ako hlúpe a mal by s nimi prestať.

  Prikývla. Takmer odhopkala ku košíku, kvokla k nemu  a odsunúc sa s nákladom trochu do tieňa, pod lipu neďaleko, dala sa rozkladať svoje dielo.

  - Nič zvláštne. Vývar je zo špikových kostí, chlebový posúch, ešte teplý a nastrúhala som do chrenu trochu jablka...pre zjemnenie...nevydalo...- odtiahla rýchlo nos od nádobky, lebo ostrá, štipľavá vôňa ešte stále prerážala viac, ako vedela zniesť. – K mäsu sa hodí. Ak... ovšem rád obhrýzate...to...tie......kosti. Niekomu sa toto jedlo môže zdať priveľmi prosté, jednoduché, vhodné tak pre chudákov, ale sľubujem, je to lahôdka... - nahla sa nad misu s vyvarenými, naozaj, na pohľad hnusne pôsobiacimi kosťami, len kde-tu obalenými ešte mäsom, nasala vôňu a oblizla si vrchnú peru.

  Bolo mu jedno, čo navarila, aj keď by to bola rovno len horúcou vodou obarená chiméra, s takouto obsluhou sa nedalo odolať.

  Prisadol, hľadal, kam položiť džbán s vodou. Prebrala ho a zastokla medzi nich. To nemusela.

  - Prinajhoršom si prikúzlite niečo lepšie. – sklopila zrak, už ľutujúc, že práve dnes sa nijak moc nevytiahla s kulinárstvom a to vyzerá, že má celkom dobrý deň. Jeden z tých spoločenskejších, kedy sa jej nevyhýbal a dokonca s ňou prehodil vetu, či dve.

  Kúzliť? Ešte to tak! Sklamať ju. S chuťou sa pustil do jedla, po očku ju s uspokojením pozorujúc, ako rastie jej malá ženská pýcha, že jemu chutí. Spokojnosť na oboch stranách.

 - Už len pár hodín a tento pás bude prekyprený a pripravený. – komentoval s plnými ústami spozorujúc, že sa už díva smerom k pokopanej časti záhrady.

  Natočila sa zas k nemu.

  - Smiem sa niečo spýtať?  - načiahla sa ku džbánu, vidiac, že dojedol a opäť mu ho ponúkla, hoci neobsahoval víno, ale len studenú vodu. – Viete, vy ste predsa Temný pán. Najbohatší, máte moc, ovládate mágiu, kúzla...vy vôbec nemusíte ťažko drieť. Stačí vám priať si a máte tu záhradu krajšiu, ako tie Semiramidine, tak...prečo tvrdo, v pote tváre pracujete? – cez čelo sa jej zjavila  sieť drobných vrások nepochopenia a obyčajnej ženskej zvedavosti.

  - Hnusí sa ti ten pot? Špinavá košeľa?! Nebodaj aj celý ja?! – jeho hlas naberal na intenzite. - A neskúšaj mi klamať! – načiahol sa a zaboril ruku do jej oblého pleca, vidiac, že sa zas odvracia.

  Nenechala sa vyviesť z miery. Dokonca siahla na jeho ruku, odlepila si ju z pleca, vyvrátila  a natrčila do slnka dlaň, na ktorej boli už pľuzgiere a koža zhrubnutá nie storočiami, ale poctivou prácou.

  - Nikdy by som si nemohla vážiť ľudí, ktorým sa hnusí práca. – chystala sa priložiť brušká prstov na jeho pľuzgiere, ale rozmyslela si to. Vytiahla aj druhú ruku spod tej jeho a objala si radšej kolená, aby si nemyslel, že je dotieravá a podlieza mu.

  Ruka spomalene padala dolu. Priložil ju radšej z druhej strany na džbán a zadíval sa doň. V hladine zvyšnej vody videl svoju škaredú tvár. Rozpohybovanú, zamračenú, nevrelú.

  - Ty si tiež...donedávna, netušila, čo je práca. Si šľachtičná. Len také tie tretky ako vyšívanie, zdobenie sa, trochu česania, štipka námahy na naučenie sa tanca, hodiny francúzštiny...veď aj preto si bola bledá, neduživá, pochudnutá, len kosť a koža, ako bez života. V priesvitnej tváričke šedivý smútok a znudené tiene ospalých  viečok.  Póza upnutá, každý vlas prísne sčesaný...hrozné sa čo i len dívať...- nešetril ju, aj keď tušil s akým sklamaním v očiach prijíma jeho „komplimenty.“

  - Takto ...ma vidíte?! – naozaj sa patrične vyjavená ozvala.

  - Presne tak...som ťa videl! Príšerné čosi! – vypúlil na ňu oči, ale tie jej sa začínali rosiť sklamaním.

  - To ste nemuseli...- smrkla.

  - Ale musel! Už som sa nemohol na to dívať. Musel som ťa zobrať sem! ...a naučiť konečne pracovať! Do úmoru! Dlho a ťažko. A vidíš, prinieslo to svoje ovocie! Len sa na seba teraz pozri...- podstrčil jej džbán, kvázi zrkadlo. – Líca krásne svieže, pery rumené, tvár ako dozretá broskyňa v náručí vĺn voľných rozlietaných vlasov. V očiach konečne jas. Plecia mäkké a jemné, hruď plná, nadýchaná, boky oblé...a žiariš. Sála z teba krása pri každom výdychu. A voniaš omamujúco a sladko...A si horúca, že aj to slnko ti môže závidieť...a prekrásna a...-

  - ...a ... prestaňte, prosím... – vrátila mu džbán rozrušená a zapýrená.

  - Ja len...chcela si vedieť! ...preto pracujem! Aj ja chcem skrásnieť! – vstal, doslova sa vyšvihol a začal smiešne gestikulovať a napodobňovať po kráse prahnúce slečinky. – Tak, bude to?! Koľko ešte rífov zeme musím obrobiť, aby som získal, to, čo máš ty?! Prezraď mi svoje tajomstvo... no, bude to?! – chvíľami znel smiešne, chvíľami smutno-vážne, chvíľu mala pocit, že nedokáže zahnať ten svoj, plný bezmocnosti, že nie roky, ale celý jeho život a činy, mágia a kúzla z neho spravili monštrum, zviera, človeka, čo sa už človeku ani nepodobal a nech by obšťastnil svojou prácou hoc aj celú zem, zostane takýmto, aký je, ak...

  Vstala a sklonila hlavu. Ešte v nej doznievali jeho lichôtky, ktoré sa nikdy nenádejala, že vôbec z jeho úst na svoju adresu niekedy bude počuť.

  - Prezraď mi to! Prezraď mi svoje tajomstvo...- už takmer drankal.

  Podišla k nemu, hrdo dvihla zrak a zadíva sa mu do tváre. Stále bola rovnako šeredná, ale...ona ju videla trochu inak. Musí mu to povedať. Nech sa potom deje, čo sa chce. Musí.

 - Láska...Iba láska dokáže učiniť človeka krajším, ako by bol...bez nej. –

  Nechala ho stáť umlčaného, zmeraveného, s dychom spusteným len na pol žrde.

domiceli