RUMBELLE - Hýrivé tiene II... 4. kapitola

Rumbelle

Hýrivé tiene 2

4. kapitola

     Stále držala dlane prilepené na tvári a odmietala ich zložiť, napriek tomu, že zakopávala, podkýnala sa a mal čo robiť, aby ju stíhal zachytávať pred pádmi čumákom, aj keď zakrytým, rovno na asfalt chodníka, po ktorom sa blížili k ošetrovni. Trvala na tom...

  - Neuveríš, aké je to strašné! – vzlykala za rukami, ktoré nie a nie spustiť, aby sa mohol presvedčiť a...prípadne neuveriť, alebo, ktovie? Možno aj uveriť, ak neprestane provokovať svojím fňukaním, ktoré ho svojou predpojatou vykonštruovanou detinskosťou doháňalo už do zúrivosti.

  Dobre, priznal si, že je príčinou, že ju k tomu včelínu, čo objavil vzadu, v záhrade, nemal so sebou vláčiť, ale tá vôňa ho tak veľmi priťahovala a chcel sa o ňu jednoducho podeliť aj s ňou.

  Skúsil jej zovrieť zápästia do okov palcov a ukazovákov, až teraz si uvedomiac, aké sú detsky útle a chudunké, svojou konzistenciou takmer zodpovedajúce jej správaniu sa.

  Podvolila sa, ale oči k nemu nezdvihla. Jedno ani nemohla. Tesne pod ním sa totiž do jej hebkej kože podpísala vyplašená včela, dobrovoľne obetujúc svoj biedny živôtik, kvôli nevysvetliteľnému úľopatriotizmu, kam ona pchala svoj zvedavý nos. Miesto medzitým stihlo riadne napuchnúť.

  - Dá sa to zniesť...len si treba zvyknúť...- vystrúhal s trochou sarkazmu nie práve nadšený ksicht, ale pochopil, že toto  nie je to, čo potrebuje vidieť a počuť.

-  Je to hnus! Niečo odporné, nechutné...prieči sa mi to a ... – vzlykala takmer nešťastne, ale už očividne nasilu, aby ho donútila jej lichotiť. Celkom iste. Ženy to takto skrátka mávajú naprogramované.

  Skúsi prednášku o prospešnosti včelích výlučkov a budovaní obranyschopnosti organizmu.

- Treba si uvedomiť, čo všetko tým človek môže získať a treba vedieť, ako to, prípadne, celé vylepšiť, napríklad niečím...sladkým. – pritiahol sa k nej a skúsil najskôr pofúkať, kým si dovolí priložiť na opuchnuté miesto pery. Dovolil si...

  Zrejme zabolelo, lebo sa cukla, aj cítil, ako je to miesto citlivé a doslova horúce, o to menej čakal, že sa následne rozosmeje. A že mu natrčí boľavé líce zas a prižmúri oči a...

  Ona drzo našpúlila pery!

   Deň sa sfarbil do krikľava. Slnko a teplý vzduch to tak chceli a zintenzívňovali všetko, aby túto vysnenú impresiu dosiahli. Primaľovávali a kde bolo treba rozkmitali, aby to pôsobilo farebnejšie, okázalejšie. Jedným slovom jarne. Všade rozprsknuté farby sýtych odtieňov. Pointilizmus jedného rána.

  Zhlboka sa nadýchla a rozmyslela si prášenie obrusa, zastokla si ho len za viazačku zástery, aby mala voľné ruky a ukázala ich všetkému v záhrade, kde sa práve ocitla, vykročiac z nízkych dvier kuchyne. Nie na priedomie, kdesi do obrovitánskeho, rozsiahleho predhradia.

  Drobné kvietky sa jej mihali pred očami, ale... do oka jej padla jeho vesta škoricovej farby, len tak abstraktne pokreslená ešte stále nezalistenými konárikmi clematisu. Sedel jej chrbtom, doslova zhrbený, nad niečím nahnutý  a takmer sa nehýbal.

  Ale cítil, že ona je tam. Kdesi nebezpečne krásne blízko. Jej vôňa sa premiešala so všetkou tou jarnou a vyhrala súboj o jeho ostrý, končitý nos.

  Tváril sa, že o nej nevie.

  Kým opatrne, po špičkách prichádzala, veľkým oblúkom obchádzala altánok a tvárila sa, že má na práci čosi celkom iné, ako ho tu očumovať, snažil sa nehýbať ani brvou.  

  - Neuveríš, aké je to strašné...- ozval sa ako prvý, keď sa už naozaj nedalo tváriť sa, že o sebe nevedia.

Všimol si  obrus, na ktorý ona dávno zabudla a odsadol si kúsok, aby jej dal najavo, že je tu miesto. Ak by chcela, napríklad, prestierať, alebo čo si narýchlo vymyslí, prečo sem asi tak prišla. S obrusom. Aké...milé, že prišla.

  Dobre. Opatrne si prisadla k nemu, nechajúc niekoľko piadí voľných na prípadný krik, hnev a tak...

  Pochopila, že je zrejme na rade preťať ticho, lebo on už začal a iste čaká. Len keby aspoň matne tušila, o čom to začal. Niečo „neuveriteľné“, niečo „strašné“... Nikdy si nebola celkom istá a kam jej až pamäť siaha, vždy to obrátil presne naopak, alebo aspoň natočil kdesi inde...aby jej život pravdepodobne spestril. K tomu sa mu vyjadrí. K svojmu životu...tu. Je to „neuveriteľné“ a niekedy aj „strašné“.

  - Dá sa to zniesť...len si treba zvyknúť... – zahryzla si do jazyka, aby nebalansovala po pritenkom ľade. Na kritiku samého seba je precitlivelý. To už ovládala. Aj, čo by nasledovalo.

  - Je to hnus! Niečo odporné, nechutné...prieči sa mi to a ...- striasol sa.

  Pootvorila ústa od prekvapenia. Toľkú kritiku, také prísne, ale o to pravdivejšie hodnotenie seba samého...to teda nečakala. A nečakala ani to, že jej podstrčí šálku nedopitého nápoja, čo dosiaľ s nechuťou objímal oboma rukami, nad ktorou sa nakláňal a...ktorej patrilo ono hodnotenie.

  Pochopila. Nijaký popol sypaný na hlavu. On zas o voze, ona o koze. Ona sama je koza! A poriadna!

 Pozrela zahanbene na neho, ale usmieval sa. Vedel jej čítať myšlienky a ješitne ho tešilo ďalšie malé víťazstvo, ku ktorému prišiel ako slepé kura k zrnu. Koza?! Kura?! Bŕŕ...ešteže ona nevie čítať tie jeho.

  Nakukla do šálky, aby trochu získala čas na vstrebanie prehry. Identifikovala medovku.

  - Ako som vravela... – skrsla jej spásonosná myšlienka, ako zvrátiť neblahý stav slovného skóre s týmto mužom. - Dá sa to zniesť...len si treba zvyknúť...- natrčila prst do nedopitej šálky s trasúcou sa zelenkavou tekutinou. – Treba si uvedomiť, čo všetko tým človek môže získať a treba vedieť, ako to, prípadne, celé vylepšiť, napríklad niečím...sladkým. – ani nechcela, ale žmurkla.

  Tentokrát bol na rozpakoch sám, či stále rozpráva o svojom živote tu, s ním, alebo o tom sprostom trpkom čaji z bylinky, čo mu bola nedávno odporúčala. Na nervy a kedejaké ďalšie neduhy, z ktorých ho bezostyšne obvinila.

  - Ja viem, čo všetko by som tým získal...- premeral si ju od hlavy k odhaleným členkom. Od istého času sa vzdala nepohodlných spodníc a pravdupovediac, tieto obyčajné, domácke šaty jej aj viac pristali, uznal. – A viem, aj to, že by to...možno...šlo...vylepšiť...niečím ...sladkým...- nebezpečne sa jeho tvár začínala približovať k tej jej.

  Iba kúsok, iba nepatrný maličký kúsok zastali jeho pery pred tými jej a dych sa im obom zastavil a tváre zvážneli a zrazu sa všetko okolo rozpilo a stratili sa všetky nite hovorov a vzduch sa spomalil, a čakal, čo sa bude diať.

  - Med...- zašepkala, spamätajúc sa ako prvá.

  Akoby ho uštipla včela. Strhol sa, šálka mu vypadla z rúk.

  Vstali takmer naraz, ošívajúc sa, ktorým smerom kto utečie. A náhle si to zas rozmysleli. Strhla zo zástery obrus a dala sa doňho zbierať črepy, čo zostali zo šálky. Schytila obrúsok za rožky, nadvihla, čriepky zaštrngotali.

  Díval sa na jej rozpaky a sám bol v ešte väčších. Ale keď neušla ona... On tiež nebude. Utekať. Už nie...

  - Je mi to...ľúto. – potriasla trochu a rozplakala črepy.

  - Je to len...šálka.- mykal poplašene rukami, kým ho napadlo, kúzlom vrátiť jej podobu.

  Prichytil obrus za spodok a keď z neho odpadli látkové rožky, a zmizol dym, zasa tam bola obyčajná biela šálka s modrým vzorom štylizovaných lístkov.

  - Je puknutá. – sklamane sa na ňu zamračil, vidiac, že z nej malý úlomok chýba.

  - A prázdna. – pritakala tiež trochu sklamaná.

  Pozrel sa na ňu smutnejšie ako inokedy. 
 „Hej, je puknuté a je zatiaľ aj prázdne...“ a namiesto šálky videl vo svojich rukách svoje čierne srdce. Nedokázal sa viac naň dívať...

  Ale videl aj jej dlane, ako sa načahujú, ako sa dotýkajú, berú medzi prsty, ako pohládzajú jazvu, usmievajú sa na ňu a...

  Vedel, že teraz, je už v dobrých rukách. V tých správnych...

  Vedel to, lebo to práve takto, kdesi hlboko, v hrudi,  pocítil.

domiceli